A je tu ďalšia zaujímavá aktuálna téma, ku ktorej treba povedať aspoň pár slov, aby reč nestála. Prepúšťanie ľudí z práce, asi najvážnejšia a najťažšia vec, ale tu sa tým politicky šibrinkuje s ľahkosťou ako keby to bolo iba o nejakej inventúre v sklade a o vyraďovaní expirovaného tovaru zo skladových zásob.
Cítim sa vzhľadom na moje univerzitné vzdelanie a kvalifikáciu v odbore výchova a vzdelávanie dospelých a v angličtine kompetentný niečo povedať aj na základe vlastných životných a pracovných skúseností. Ak prepúšťa z práce nejaký výrobný závod predpokladám, že majiteľ aspoň koná racionálne a neprepúšťa najskúsenejších a najproduktívnejších zamestnancov. Hoci istotu v tom nemám. Ak sa ale čas od času šibrinkuje prepúšťaním desiatich percent pracovníkov v štátnej správe, je to niečo iné. Ono to pri tom samozrejme znie ľúbivo – vyhodíme 10% percent ľudí a ušetríme v rozpočte mzdové a ostatné súvisiace náklady. A národ tomu ešte bude aj tlieskať, však treba tých „darmožráčskych úradníkov“ poprepúšťať…..Iste, ale kto rozhoduje koho prepustiť a koho nie? A práve tu je pes zakopaný.
Akonáhle príde zhora befel prepúšťať 10%, pomery na pracovisku sa náhle menia na neľútostnú džungľu. Existuje totiž niekoľko typov ľudí – 1) tichí konštruktívni pracanti, ktorí nebehajú hore dolu po kanceláriách ale sú invenční a vedia robiť aj za dvoch či za troch v špičkovej kvalite 2) Potom sú tu vychytralí karieristi, ktorí vedia výborne predstierať zaneprázdnenosť prácou a rýchle zbadajú koho si treba obšľapať a získať na svoju stranu 3) no a konečne sú aj vyslovení intrigáni a klebetnice a klebetníci, ktorí sa „živia“ ohováraním a budovaním svojho imidžu na úkor kolegov. K tomu všetkému prirátajte aj politické vplyvy keď sa po voľbách vymenia niektorí vedúci pracovníci na čisto politickej báze a máte o zmätok, chaos, nervozitu a napäté vzťahy postarané. Lenže tu ide o osudy dospelých ľudí, neraz vekove zraniteľných viac ako malé bábätko, lebo prepustiť na základe príkazu niekoho napríklad vo veku 58 rokov je život ohrozujúca situácia. A poznáme sa, veď sme na Slovensku a vieme, že tu sa najviac brojí a polená sa tu hádžu pod nohy schopným a výkonným. Vynikáš v niečom nad ostatnými? Treba ti zavariť a dať ti po hlave, aby si sa zaradil a nevytŕčal.
Keď príde na prepúšťanie, vyhadzujú sa neraz práve tí najzraniteľnejší, najcharakternejší a najužitočnejší. Lebo také je bohužiaľ naše Slovensko…..Razom sa z kolegu stáva neľudská beštia, v boji o záchranu vlastného zadku, na úkor schopnejšieho spolupracovníka. Kam sa niekto podeje keď stratí prácu napríklad vo veku 56 rokov? No buduj si v takom veku novú existenciu ak si na dlažbe v štáte, ktorý sa absolútne nepodobá na Japonsko, kde je po tisícročia hlboká úcta k starším a kde sa postupuje nahor s vekom. Tu je to presne naopak. Tu je kult mladosti a už 40-ročný človek je považovaný za starého. To je choré. Ak si mladý, môžeš začať odznovu kdekoľvek, ale začínaj od piky pred šesťdesiatkou…! Nemožné, nikde ťa nezoberú a si hotový ako Poľsko v tridsiatomdeviatom, ako sa u nás vravievalo. A môžeš rátať dni, aby si sa aspoň nedôstojne zachránil útekom na predčasný dôchodok…..
Stalo sa to totiž aj mne. V roku 2010 vyhral voľby Richard Sulík a stal sa predsedom parlamentu, kde som pracoval v Parlamentnom inštitúte Kancelárie NR SR. Mal som vtedy 57 rokov a na vyhadzovanie a znižovanie stavu pracovníkov o 10% si Sulík doniesol 24-ročného saskárskeho chalana na post Kancelára a obávaného krízového manažéra menom Ing. Peter Ondro. Vyhodili ma, čo som naozaj nečakal lebo parlament mnou šetril obrovské finančné prostriedky pretože nemusel nič zadávať na preklady a tlmočenie do zdieračských agentúr s taxami, z akých sa človeku zakrúti hlava.
Nič nepomohlo, ani skutočnosť, že som do angličtiny preložil 200 stranovú exkluzívnu publikáciu SLOVENSKÝ PARLAMENT V PREMENÁCH ČASU, že mi vyšli články aj v najväčších svetových novinách, v denníku WALL STREET JOURNAL, o čom mohol Sulík iba snívať – a napríklad aj písomnú súčasť daru predsedu Pašku kráľovnej Alžbete II,
skrátka úplne všetko, čo parlament potreboval v angličtine. Lebo pokiaľ ide o dôkladnú znalosť angličtiny, nerobme si o poslancoch parlamentu veľké ilúzie….. Bolo treba nielen prekladať, ale aj tlmočiť. Asi desať mesiacov po tom vyšiel v novinách článok pod titulkom „Parlament vyhadzuje státisíce za preklady.“ Idiocia na entú a osobný príbeh, charakterizujúci pomery na Slovensku. Zvyšok nedopoviem lebo to nemá happy end. Ľutoval som, a dodnes ľutujem, že som v roku 1995 odišiel z postu prekladateľa vedeckej literatúry na najväčšom výskumnom ústave (UPKM) v oblasti medicíny, kde som si získal celoslovenské renomé.
Prepáčte ak som tu dnes napísal niečo subjektívne, ale ja naozaj varujem pred spôsobom, akým sa prepúšťajú pracovníci v štátnej správe. Ako som sa dozvedel, argumentom v mojom prípade bolo, že „Zoldy je aj tak v dôchodkovom veku“, pričom som mal 57 rokov. Hovädá, inak sa to povedať nedá….. na čele so Sulíkom!
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.