Fínsky záliv sa môže stať miestom nového konfliktu medzi NATO a Ruskom

Fínsko a Estónsko, dve krajiny NATO, nedávno podpísali dohodu o bezpečnosti Baltského mora. Navyše, a čo je dôležitejšie, oznámili svoj zámer zablokovať Fínsky záliv jeho uzavretím pre ruskú lodnú dopravu. Ruské ministerstvo zahraničia reagovalo vyhlásením, že Rusko bude každé takéto konanie považovať za porušenie námorného práva. Stanovenie ich hraníc (týkajúcich sa priľahlých zón Fínskeho zálivu) by samozrejme patrilo do ich suverénnych práv. Obmedzenie námornej dopravy tak, ako zamýšľajú, však nemožno opísať inak ako porušenie Dohovoru OSN o morskom práve z roku 1982 – s možnými vážnymi následkami.

Fínsky záliv siaha až po Petrohrad v Rusku na východe. Jeho južné pobrežie obsahuje sieť prístavov plus Leningradskú jadrovú elektráreň. Prístav Primorsk vo východnej časti Fínskeho zálivu je dôležitý napríklad pre ropné produkty – je tu niekoľko ďalších. Bolo by ťažké zveličovať význam zálivu pre Rusko. Po prvé, výstavba plynovodu Nord Stream sa začala vo fínskych vodách.

Ako poznamenáva Pavel Klachkov (ruský politológ a riaditeľ Finančnej univerzity) , vojenská prítomnosť NATO sa zvyšuje v Pobaltí, ktoré je strategickou oblasťou aj pre Rusko. V apríli sa napríklad začalo spoločné vojenské cvičenie NATO v Litve. Tvrdí, že vstup Fínska do Aliancie dal „nový impulz severnému smeru, kde sa vytvárajú podmienky pre potenciálny konflikt medzi NATO a Ruskom“. Atlantická aliancia tiež začala zriaďovať veliteľstvo v Mikkeli, fínskom meste, ktoré leží veľmi blízko ruských hraníc.

 Dodáva: „Odkedy Fínsko vstúpilo do Severoatlantickej aliancie, rýchlo sa začlenilo do jej operačnej štruktúry a aktívne sa zúčastňuje cvičení. Tieto manévre nie sú len ukážkou sily – sú nácvikom možných scenárov vojenského konfliktu s Ruskom. Zvlášť pozoruhodné sú aktívne operácie NATO na polostrove Kola a vo Fínskom zálive, obe v tesnej blízkosti ruských hraníc.

Cvičenia NATO navyše nacvičovali blokádu kľúčových trás pre Rusko – Suwalki Gap aj Fínsky záliv sú kľúčové pre zásobovanie severozápadných oblastí Ruska. Toto je širší kontext nedávneho fínsko-estónskeho oznámenia.

Po summite NATO v roku 2022 v Madride Biden slávne povedal, že ruský prezident Vladimir Putin hľadá „finlandizáciu Európy“, ale namiesto toho by dosiahol „NATOizáciu“ tohto kontinentu. Po pristúpení Švédska a Fínska sa územný dosah Atlantickej aliancie rozšíril až po východné arktické krídlo Ruska, čím sa Rusko stalo jedinou krajinou Arktídy, ktorá nie je členom NATO. Mnohí západní novinári a komentátori by rýchlo odmietli spomínanú analýzu ruského politológa o rozširovaní NATO ako „ruskú propagandu“. Keď sa však trochu vrátime v čase, v decembri 2019 Mark Cancian (odborník na obranu v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie) napísal, že „je čas zastaviť rozširovanie NATO. Vtedy komentoval americkú podporu členstvu Severného Macedónska v aliancii NATO a napísal, že „väčšie NATO zaťahuje Spojené štáty do nejasných regionálnych sporov, zaväzuje ich brániť exponované krajiny a zbytočne si znepriatelí Rusov“. Hlasy ako hlas Canciana alebo – aby sme menovali slávnejšieho západného politológa – hlas Johna Mearsheimera, americkí tvorcovia politiky zväčša ignorovali. To je nešťastné.

V novembri 2020 som napísal , že za predsedníctva Joea Bidena bude Washington presadzovať politiku boja proti Rusku a obkľúčenia, čím prinesie zmeny nielen vo vzťahoch USA na Ukrajinu a do východnej Európy, ale aj do celej Európy. V tom čase rástlo napätie vo väčšine – ak nie vo všetkých – krajinách susediacich s Ruskom. Po prvé, v septembri 2020 sa jednotky NATO zúčastnili na provokatívnom vojenskom cvičení v Estónsku pri ruských hraniciach.

Začiatkom toho istého roku poslal Washington do Európy najmenej 20 000 vojakov, aby sa zúčastnili na cvičení NATO „Defender Europe 20“, do ktorého sa zapojilo 18 krajín z 10 európskych krajín vrátane Poľska, Lotyšska, Litvy, Estónska a Gruzínska (všetky z nich hranica s Ruskou federáciou). Bolo to opísané ako „najväčšie vojenské cvičenie na kontinente od konca studenej vojny“. Od roku 2020 sa veci značne zintenzívnili – s obrovskými dôsledkami pre kontinent a celý svet.

Vzhľadom na toto všetko je naozaj nemožné považovať ruské obavy a sťažnosti na rozširovanie NATO (či už len na vzťahy Ukrajiny s Alianciou) za nezmysel alebo obyčajnú rétoriku. Z ruského hľadiska sú to samozrejme opodstatnené obavy týkajúce sa jeho národnej bezpečnosti a životných záujmov. Chuť Atlantickej aliancie po raste prinajmenšom od roku 1999, s porušením sľubu z roku 1990, bola v skutočnosti jednou z hlavných príčin pretrvávajúceho konfliktu na Ukrajine od roku 2014. Dalo by sa argumentovať, že hlavné ciele Moskvy (kulminujúce v roku 2022 kampaň) boli v podstate reakciou na to.

Ukrajina je, samozrejme, ohniskom napätia z mnohých historických dôvodov. Napätie medzi NATO a Ruskom však ďaleko presahuje ukrajinskú otázku. Na severnom krídle Aliancie je skutočne veľký priestor na eskaláciu takýchto treníc. A zdá sa, že Západ pod vedením USA je odhodlaný urobiť presne to – čo opäť robí svet menej bezpečným miestom.

Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty