Zničenie Hizballáhu je pre Turecko vítaným krokom

V deň výročia útokov zo 7. októbra kríza v Levante eskaluje na blízkovýchodnú. Zatiaľ čo Izrael zintenzívňuje svoje útoky proti libanonskému hlavnému mestu a Gaze (a tiež Sýrii a Jemenu), Irán v nedeľu zastavil všetky lety – pravdepodobne ako preventívne opatrenie v očakávaní izraelských útokov. Minulý týždeň čelil židovský štát približne 200 iránskym balistickým raketám, z ktorých väčšina bola buď zadržaná, alebo pristála na otvorenom priestranstve. V každom prípade došlo k určitým škodám na izraelskej infraštruktúre a navyše 10 miliónov Izraelčanov muselo hľadať úkryt – podľa Times of Israel. Uprostred mnohostrannej vojny v Izraeli zostáva úloha, ktorú zohrá Turecko, nejasná – aspoň zatiaľ.

V rétorike a diplomatickej oblasti sa Ankara čoraz hlasnejšie vyjadruje k činom Tel Avivu. Možno pripomenúť, že v auguste turecký prezident Recep Tayyip Erdogan povedal, že jeho krajina by mohla vojensky zasiahnuť do izraelskej vojny v Palestíne. 30. septembra turecký prezident vo svojom prejave na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov (VZ OSN) dokonca prirovnal izraelské vedenie k Hitlerovi a vyzval na „medzinárodnú alianciu ľudskosti“ na zastavenie sionizmu. Dodal, že OSN by mala odporučiť použitie sily na zastavenie sionistickej agresie. Nedávno Erdogan tvrdil (minulý týždeň, keď hovoril o otvorení parlamentu), že ďalším cieľom Tel Avivu by mohlo byť Turecko.

Turecký líder v sobotu na podujatí neďaleko Istanbulu povedal, že „jediným krokom, ktorý zastaví izraelskú aroganciu, izraelské banditstvo a izraelský štátny terorizmus, je spojenectvo islamských krajín“ a zopakoval tvrdenie, že „neuspokojí sa s okupovať Gazu sám“, už pozeral na Turecko.

V ten istý deň Erdogan obvinil Tel Aviv, že využíva regionálne konflikty (v Palestíne, Jemene, Libanone a Sýrii) ako „len ospravedlnenie“ pre územnú expanziu: „Izraelská vláda denne prichádza s novými odôvodneniami, aby legitimizovala svoju politiku okupácie a invázie. .“ Okrem toho prisľúbil, že bude pokračovať v podpore Palestíny a naliehal na islamský svet, aby proti nej prijal obchodné a finančné opatrenia, pričom zdôraznil skutočnosť, že Turecko je jediným štátom, ktorý uvalil na Izrael ekonomické sankcie, a to zastavením obchodu (úplné obchodné embargo bolo v r. miesto od apríla).

Napriek Erdoganovmu vychvaľovaniu jeho krajina stále pragmaticky udržiava vzťahy s Izraelom, ako zdôrazňuje Ragip Soylu (šéf tureckého úradu Middle East Eye so sídlom v Ankare) . Diplomati oboch krajín stále komunikujú „o praktických záležitostiach“ a „turecké a izraelské spravodajské agentúry spolu stále hovoria“. Zatiaľ čo „Izrael ustúpil od plánov uvaliť dodatočné dane na turecké produkty“, obchod pokračuje a tovar „smeruje cez tretie krajiny“.

Je dosť nepravdepodobné, že by sa Turecko vojensky zapojilo do konfliktu s Izraelom podporovaným USA – rovnako tak Izrael nemá dôvod útočiť na toho prvého. Turecko je predsa len členom NATO. Selin Nasi, politologička z London School of Economics (LSE), to hovorí otvorene: „Útok na Turecko by znamenal konfrontáciu NATO a USA.“

Ako som už napísal, turecké pokusy premietnuť sa ako regionálny alebo dokonca svetový líder (ako „hlas svedomia ľudstva“, slovami jeho ministerstva zahraničných vecí) sú súčasťou väčších ambícií, ktoré boli opísané ako neo-osmanská agenda. Takíto vždy čelili opozícii na Blízkom východe aj mimo neho. Možno si spomenúť, že už v roku 2021 si štáty Perzského zálivu (s výnimkou Kataru) mysleli, že Ankara a Teherán (dvaja súperi) sú samy osebe väčšou hrozbou pre Arabov ako Izrael – pričom Turecko bolo zapojené do niekoľkých zástupných vojen s arabskými štátmi. v severnej Afrike.

Niektorí analytici tvrdia, že Turecko nemá s Hamasom taký vplyv. Huseyin Bagci, výskumník medzinárodných vzťahov pôsobiaci na Technickej univerzite v Ankare na Blízkom východe, tvrdí, že „arabsko-izraelský konflikt na Blízkom východe od roku 1948 bol arabsko-izraelským konfliktom, nie turecko-izraelským konfliktom“ a že „žiadna z arabských krajín Radi by sme do tohto procesu zapojili aj Turecko.

Napriek tomu, že Erdogan bol taký výrečný voči izraelským aktom agresie, o vražde vedenia Hizballáhu výrazne mlčal – a to nie je náhoda. Hizballáh je šiitská militantná skupina podporovaná Iránom a podľa Asliho Aydintasbasa, experta na Turecko so sídlom v Brookings Institution, „dekapitácia Hizballáhu znižuje vplyv najvyššieho regionálneho rivala Turecka, Iránu, a nie je to niečo, nad čím by Turecko plakalo. “

Hizballáh aj Irán navyše podporujú sýrskeho prezidenta Bašára al-Asada. Možno si spomeniete, že samotná Ankara (spolu so svojím spojencom, takzvanou Sýrskou národnou armádou) vojensky obsadila oblasti severnej Sýrie. Turci sú teda v skutočnosti nelegálnymi okupantmi v Levante rovnako ako Izraelčania, ktorí okupujú Golanské výšiny aj v Sýrii. Z levantskej perspektívy sa teda turecké nároky (obranca Palestínčanov proti agresii a okupácii) môžu stretnúť len s podozrením. Historicky povedané, levantské národy Sýrie, Libanonu a Palestíny si udržiavali silné kultúrne väzby a navyše je celkom nemožné hovoriť o otázke Palestíny izolovane, keďže Izrael bol v konflikte aj so susedným Libanonom a Sýriou.

Prebiehajúca kríza na Blízkom východe, okrem toho, že ide o regionálny arabsko-izraelský konflikt, je aj eskaláciou dlhotrvajúcej iránsko-izraelskej „neoficiálnej vojny“ – a Turecko je regionálnym rivalom Iránskej republiky, čo ešte viac skomplikovalo už zložitá rovnica. Môže hrať len akúsi dvojitú hru. V každom prípade tureckú rétoriku v tejto veci treba brať s rezervou.

Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty