KDE VZIAŤ NA KNIHY

Ja tomu rozčúlenému Lacovi Kamenickému do istej miery rozumiem. Snažia sa mu nasadiť psiu hlavu a urobiť z neho nepriateľa vzdelanosti, ale to nie je pravda. Kuvikanie opozície je v tomto prípade nesmierne falošné. Bol to totiž už vtedajší premiér a dnešný europoslanec za Progresívne Slovensko Ľudovít Ódor, ktorý v návrhu balíku konsolidačných opatrení (tzv. „lego kocky“) prišiel s nápadom zrušiť zníženú sadzbu pre knihy, noviny a hudobniny. Vláda Ľudovíta Ódora chcela dokonca vyššiu DPH aj na učebnice, ktorú Ficova vláda znižuje z 10 na 5 percent. A pomáhal mu pri tom vtedajší generálny riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze Ministerstva financií SR a dnešný ekonomický expert a poslanec Progresívneho Slovenska Štefan Kišš. To len aby sme boli všetci v obraze.

Na druhej strane minister Kamenický by nemal podliehať nejakým konšpiráciám o sprisahaní voči jeho osobe a uznať, že jeho výrok „knihy sú doménou bohatších vrstiev obyvateľstva“ bol maximálne nešťastný. Namiesto šermovania nejakými štúdiami OECD by mal uznať chybu a pochopiť, prečo to väčšinu ľudí tak pobúrilo. Minister by mal občas zdvihnúť hlavu od tabuliek a uvedomiť si realitu, ktorú mu nepriblížia žiadne prieskumy a výskumy OECD. Mladá učiteľka s dvoma deťmi, ktorá si radšej kúpi knižku ako banány, spisovateľ, vedec alebo redaktor – to sú ľudia, ktorí si najčastejšie kupujú knihy, žiadni boháči. Nech sa nečuduje, že ich to urazilo.

Je pravdou, že knihy boli kedysi dávno doménou bohatých. V staroveku a stredoveku bola knižnica luxusom. Najväčšiu osobnú knižnicu mal v stredoveku Dante Alighieri a tvorilo ju 40 (slovom štyridsať) kníh. Pravda, boli to úplne iné knihy, než sú tie, na aké sme zvyknutí dnes. Boli vyrábané na pergamene, čo bola vyhladená koža obyčajne z kozľaťa, boli písané ručne a boli veľmi ťažké. Jedna taká kniha bola hotovým majetkom, preto nečudo, že v obehu bolo len niekoľko desiatok opisovaných exemplárov takéhoto titulu.

Najviac si cenili knihy v arabskom svete. Kalif Al-Ma’mún z dynastie Abbásovcov založil v roku 832 v Bagdade Dom múdrosti, ktorý sa sústreďoval na preklady gréckych diel do arabčiny, o ktoré vtedajšia Európa nemala záujem. Za jeden taký preklad vyplácal toľko zlata, koľko vážil (a už vieme, že vtedajšie knihy boli veľmi ťažké, vážiace aj niekoľko kilogramov). Raz však urobil výnimku. Z prekladu Euklidových Základov geometrie bol taký nadšený, že prekladateľovi zaplatil toľko zlata, koľko uniesol slon. Nikdy predtým, ani potom nebolo prekladateľstvo taký dobrý biznis.

Vzťah ku knihám sa začal meniť s príchodom osvietenstva. Jeho základným programom bola vzdelanosť, hlavnou prekážkou k jej naplneniu bola extrémne nízka gramotnosť a vysoká cena kníh, ale aj novín a časopisov. Veď len predplatné na Prešpurské noviny stálo toľko ako krava a túto sumu bolo ochotných zaplatiť len niekoľko desiatok chudobných učiteľov a kňazov, ktorí to brali ako vlasteneckú povinnosť. A viem si predstaviť tie dilemy na slovenskom vidieku: kúpiť kravku do gazdovstva, ktorá nasýti mliekom kŕdeľ detí alebo si predplatiť noviny, ktoré nasýtia dušu? Manželky našich osvietencov asi neboli veľmi nadšené. Preto začali vznikať v strednej Európe od konca 18. storočia rôzne čitateľské spolky, neskôr sa rozvíjali knižnice, aby knihy boli dostupnejšie. Pre štúrovcov bolo vzdelanie kľúčovým plánom a stratégiou vytvorenia moderného národa. Nehovoriac o tom, že sa nadväzovalo na cyrilometodskú tradíciu a slávny výrok Konštantína Filozofa „Nahé sú bez kníh všetky národy“.

Podčiarknuté sčítané, rozširovanie prístupu ku knihám je historickým trendom a každé jeho zvrátenie treba vnímať negatívne. Niektorí ľudia mudrujú, že tí, ktorí chcú čítať, majú chodiť do knižníc. Lenže aj tie knihy treba z niečoho nakúpiť, knižnice už roky chátrajú, nehovoriac o tom, že knihovníčky doslova živoria z platov približujúcich sa k minimálnej mzde. Namiesto rozčuľovania by mal minister financií hľadať iné spôsoby, ako ušetriť. A hneď mu poradím. Zobrať armáde z miliardových nákupov tých niekoľko desiatok miliónov, ktoré by priniesla do rozpočtu zvýšená DPH na knihy, by vôbec neuškodilo. Prípadne ponechať vyššiu sadzbu DPH na knižný brak, ezoteriku a servilný hnoj Petra Bárdyho o Zuzane Čaputovej, ktoré škodia duši rovnako ako telu sladené nápoje. Ale to už žartujem.

Eduard Chmelár