AJ NA SVIATOK ZMIERENIA SA ZABÍJALO

Židia na celom svete dnes oslavovali najväčší židovský sviatok Jom Kipur – Veľký deň zmierenia. V tento deň sa zastavuje všetok verejný život: rádiá a televízie nevysielajú, doprava nejazdí, zakázaná je akákoľvek práca, veriaci držia prísny pôst a trávia čas v modlitbách za odpustenie hriechov. Ľudia by sa mali usilovať navzájom si odpustiť krivdy, pričom na zmierenie medzi ľuďmi je potrebné odpustenie človeka alebo skupiny ľudí, ktorým bolo ublížené. Nádherná myšlienka, ktorá by sa mala preniesť aj do iných kultúr.

O to viac zaráža, že ešte aj v takýto deň izraelská armáda zabila pri náletoch v Pásme Gazy desiatky ľudí, že zaútočila aj na pozície mierových síl OSN v Libanone a že nerešpektuje žiadne zásady medzinárodného humanitárneho práva. Je vari sviatok zmierenia pre Izrael iba prázdny náboženský rituál?

V predvečer výročia krutého teroristického útoku na Izrael vyšiel britský denník Independent s titulnou stranou, na ktorej pripomína do očí bijúci nepomer obetí. A Slovenská televízia prejavila neobyčajnú odvahu, keď na Dvojke odvysielala jordánsko-švédsky koprodukčný film Farha. Príbeh štrnásťročného palestínskeho dievčaťa nakrútený podľa skutočnej udalosti sa odohráva v období Nakby – násilného vysídľovania a vyvražďovania Palestínčanov pred vznikom Izraela na jar 1948. Etnické čistky si vtedy vyžiadali tisíce mŕtvych a vyhnanie polovice arabského obyvateľstva z Palestíny. Najznámejším je masaker v dedine Dejr Jasin, v ktorej židovské komandá povraždili vyše 120 žien, detí a starcov. Podobným spôsobom zmasakrovali civilistov v desiatkach ďalších obcí.

Tieto udalosti zobrazuje dráma Farha spôsobom, pri ktorom tuhne krv v žilách. Človeku sa až nechce veriť, že len tri roky po holokauste a po vyčíňaní nacistických kománd smrti sa v Palestíne odohrali navlas rovnaké scény ako u nás po potlačení Povstania: židovské komandá vyhľadávali členov palestínskeho odboja a keď ich (aj za pomoci udavačov) našli, postavili ich k múru a zastrelili s celou rodinou, neušetriac ani malé deti. Dediny vypálili, zrovnali so zemou, otrávili studne a historické názvy obcí a regiónov vymazali z mapy.

Prečo to spomínam? Pretože je dôležité pochopiť, že teror v Izraeli sa nezačal 7. októbra a jeho najväčšími obeťami nie sú Židia. Pre Palestínčanov je Nakba základným kameňom ich národného príbehu, je to formatívna kolektívna trauma, ktorá definuje ich národnú identitu a politické ciele. O týchto udalostiach bolo napísaných nespočetné množstvo kníh, zložených veľa básní a piesní. Palestínčania si 15. mája pripomínajú Deň Nakby, kým Židia zverstvá Nakby popierajú podobne ako neofašisti holokaust a v roku 2009 dokonca izraelské ministerstvo školstva zakázalo používať výraz Nakba v učebniciach pre arabské deti. V roku 2011 prijal izraelský parlament zákon zakazujúci inštitúciám pripomínanie si tejto udalosti. Ale Nakba je realitou a nemôžete vykoreniť niečo, čo stálo pri zrode moderného palestínskeho národa.

Postoj Izraela k palestínskemu obyvateľstvu je dlhodobo neudržateľný. Americký politológ židovského pôvodu Norman Finkelstein tvrdí, že 7. október 2023 nebol pre Palestínčanov útokom proti Židom, ale útokom proti utláčateľom. Bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis pripomenul, že podľa 1. protokolu ženevských konvencií má hnutie odporu právo zaútočiť na utláčateľa, ak pri tom neublíži civilistom. Táto podmienka splnená nebola a takáto forma národnooslobodzovacieho boja tak stráca v mojich očiach morálny kredit. Principiálne odmietam akékoľvek formy násilia. Ale odsudzovanie násilia a teroru nemôžeme robiť bez toho, aby sme zobrali do úvahy kontext okupácie, kolonizácie a apartheidu. Slovami generálneho tajomníka OSN Antonia Guterresa, 7. október 2023 sa neodohral v politickom a historickom vákuu.

Žiaľ, Izrael odmieta prijať realitu. Ignoruje medzinárodné právo, ignoruje Medzinárodný trestný súd, ktorý ho obvinil z genocídy, ignoruje závery Komisie OSN pre ľudské práva, ktorá nachádza v izraelských útokoch na Gazu vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a na svojich kritikov vrátane šéfa svetovej organizácie reaguje tak, že im rad za radom zúrivo zakazuje vstup do Izraela. Je to nezrelé, necivilizované, nehumánne a nedemokratické. V našich podmienkach ma zasa dosť znechutil príhovor predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richarda Dudu. To nebol príhovor duchovného, ale demagogický politický prejav, ktorý absolútne a cynicky odignoroval nevýslovné utrpenie palestínskeho obyvateľstva, kritikov izraelského režimu falošne obvinil z antisemitizmu a čo ma vrcholne pobúrilo – prirovnal Palestínčanov k „neprispôsobivým“ Rómom na Slovensku. Chcel tým vari povedať, že ich treba masakrovať ako to robí Izrael s pôvodným palestínskym obyvateľstvom?? Nehorázne. Takéto prejavy bezcitného šovinizmu treba ostro odsúdiť bez ohľadu na to, kto to hovorí a čím sa zaštíťuje.

Útoky izraelskej armády na mierové jednotky OSN sú poburujúce, niečo také si nedovolí ani Severná Kórea. Je najvyšší čas pochopiť, že Izrael nemôže donekonečna zneužívať strašnú skúsenosť holokaustu na páchanie zverstiev. Našim médiám pritom nevadí ani to, že Izrael zabil rekordné množstvo novinárov, zdravotníkov a pracovníkov OSN, že zavraždil dvojnásobne viac civilistov ako na Ukrajine. Som rád, že čilské vyhlásenie na podporu šéfa svetovej organizácie (podľa signatárov vyhlásenia postoje Izraela voči generálnemu tajomníkovi OSN podkopávajú schopnosť Spojených národov vykonávať svoju úlohu v sprostredkovaní riešenia konfliktu a poskytovaní humanitárnej pomoci) podporilo 104 krajín vrátane Slovenska a troch stálych členov Bezpečnostnej rady OSN (Ruska, Francúzska a Číny). Ešte viac by som ocenil, keby Slovensko podporilo návrh francúzskeho prezidenta nedodávať Izraelu zbrane a keby zrušilo zbrojárske kontrakty, ktoré s ním uzavrelo.

Tak ako v prípade Ukrajiny, ani v Izraeli nemá konflikt vojenské riešenie. Miera násilia, akú uplatňuje židovský štát voči palestínskemu obyvateľstvu, je neobhájiteľná a nezlučiteľná s právom na obranu. Na oboch stranách by sme mali podporovať humánne osobnosti vyzdvihujúce dialóg a nenásilie, „izraelských a palestínskych Gándhiov“. Sú takí medzi nimi, vieme o nich, len nedostávajú dostatočnú podporu medzinárodného spoločenstva. Izraelčania musia pochopiť, že režim apartheidu je neudržateľný a že každý utláčaný národ má podľa medzinárodných noriem právo na národnooslobodzovací boj. A Palestínčania zasa musia pochopiť, že vraždením nevinných civilistov stráca ich boj morálny kredit. Iba zrieknutie sa násilia urobí tento región bezpečnejším, stabilnejším a prosperujúcejším. A iba zmierenie podľa vzoru starých židovských tradícií ich najväčšieho sviatku umožní ľuďom v tomto kúte sveta žiť v mieri a vzájomne prospešnej spolupráci.

Eduard Chmelár