NIE JE TO VLÁDNA KRÍZA, ALE…

Hysterické výkriky predsedu PS Michala Šimečku, že Ficovi sa po roku rozpadáva koalícia a že nemal ani len silu odvolať ministerku zdravotníctva sám, sú z kategórie tých, ktoré z neho definitívne robia humornú postavičku matovičovského formátu. Nemajú ďaleko od nedávneho vystrájania poslanca Michala Šipoša, ktorý sa v parlamente správal nedôstojne ako pubertálny výrastok plieskajúci sa o zem, lebo si nechce upratať detskú izbu. Pripomeňme si teda, že miera hádok v súčasnej koalícii nie je ani zďaleka taká ako vážnosť sporov za minulej garnitúry, kde sa už po roku musel meniť premiér, po roku ďalší a po roku ďalší…

Nie, situácia rozhodne nie je taká dramatická, ako ju vykresľuje opozícia. O vládnej kríze možno hovoriť vtedy, keď neprechádzajú zákony, a fakt, že konsolidačný balíček podporila do nohy celá 79-ka, spoľahlivo potvrdzuje, že reči o rozpade koalície sú len mokrým snom Michala Šimečku. To však neznamená, že súčasný spor nemá potenciál ohroziť túto vládnu zostavu a nie som si istý, či všetci jej aktéri domýšľajú dôsledky svojich činov.

Predovšetkým, bez známky škodoradosti by som chcel pripomenúť, že prišlo na moje slová (za ktoré som bol odvolaný z postu poradcu premiéra), keď som varoval pred tým, aby sa súčasná vláda opierala o hlasy exkotlebovcov pôsobiacich v tejto koalícii ako neriadené strely. Andrej Danko, akokoľvek otrasený, nateraz situáciu zvláda. Zabezpečil si lojalitu Tarabu (ktorý ho však podporuje iba dočasne z utilitárnych dôvodov), upevnil postavenie Šimkovičovej, ovláda väčšinu poslaneckého klubu a Huliakovi dal jasne najavo, že sa prerátal. O tom, kto bude sedieť na koaličnej rade za koaličnú stranu, rozhoduje naďalej jej predseda, a nie rebelujúci poslanec. Ale už čoskoro to tak nemusí byť.

Trojica poslancov okolo Rudolfa Huliaka síce ubezpečuje, že chce zostať súčasťou poslaneckého klubu SNS a vládnej koalície, ale to je len taktická hra o to, komu zostane v ruke Čierny Peter. Ak Andrej Danko dodrží svoje slovo, Huliak vie, že si nielenže už nikdy nesadne na koaličnú radu po boku predsedu SNS, ale aj to, že u národniarov skončil a do budúcich volieb s ním nerátajú. Ak nechce skončiť ako politická mŕtvola, bude musieť rozmýšľať o svojej budúcnosti. V podstate má dve možnosti. Tou prvou je otvorená rebélia, ktorá sa nemusí prejaviť hneď, ale povedzme pri prvých dopadoch konsolidačných opatrení a následnej vzrastajúcej nespokojnosti ľudí, kedy bude jeho odchod z poslaneckého klubu SNS pre verejnosť zrozumiteľný. Stačí pár zákonov, ktoré neprejdú (a toto riziko by mohlo vzrásť pri odchode Zuzany Dolinkovej z poslaneckého klubu Hlasu-SD) a Robert Fico bude nútený odobrať Andrejovi Dankovi autonómiu a rokovať s huliakovcami osobitne.

Premiér nateraz nemal dôvod vstupovať do sporu dvoch koaličných strán. Táraniny o jeho neschopnosti riešiť krízu nezohľadňujú jeho typickú taktiku, vďaka ktorej sa tak dlho udržal pri moci. Spomeňme si na to, že sme tu mali situáciu, keď Andrej Danko v auguste 2017 roztrhal koaličnú zmluvu, no premiér na neho počas celých týždňov krízy ani raz nezareagoval, ani raz nevyšiel pred kamery a celú záležitosť vyriešil v tichosti za zatvorenými dverami. Ani teraz nemal dôvod prilievať olej do ohňa a teatrálne riešiť hádku SNS a Hlasu, ktorá mu mocensky do istej miery vyhovovala. Danko môže byť nateraz spokojný, lebo Fico i Šutaj Eštok ho ubezpečili, že pre Smer a Hlas zostáva koaličným partnerom on sám. No predseda SNS si musí uvedomovať, že táto situácia bude trvať len dovtedy, kým dokáže garantovať hlasy potrebné na udržanie vládnej koalície. Akonáhle nad tým stratí kontrolu, do hry bude musieť vstúpiť premiér Fico a rokovať so vzbúrencami osobitne. Výsledok nemusí byť nevyhnutne akceptovanie Národnej koalície ako štvrtej koaličnej strany, ale uspokojenie ekonomických záujmov tejto skupiny.

Jestvuje však aj druhá možnosť, a tá je pre Roberta Fica nepríjemnejšia. Ak chce Rudolf Huliak pokračovať v politike a nestratil elementárny zmysel pre realitu, musí chápať, že samostatne nemá šancu prebojovať sa do parlamentu. Potrebuje opäť nejaký výťah ako „politický legionár“. SNS to už nebude – jednak ho tvrdohlavý Danko nepustí a jednak už teraz je to mŕtvy projekt. Mentálne má Huliak najbližšie k Republike. Ak prekoná nejaké osobné animozity, môže urobiť Republiku parlamentnou stranou a klásť si za to príslušné podmienky. V takom prípade by sa Robertovi Ficovi rokovalo s huliakovcami ťažšie, lebo časť voličov Smeru, Hlasu a SNS by neprijala, aby jeho vláda bola závislá od extrémnej pravice.

Koalíciu teda čakajú ťažké chvíle. Precitnutie z konsolidačných opatrení bude na budúci rok jej voličov veľmi bolieť (podľa mňa robia lídri koaličných strán chybu, keď tieto dopady na bežných ľudí bagatelizujú, skôr by sa k tomu mali postaviť čelom a označiť tie drastické škrty za „Matovičovu daň“, aby všetci pochopili, kto tú strašnú sekeru spôsobil). Historická SNS smeruje k zániku. Hlas sa hľadá a nevie nájsť vlastnú identitu (naposledy nevyužil príležitosť napadnúť navrhované konsolidačné opatrenia zľava, čím by sa identifikoval ako autentická sociálna demokracia). Smer je programovo bezradný, personálne vyprázdnený a všetko vsadil na technológiu moci. Iba neschopnosť a nekompetentnosť opozície, ktorá nemá nijaký plán a desí ľudí svojimi nápadmi potláčajúcimi reálnu slobodu, drží takúto vládnu koalíciu pokope. Slovensko je v patovej situácii, keď sa obe strany mocenského zápasu udržiavajú navzájom v šachu, no alternatívu k tomuto marazmu nevidno. A práve to by nás malo desiť najviac.

Eduard Chmelár