Demagóg Marek Vagovič vydáva novú knihu s názvom Čurillovci: Policajti v prvej línii boja s mafiou, za ktorú by sa nehanbil ani starý otec Michala Šimečku Eduard Friš, ktorý hájil politický proces s Miladou Horákovou. Z úryvku, ktorý Vagovič uverejnil v Postoji je zjavné, že čurillovci tu budú vyobrazení ako polobohovia a chrabrí rytieri, pred ktorým si pokľakli aj tí, ktorých v minulosti stíhali.
Po prečítaní tohto úryvku bude musieť Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra zmeniť vzory mužských podstatných mien na chlap, Čurilla, dub a stroj. Kašľať na hrdinu podľa, ktorého sa skloňovalo doteraz, Ján Čurilla je jediným hrdinom, ktorému v base držal palce aj odsúdený Piťo. Čurilla je chlap, ktorý má neuveriteľnú trpezlivosť a dve hodiny denne krájal slaninu plastovou kartičkou. Janko je fasa chalan, ktorý kukláčov pozná po mene a na súde im dovolil dať dolu kukly, lebo by sa potili a to nie je dobré na vlasy. Zabudnite na filantropa exprezidenta Andreja Kisku, ktorého čaká súd, skutočným filantropom je Ján Čurilla, ktorý po prepustení kúpil sud piva a bez váhania pozval susedov, rodičov, súrodencov a známych na pivo. Čurilla je frajer, ktorého pred väzbou zaujímalo tisíc litrov kvasu na pálené, ktoré nepije, ale rozdáva priateľom.
Matka Tereza by sa po prečítaní týchto riadkov červenala a zahrešila nad svojím životom na Zemi a misionári kopajúci studne v Afrike odhadzujú lopaty a modlia sa, aby mali toľko odvahy, sily a charakteru ako Ján Čurilla – tieto riadky chýbajú danému úryvku, ale napriek tomu ten úryvok venovaný Čurillovi pripomína budovanie kultu osobnosti, akému sa nedostalo ani Leninovi, či Stalinovi.
Po prečítaní celej knihy musí človek zabudnúť na všetky reči o liste Ježiškovi, podpálení auta Diane Santusovej, ale aj správy s výbuchom radosti keď vo väzbe zomrel generál Milan Lučanský, oslavou smrti svedka Martina Mikulca a ďalšie známe amorálnosti, ktoré mali byť “krčmovými rečami” vedenými v kancelárii.
Za oponou bývalého hlavného mediálneho prúdu vychádza kniha s názvom 565, román, ktorý je inšpirovaný prípadom advokáta Martina Ribára, ktorého čurillovské praktiky držali v base 565 dní. Ribár nemusel sedieť stačilo, aby sa z neho stal kajúcnik a mohol byť vonku za pár hodín.
Advokát Ribár otvorene hovorí, že napriek nalomenému zdraviu vo väzbe o samovražde neuvažoval. Pri všetkej úcte k pánovi Ribárovi, ale generál Lučanský bol oproti nemu chlapom v pravom slova zmysle, ktorý mal psychiku úplne inak nastavenú už pred samotnou väzbou. Ak teda o samovražde neuvažoval advokát, tak kto môže veriť tomu, že samovraždu spáchal generál, ktorý do auta nesadol bez toho, aby skontroloval, či na ňom nemá pripevnenú nálož?
Kniha 565 je obrazom čurillovcov, ktorí svoju moc využívali na lámanie ľudí vo väzbe. Demagóg Vagovič napísal knihu, ktorá buduje kult osobností, ktoré sa cez zneužívanie majú stať hrdinami, lebo spravodlivosť lámali na tej správnej strane…
Roman Martiška
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.