Cez víkend prebehli oslavy na Dukle. Kus dobre práce urobila STVR, lebo okrem priameho prenosu z osláv 80. výročia najkrvavejšej bitky druhej svetovej vojny na území Slovenska dala dostatok priestoru aj historikom.
Zrejme najskloňovanejším slovom prejavov politikov bolo oslobodenie. SNP, Dukla a ďalšie boje na našom území naozaj viedli k oslobodeniu. Avšak zredukovať najmä karpatsko-dukliansku operáciu len na oslobodenie Československa by bolo zjednodušením.
Sovietsky zväz nebojoval napríklad v Poľsku, Československu, Maďarsku a napokon aj v Nemecku za oslobodenie národov. Oslobodenie dosiahol vo chvíli, keď vyhnal Nemcov zo svojho územia. Všetko ostatné bolo bojom o nastolenie novej geopolitickej rovnováhy v Európe. Z tohto pohľadu bola aj bitka na Dukle súčasťou širšej stratégie ZSSR zameranej na posunutie nárazníkového pásma v Európe čo najďalej od svojich západných hraníc. Najmä z oblastí Pobaltia, Čierneho mora a bieloruských a ukrajinských nížin.
Aj keď boli Stalin, Churchill a Roosevelt každý iný, jedno mali spoločné: všetci traja boli geniálni stratégovia. Vedeli, že druhá svetová vojna z nich urobila spojencov, ale rovnako si boli vedomí faktu, že po spoločnom víťazstve sa stanú Sovietsky zväz na jednej a USA a Británia na strane druhej súpermi. A tomu aj prispôsobovali taktiku záverečného roku druhej svetovej vojny.
USA nechceli dopustiť, aby jadru Eurázie dominovala jediná mocnosť, a preto najprv materiálne podporovali Veľkú Britániu a Sovietsky zväz v boji proti Nemecku. Neskôr sa priamo zapojili do bojov v Európe nielen preto, aby pomohli poraziť Nemecko, ale aby aj zabránili ZSSR priblížiť sa k brehom Atlantického oceánu. A tak sa zrodili preteky medzi Washingtonom a Moskvou o to, kto bude prvý v Berlíne.
S ohľadom na tristo rokov trvajúcu históriu invázií Švédov (18. storočie), Francúzov (19. storočie) a Nemcov (dvakrát 20. storočie) chcel Stalin posunúť hranicu nárazníkového pásma čo najďalej na západ, preto je celá Európa posiata pamätníkmi sovietskych vojakov. Roosevelt rozumel tejto stratégii, a preto robil všetko možné, aby sa namiesto Nemecka nestal hegemónom jadra Eurázie Sovietsky zväz.
Rovnováha síl studenej vojny v Európe je dávno preč. Na ukrajinských nížinách opäť zúri vojna. Zatiaľ len regionálna. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby aj regionálnou ostala, pretože jej rozšírenie by viedlo k opakovaniu takých masakrov, k akým patrila aj Dukla.
Dnes uplynul rok od vypuknutia vojny medzi Izraelom a Hamasom. Po dvanástich mesiacoch už Izrael bojuje aj s Hizballáhom v Libanone a vymieňa si vzdušné raketové pozdravy s Iránom či Iránom podporovanými Húsijmi z Jemenu.
Hamas, Hizballáh, ba ani sám Irán nie sú schopné poraziť Izrael. Hamas a Hizballáh preto nie, lebo na to jednoducho nemajú dostatočnú silu. Irán preto nie, lebo nie je v stave uskutočniť pozemnú inváziu do Izraela a nedisponuje ani potrebnou technologickou a vzdušnou prevahou.
Avšak ani Izrael nie je schopný na hlavu poraziť Hamas a Hizballáh. Nedokáže ani zabrániť Iránu v podpore Hamasu, Hizballáhu, Húsiov a rôznych šiítskych milícií v Iraku a Sýrii. Pozemná izraelská operácia v Gaze sa už po prvých mesiacoch premenila na jatky civilistov, avšak základné ciele operácie – oslobodenie všetkých rukojemníkov a úplné vykynoženie Hamasu – ostávajú v nedohľadne. Je otázne, aké vojenské výsledky prinesie pozemná operácia proti Hizballáhu v Libanone.
Izrael obe vojny vyhrá. Otázne je, za akú cenu a s akým výsledkom. Pretože vo vojne platí, že výhra sa dá aj utrpieť.
Spomienka na Duklu a na prvé výročie začatia vojny v Gaze nemajú veľa spoločného. Azda len to, že všetky vojny sa končia úplne inak, ako si ich aktéri pôvodne predstavovali.
Peter Tóth
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.