VZOSTUPY A PÁDY SLOVENSKEJ ĽAVICE

Včera uplynulo 5 rokov od založenia hnutia Socialisti. sk. Čakal som, že si toto malé výročie nejakým spôsobom pripomenú súčasní predstavitelia tohto politického zoskupenia, ale keďže namiesto toho si posielajú odkazy cez sociálne siete a hádajú sa dokonca už aj cez médiá, rozhodol som sa prehovoriť sám. Tým skôr, že ako zakladateľ hnutia cítim zodpovednosť pripomenúť všetkým členom a sympatizantom ideály a ciele, na ktorých toto hnutie vzniklo. Svoju úvahu som rozdelil do dvoch častí.

Začnem však širšou retrospektívou toho, kde sa slovenská ľavica nachádza a ako sa do tohto bodu dostala. Nič mi na to nemôže poslúžiť lepšie, ako táto fotografia, ktorú mi nedávno pripomenula spisovateľka Gabriela Rothmayerová. V istom zmysle by to mohla byť historická snímka. Vznikla v apríli roku 2000, na parížskom Montmartre, pred bazilikou Sacré-Coeur. Ten vľavo je Ivan Štefunko, neskorší zakladateľ Progresívneho Slovenska, ten vpravo Michal Polák, neskorší poradca dvoch ministrov financií vo vláde Smeru a samozrejme, ten chlapík v strede s nemožným outfitom, čo vyzerá ako peruánsky čašník Emilio, som ja spolu s mojou bývalou manželkou Aňou. Boli sme mladí, plní ideálov a všetci sme študovali v zahraničí. Ivo v Paríži, ja na University of Warwick a Mišo pricestoval z Londýna. Spoločne sme diskutovali o budúcnosti ľavice, výsledkom čoho bol dnes už legendárny Manifest Generácie 2000, ku ktorému sa prihlásili obe znepriatelené frakcie v Strane demokratickej ľavice, no ani jedna z nich ho nebola schopná naplniť – mentálne, ani politicky. Dodnes tvrdím, že širší okruh rovesníkov, s ktorými sme vtedy snívali a diskutovali o obrode demokratickej ľavice, bol tou intelektuálne najpripravenejšou ľavicovou generáciou od čias davistov. Pravda, už vtedy boli takí, ktorí debatovali najmä o tom, čo treba urobiť a takí, ktorí hovorili len o tom, kým by chceli byť (tí druhí potom urobili politickú kariéru). Ale podstatné je, že príslušníci tejto generácie sa už čoskoro rozpŕchli do 6 (slovom šiestich!) strán a nikdy sa už politicky nestretli.

Nezazlievam Ivanovi Štefunkovi, že sa rozišiel s ľavicou. On bol liberálom svojím spôsobom vždy a ešte keď sa hlásil k sociálnej demokracii, dosť sme sa sporili, keď každý liberálnejší prejav označoval za ľavicový. Možno bol vtedy ideologicky dezorientovaný (podobne ako dnešní konzervatívci, ktorí zasa z opačnej strany všetko ľavicové považujú za liberálne), ale on si založením Progresívneho Slovenska splnil svoj politický sen, v ktorom je uveriteľný. Príčiny, prečo sa autentická ľavica nachádza v kríze, treba hľadať úplne inde ako v ideologických zradách jednotlivcov.

Základným dejinným problémom slovenskej ľavice je úplná absencia historickej kontinuity. Každá generácia sa správala akoby sa ľavica zrodila s ňou a nenadväzovala na predchádzajúce zápasy a skúsenosti. Prví slovenskí ľavičiari sa vyformovali v štúrovskom hnutí. Janko Kráľ, ktorého Laco Novomeský nazval „prvým slovenským komunistom“, bol predstaviteľom revolučného radikalizmu, ale bez akejkoľvek ideologickej uvedomelosti. Kapitána štúrovských dobrovoľníkov Samuela Štefanoviča zasa možno nazvať prvým sociálnym demokratom. Ovplyvnený učením Marxa a v opozícii voči Vajanského ultrakonzervativizmu si v roku 1887 založil prvý sociálnodemokratický časopis Svetlo. Koncipoval v ňom vlastný program, ktorý bol založený na zlepšení ekonomických a sociálnych pomerov, reforme cirkvi, školstva a hlbokom demokratizme. Na toto úsilie však nikto nenadväzoval. Neskoršia komunistická historiografia o existencii Svetla buď nevedela alebo ho ignorovala a tvrdila, že prvé socialistické časopisy boli Nová doba a Zora založené až o desať rokov neskôr.

Ani Slovenská sociálnodemokratická strana Uhorska, založená 12. júna 1905 v Petőfiho dvorane (dnešnej budove Bábkového divadla) v Bratislave, nenadväzovala na svojich predchodcov. Navyše nemala žiadne intelektuálne základy. Jej zakladateľ Emanuel Lehocký bol krajčír a treba si uvedomiť, že v tom čase sa k ľavici hlásili iba pauperizované vrstvy spoločnosti, ktorými väčšina národa pohŕdala. Davisti (Clementis, Sirácky, Okáli, Novomeský, Husák, Poničan, Matuška a ďalší) sformovaní okolo časopisu DAV, ktorý začal vychádzať pred sto rokmi, v decembri 1924, tak boli prvou ideologicky uvedomelou ľavicovou generáciou na Slovensku. Sociálna demokracia bola za prvej republiky mocensky vplyvná, medzi ľudom však nezapustila hlbšie korene a počas Povstania v roku 1944 bola udusená zlúčením s Komunistickou stranou Slovenska. Davisti boli orientovaní viac-menej komunisticky, aj tí však boli zlikvidovaní v procese s buržoáznymi nacionalistami v päťdesiatych rokoch.

Porážka dogmatickej komunistickej strany v roku 1989, ktorá tu z prísne filozofického hľadiska nevybudovala ani tak socializmus ako skôr (povedané slovami významného marxistického filozofa Gaspara Tamása) štátny kapitalizmus, zanechala slovenskú ľavicu úplne bezradnú. Nastupujúca generácia Strany demokratickej ľavice zoskupená okolo Petra Weissa a Pavla Kanisa, ktorá sa usilovala rehabilitovať ľavicové hnutie od nánosov totalitárnej minulosti, nevychádzala zo sociálnodemokratickej perspektívy západoeurópskej ľavice, ale skôr z myšlienkového podhubia perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov. V tejto minulosti, nepoužiteľnej pre podmienky deväťdesiatych rokov, uviazli a podľahli dominantnému neoliberálnemu trendu. Ak dnes teda predstavitelia tejto generácie vyčítajú Robertovi Ficovi, že zdiskreditoval slovenskú sociálnu demokraciu, túto tézu môžeme prijať len za predpokladu, že si pripomenieme, kto ju zdiskreditoval ako prvý. Príčina zániku SDĽ totiž nespočívala v tom, že si Migašovo vedenie nedokázalo osvojiť neoliberálne reformy, ako to dnes tvrdí Peter Weiss. Ten hlavný dôvod spočíva v tom, že bývalí komunisti opojení konjunkturalistickou snahou vyvliecť sa zo svojej minulosti a stať sa integrálnou súčasťou novej vládnucej triedy, si osvojili rýdzo pravicovú politiku počnúc privatizáciou verejného sektora a výraznými škrtmi v sociálnej oblasti až po naliehavý nátlak na členstvo v NATO napriek protestom nielen svojej voličskej základne, ale aj väčšiny slovenskej spoločnosti. V kombinácii s vysoko mierou korupcie straníckych nominantov SDĽ a jej oslabením v podobe odštiepenia konkurenčnej Ftáčnikovej SDA to strana nemohla prežiť.

Navyše sa tu objavil nový faktor, ktorý reprezentoval ambiciózny Robert Fico. Tento najpopulárnejší politik SDĽ si veľmi rýchlo vyhodnotil, k čomu povedie vládne spolužitie ľavice s pravicou a keďže nebol viazaný mocenským postavením (čo bola najväčšia strategická chyba vedenia), stranu rok po voľbách opustil a založil si vlastný subjekt – Smer. Ten sa spočiatku k ľavici pragmaticky nehlásil a do politického boja vyrazil s pravicovým heslom „Poriadok – vôľa slušných“. Ľavica v dôsledku skrachovaného príbehu SDĽ v tom čase na Slovensku nebola veľmi populárna a nebola vhodná pre víťazný príbeh široko rozkročenej strany pre všetkých, ktorou Smer chcel byť. Ešte vo februári 2002, keď si Smer pridal k svojmu názvu prívlastok „Tretia cesta“, Robert Fico varoval pred hrozbou (podľa neho) „ideologického extrémizmu“, ktorý vraj predstavovalo presadzovanie bezplatného externého štúdia zo strany SDĽ. Tretia cesta podľa lídra Smeru vraj predstavuje „kompromis medzi ľavicovými a pravicovými riešeniami“ a za svoj vzor označil britského premiéra Tonyho Blaira. Dnes vieme nielen to, že Tony Blair je vojnový zločinec, ale aj to, že jeho „Tretia cesta“ totálne zlyhala, lebo sa ukázalo, že to nie je nič iné ako latentne pravicová cesta.

Obrat nastal po pohltení menších ľavicových strán, ktoré mu poradil Miloš Zeman. Podľa mňa to bola rovnako chybná stratégia ako keď mu dnes radí opätovné zlúčenie Smeru a Hlasu. Práve nedostatok konkurencie na ľavej strane politického spektra tlačí Smer-SD čoraz hlbšie do konzervatívnych močarísk. Robertovi Ficovi však tento krok umožnil, aby obsadil vyprázdnený ľavicový priestor a oficiálne sa prihlásil k sociálnej demokracii, a tým si zabezpečil vstupenku do Strany európskych socialistov a Socialistickej internacionály. Bol to čisto pragmatický mocenský krok, na politike strany sa tým nič nezmenilo. A to ani po tom, čo začali odchádzať alebo sa búriť prví zakladajúci členovia (napríklad vtedajší poslanec NR SR a rektor Univerzity Mateja Bela Milan Murgaš na predsedníctve strany protestoval, že on nie je žiadny socialista).

Z prísne politologického hľadiska nemôže byť pochýb o tom, že ani Smer, ani jeho odštiepenecká strana Hlas-SD nie sú ľavicové strany. Nehovorím to ako výčitku alebo hejt, ale vecné odborné konštatovanie. Rovnako nemožno poprieť, že táto politika je úspešná. Polemiky o ideologickej čistote strán hlásiacich sa k ľavici, o oportunizme, revizionizme či populizme ignorujú skutočnosť, že politika vo formálne demokratickom systéme ako umenie presadzovania skupinových záujmov má svoje opodstatnenie iba v prípade, ak dokáže uplatňovať moc. V opačnom prípade sa strana stáva v tom lepšom prípade záujmovým ideologickým krúžkom, v tom horšom fanatickou politickou sektou, ktorá odmieta vnímať realitu. A mnohí obhajcovia autentickej ľavice ten zmysel pre realitu strácajú, keď nechápu, že po roku 1989 sa na smetisku dejín ocitla nielen marxisticko-leninská dogma, ale zlyhala aj sociálnodemokratická orientácia, ktorá najprv sľubovala dosiahnutie socializmu reformnou cestou, potom udržanie sociálneho štátu, potom krotenie kapitalizmu a vo všetkom utrpela v konečnom dôsledku hanebné fiasko. Ukazuje sa, že sociálna demokracia fungovala iba v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako dočasný kompromis medzi silami trhu a ideálom sociálnej spravodlivosti. Akonáhle však globálny kapitalizmus po roku 1989 stratil konkurenciu, začal sa správať ako agresívny bezohľadný systém.

Ak som na začiatku poukázal na to, že Weissova generácia nesie svoj diel zodpovednosti za diskreditáciu ľavice, tak pre férovosť musím na jej obranu doplniť, že v tom čase nebol pre autentickú ľavicu relevantný spoločenský dopyt. Ešte horšie je to dnes. Reprezentovať dnes autentickú ľavicu a ignorovať, že ten hlavný prúd politického zápasu sa presunul do konzervatívno – liberálnej roviny znamená získať vo voľbách maximálne 3 – 4 percentá, nič viac. To neznamená, že príčiny, pre ktoré ľavica vznikla, zmizli – naopak, paradoxne ešte viac narástli. To znamená, že dnes možno najdôležitejšia časť práce spočíva v osvete, lebo ľudia nerozumejú tomu, prečo sa im žije horšie a horšie, kam sa strácajú ich peniaze a bohužiaľ, ako hovorí už klasická poučka, často hlasujú proti vlastným záujmom. No je šialené, ak dnes prakticky vymizli politici, ktorí by hovorili o pracujúcej chudobe, o nespravodlivom daňovom systéme, o tom, že v poslednom období došlo k obrovskému transferu peňazí smerom nahor, že kvalita demokracie závisí do značnej miery od toho, ako sa darí zvyšovať životnú úroveň väčšiny ľudí. Ešte raz, to neznamená, že tieto problémy zmizli, práve naopak, neustále sa zväčšujú, rovnako, ako sa zväčšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými. To znamená len a len to, že niekomu vyhovuje, ak odpútava pozornosť od dlhodobo neriešených záležitostí k vyvolávaniu etnických a rasových konfliktov, kultúrnych vojen a ďalších zástupných problémov. A práve preto vznikli Socialisti. sk, aby zdvihli túto vlajku. O tom, prečo neuspeli, si povieme nabudúce.

(Pokračovanie zajtra)

Eduard Chmelár