KEĎ SA STRÁCA MIERA, STRÁCA SA AJ ÚČINNOSŤ KRITIKY

Človek sa niekedy vážne nestačí čudovať, ako veľmi podceňuje súčasná opozícia voliča. Matovič 2.0 slovenskej politiky, líder Demokratov Jaro Naď, si vymyslel referendum o skrátení volebného obdobia, o ktorom ešte pred rokom vykrikoval, že je protiústavné. A popri tom nabrýzgal, ako tu nič nefunguje, a zo všetkého najviac súdnictvo. Súhlasím s ním. Keby fungovalo, už dávno by sedel v base.

Robert Fico môže pokojne spávať. Táto opozícia je neškodná a bezzubá. Dokáže síce kričať a preháňať, ale jej kroky vládu nijako neohrozujú. S takouto opozíciou môže byť vládna koalícia porazená iba sama sebou. Ešte aj taký bard slovenskej politiky, akým je Mikuláš Dzurinda, považuje Michala Šimečku za neschopného lídra a ako priznal, lezie mu na nervy jeho neustále fňukanie a neschopnosť spolupráce s inými opozičnými stranami, pričom pripomenul, v čom bolo tajomstvo jeho úspechu v roku 1998.

Dzurinda upozornil na to, že Šimečka vôbec neprečítal Ficovu hru. K tomu by som rád niečo dodal. S odstupom času musím aj ja priznať, že hoci dôvody odvolania Michala Šimečku považujem za vykonštruované, z mocenského hľadiska zohral Robert Fico opäť svoju majstrovskú partiu. Áno, týmto krokom Šimečkovo postavenie ako opozičného lídra posilnil, čo môže vyznieť zdanlivo absurdne. Ale práve týmto ťahom zabránil tomu, aby sa na čelo opozície postavil oveľa nebezpečnejší súper – Ivan Korčok.

Dzurinda je starý lišiak a nesmieme mu zožrať všetko. Napríklad keď sa pokúša vyviniť z početných ekonomických káuz a tvrdí, že nič neurobil, nemôžem si nespomenúť na to, aký je to profesionálny klamár. Dzurinda sa dokonca v rozhovore priznal k tomu, že keď sa usiloval o príchod kórejskej automobilky na Slovensko, riaditeľ Kia Motors Čong Ui-sun mu daroval limuzínu. „Bol to lobing? Nebol to lobing? Bol to záujem,“ šokujúco sa vyhováral Dzurinda. Kým neschopný a servilný moderátor Miro Frindt sa nezmohol ani na jednu kritickú otázku, musíme si toto priznanie uviesť do kontextu.

Čong Ui-sun sa totiž topil v obrovskom korupčnom škandále, keď ho juhokórejská prokuratúra v apríli 2006 obvinila, že z firemných peňazí vyčlenil v prepočte asi 100 miliónov eur do tajného fondu, z ktorého firma podplácala vládnych politikov a úradníkov v Európe. Do väzenia vtedy putovalo niekoľko ľudí z vrcholového manažmentu firmy. Hoci som na to svojho času upozorňoval, nenašiel sa jediný novinár, ktorý by zisťoval alebo si aspoň položil otázku, či sa tento škandál netýka aj Dzurindovej vlády, ktorá poskytla kórejskej firme investičné stimuly vo výške 20 miliárd korún, ktoré vtedy predstavitelia opozičného Smeru kritizovali ako príliš veľkorysé. Dnes je to už premlčaná vec, ktorá dovoľuje Dzurindovi takto nehanebne sa chvastať.

No napriek všetkým týmto zlodejinám a katastrofálnemu rozkradnutiu strategických podnikov Mikuláš Dzurinda slovenskej politike vždy veľmi dobre rozumel a vedel ju čítať. Preto zahriakol moderátora, ktorý sa pokúsil prirovnať súčasné obdobie k mečiarizmu a upozornil ho, že sa to už preháňa. Som rád, že aj v opozícii sa nájdu realistické hlasy, ktoré krotia matovičovskú hystériu, ktorou nasiakli takmer všetci. Niektorí už úplne stratili súdnosť. Napríklad hercovi Milanovi Ondríkovi už nestačí preháňanie, keď na premiére filmu Miki prirovnal súčasnú garnitúru k mafiánom z deväťdesiatych rokov. Pri promovaní filmu Ema a smrtihlav sa načisto opustil, keď povedal, že to, čo sa na Slovensku deje, si nedovolili robiť ani gardisti…

Pán Ondrík, myslím, že už stačilo. Gardisti s požehnaním štátnej moci rozbíjali židovské obchody a mlátili ľudí na uliciach, neskôr sa dokonca podieľali na masových vraždách v Ostrom Grúni, Kľaku či Kremničke. Prirovnávať to k súčasnosti je číra nehanebnosť a je najvyšší čas, aby ste sa za svoje nekompetentné historizujúce blúznenia ospravedlnili. Čo bude nasledovať? Prirovnanie súčasnosti k holokaustu? Sklamala ma aj operná diva Adriana Kučerová, ktorú si inak veľmi vážim a ľudsky ju mám veľmi rád. O to viac je pre mňa nepochopiteľný jej výrok v rozhovore s redaktorkou Denníka N Monikou Tódovou, že prívrženci tejto vládnej koalície do divadla nechodia. Neviem, čo ju viedlo k tomuto urážlivému vyjadreniu, lebo musí vedieť, že to nie je pravda. Napokon, ona sama mala kedysi blízko k Petrovi Pellegrinimu. Takýmito výrokmi môžu umelci akurát tak docieliť, že ľudia do divadla naozaj prestanú chodiť. Lebo nikto nie je zvedavý na ich demagogické politické prejavy. Vyhlásenie, ktoré tam čítajú, že chcú byť divadlom pre všetkých, je v tom lepšom prípade zbožné želanie, v tom horšom neskutočné pokrytectvo. Lebo oni už tým, že nerešpektujú divákov s iným politickým presvedčením a vnucujú im svoje skreslené ideologické vnímanie reality, dokazujú, že nielenže nie sú divadlom pre všetkých, oni už prestali byť aj divadlom pre väčšinu. Je to strašná dehonestácia našej prvej scény.

Zvyšujúce sa preháňanie je nebezpečné aj z toho dôvodu, že ak raz naozaj nastanú pomery nezlučiteľné s demokraciou, ľudia budú voči týmto signálom už imúnni a nevšímaví. Prirovnávanie súčasnej garnitúry k vrahom, gangstrom a mafiánom je tak pritiahnuté za vlasy, že to vidí aj človek, ktorý sa politikou hlbšie nezaoberá. Falošné reči o diktatúre, normalizácii a cenzúre sú o to nepresvedčivejšie, že títo ľudia mlčali, keď sa tu takéto praktiky v rokoch 2020 – 2023 naozaj diali. Samozrejme, že na pôsobení súčasnej vládnej koalície je čo kritizovať. Ale keď sa stráca miera, stráca sa aj účinnosť kritiky.

Eduard Chmelár