ZLATÁ ÉRA SLOVENSKÉHO HOROLEZECTVA

Ako bývalý horolezec a večný obdivovateľ hôr nemôžem opomenúť dnešné výročie, ktoré predstavovalo pre tento šport významný zlom. Pred štyridsiatimi rokmi, 15. októbra 1984, vyliezli na najvyššiu horu sveta, Sagarmathu (v nepálčine), Ču-mu-lang-mu (v čínštine) alebo Mount Everest (v koloniálnej angličtine), prví Slováci a prví občania ČSSR, Zoltán Demján a Jozef Psotka, a to bez použitia kyslíka. Pred nimi to dokázali iba dvaja ľudia zo strednej Európy, a to nie hocijakí, Rakúšania Reinhold Messner a Peter Habeler. Ako viete, skúsený Jozef Psotka (v tom čase to bol najstarší človek na svete, aký kedy stál na vrchole Mount Everestu) pri zostupe zahynul od vyčerpania.

Nechcem sa podrobnejšie venovať tejto tragédii, pre ktorú Zoltán Demján odmieta nazývať túto výpravu úspešnou. Ostatní členovia expedície sa na to za neho hnevali. Napríklad spoluorganizátor výpravy Ivan Fiala (sám legendárny horolezec, prvý Slovák na vrchole osemtisícovky a skvelý človek) Demjánovi vyčítal, že tým dehonestuje prácu desiatok ľudí, ktorí pracovali na tom, aby sa tí dvaja hore dostali. Samozrejme, mal do istej miery pravdu, veď okrem lekárov, nosičov a tých, ktorí zakladali fixné laná, netreba zabúdať na to, že boli až tretí v poradí, keď prvé dve dvojice, ktoré im prešliapavali cestu, zlyhali. Ale ja pocity Zoltána Demjána chápem. Ak výsledky meriate ľudskými životmi, nemôžete sa z triumfu za takú cenu tešiť.

Toto výročie chcem však využiť na to, aby som pripomenul našej verejnosti, že slovenské horolezectvo v tom čase predstavovalo svetovú špičku a naša verejnosť si to dodnes buď neuvedomuje alebo to nedokáže dostatočne oceniť. V roku 1986 urobil Peter Božík prvovýstup na druhú najvyššiu horu sveta a najťažšiu osemtisícovku K2, a to trasou, o ktorej legendárny Reinhold Messner tvrdil, že výstup cez ňu „nie je možný“. Napokon, aj sám Zoltán Demján doteraz zdôrazňuje, že za svoj športový vrchol nepovažuje výstup na Mount Everest, ale prvovýstup vyše 4 000 metrov vysokou juhovýchodnou stenou Dhaulágirí alpským štýlom. Jeho výkon bol vyhodnotený Medzinárodnou horolezeckou federáciou ako svetový výstup roka 1988.

V tom istom roku sa však zrodil aj najheroickejší a najdramatickejší čin v dejinách slovenského a možno aj svetového horolezectva. Štvorica špičkových slovenských lezcov Dušan Becík (brat bývalého ministra pôdohospodárstva Stanislava Becíka), Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just sa pokúsili vyliezť najťažšiu trasu v Himalájach, juhozápadnú stenu Mount Everestu (tzv. Boningtonovu cestu) alpským štýlom. Na hlavný vrchol Everestu sa 17. októbra 1988 dokázateľne dostal iba Jozef Just (ktorý bol z nich kondične najlepšie pripravený, už pred štyrmi rokmi mal šancu vyliezť na najvyššiu horu sveta, bol v druhom expedičnom družstve, ktoré vrátila snehová víchrica a bol to on, ktorý našiel mŕtve telo Juzeka Psotku, lebo mal jediný sily ho hľadať). No pri zostupe všetci štyria zahynuli. Odvtedy uplynulo 36 rokov, no nikto ich výkon nedokázal zopakovať, hoci sa o to usilovali mnohí, vrátane dvoch slovenských výprav.

Pôvodca tejto cesty Chris Bonington, ktorý ju v roku 1975 vyliezol za pomoci osemnástich členov britskej výpravy, štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov, a ktorý za to dostal Rad britského impéria, vyhlásil, že v týchto podmienkach nemôže byť o alpskom štýle ani reč a že to človek nikdy nedokáže. Ale štyria Slováci to dokázali, posunuli úroveň poznania za hranicu nemožného a stali sa najlepšími z najlepších aj za tú najvyššiu cenu. Bola to zlatá éra slovenského horolezectva. Je to niečo podobné ako keby sme mali špičkových atlétov, ktorí by niekoľko rokov neustále búrali svetové rekordy. Malá krajina uprostred Karpát zrodila tých najväčších horolezcov osemdesiatych rokov 20. storočia. A ja chcem, aby sme si ich všetci zapamätali a postavili im pomníky ako antickým hrdinom. Psotkovi, Justovi, Becíkovi, Božíkovi, Jaškovi, ale aj Fialovi, Kriššákovi, Gálfymu, Kelemu a mnohým ďalším, ktorí sa dotýkali hviezd. Tým skôr, že ani jeden z nich nedostal štátne vyznamenanie.

Eduard Chmelár