Pripomíname si 176. výročie založenia prvej Slovenskej národnej rady, a ja tento deň využijem na to, aby som vyvrátil niekoľko mýtov a dal na pravú mieru niekoľko nepresností, ktoré sa v našej selektívnej historickej pamäti viažu na túto udalosť.
V prvom rade, hoci Pamätný deň vzniku SNR si v našom kalendári pripomíname 19. septembra, v skutočnosti vznikla Slovenská národná rada oficiálne už 16. septembra 1848 v hostinci, ktorý stál v centre Viedne na dnešnej Paniglgasse 4, neďaleko od Karlskirche. Dnes je na tomto mieste nenápadná a opomínaná pamätná tabuľa v nemčine. Väčšina politikov ani len netuší, kde sa nachádza. Odhaľoval ju ešte Ivan Gašparovič ako predseda NR SR, raz sa tu zastavil v tej istej funkcii Pavol Paška, a to je všetko. Škoda, že keď bol pred pár dňami na oficiálnej návšteve Rakúska prezident Peter Pellegrini, poďakoval sa našim susedom za to, že prichýlili slovenských utečencov počas bývalého režimu, ale nie za to, že umožnili vznik prvého politického orgánu Slovákov. Toto historické miesto by si zaslúžilo dôstojnejší pamätník ako jednu trápnu tabuľku, ktorá okoloidúcim nič nepovie.
Po druhé, hoci bola Slovenská národná rada oficiálne ustanovená 16. septembra, verejne začala vystupovať už o týždeň skôr. 9. septembra vyšla anonymná proklamácia SNR, ktorá vysvetľovala vidieckemu obyvateľstvu ciele a zmysel pripravovaného slovenského povstania. Do 16. septembra vyšli ešte tri propagandistické letáky.
Po tretie, dodnes panujú nezhody (aj v odborných kruhoch), prečo štúrovci zopakovali vyhlásenie Slovenskej národnej rady o tri dni na Myjave. Jedna z najrozšírenejších verzií hovorí o tom, že Štúrovi sa videlo nedôstojné, aby vrcholný orgán Slovákov vznikol vo viedenskej krčme. Tento názor nemá žiadnu logiku. Jednak preto, že vtedajší hostinec mal úroveň dnešného hotela, nebola to nijaká špinavá krčma. A jednak preto, že hovoriť o hostinci v centre hlavného mesta habsburskej ríše ako o nedôstojnom mieste vyznieva smiešne, ak uvážime, že národovci sa napokon usídlili vo vidieckom domčeku na okraji Myjavy.
Ako pravdepodobnejšia sa preto javí verzia, že vo Viedni došlo k pomerne nedôstojnej roztržke. Samuel Štefanovič, neskorší prvý kapitán slovenských dobrovoľníkov a jeden z mála hrdinov slovenského povstania, vystúpil spolu s niekoľkými druhmi s požiadavkou, aby sa Ľudovít Štúr vzdal velenia. Vyčítali mu neskúsenosť a spreneveru peňazí na vyše 900 pušiek. Štefanovičovi sa nepáčil ani despotický štýl Štúrovho vedenia. Jednoducho prišiel do sály a v prítomnosti asi 200 účastníkov predstavil v ohnivej reči mená členov dočasnej Národnej rady. Kým väčšina mu prevolávala na slávu, Štefanovič namietal, že hoci založenie SNR považuje za potrebné, povstanie nie je pripravené a poukázal na nedostatok zbraní, streliva a napokon aj bojovníkov. Väčšina naverbovaných boli neskúsení študenti, ale individuálne aj Srbi, Chorváti, Moravania, dokonca i viedenskí Nemci. Štefanovič poukázal aj na to, že na Slovensku o výprave nikto nevie a položil si otázku, ako chcú za týchto okolností vyvolať celonárodné povstanie. V tejto situácii nie je pripravený prisahať vernosť predstaviteľom revolučnej SNR. Z dvoch stoviek prítomných sa však k nemu pripojil len jeden. Oboch z hostinca za búrlivého kriku, hrmotu a nadávok (okrem iného nazvali Štefanoviča zradcom, buričom, ničomníkom, podliakom, ale aj „pomätencom a fanatikom liberalistickým“) vyhodili…
Ukázalo sa však, že Štefanovič mal pravdu. Hurban v Rozpomienkach silno preháňal, keď tvrdil, že sa mu prihlásilo vyše 10 000 ozbrojených mužov. V skutočnosti ich horko-ťažko pozbierali sotva 6000, mnohých pod hrozbou násilia a z nich len približne tisícka dostala zbrane. Ostatní sa museli uspokojiť s vidlami, cepmi a sekerami. Hodža navrhoval, aby najprv obsadili národnostne silný Turiec. Hurban však presvedčil členov SNR, aby vtrhli do Nitrianskej stolice a dušoval sa, že na jeho pokyn povstanú tisícky bojovníkov. Dnes už vieme, že tento plán dopadol ako fiasko. Väčšina Slovákov buď bojovala v kossuthovskej armáde alebo sa zo strachu odmietli pridať k hurbanistom. Dokonca aj Ján Kollár vydal verejné vyhlásenie, v ktorom sa oficiálne dištancoval od štúrovského povstania (urobil tak však skôr zo strachu pred maďarónmi, ktorí mu pravidelne vytĺkali okná – v skutočnosti Slovákom pomáhal, či už tak, že niekoľko týždňov skrýval a ošetroval doráňaného Janka Kráľa alebo ako poradca viedenskej vlády). Štúrovskí dobrovoľníci nezanechali dobrý dojem. Na niektorých miestach rabovali, inde sa dopúšťali z dnešného pohľadu vojnových zločinov, pri dobývaní Budatínskeho zámku dobodali na smrť tehotnú ženu… Paradoxne, práve najväčší kritik povstania Samuel Štefanovič sa v boji preukázal ako najstatočnejší hrdinský bojovník, kým velitelia zutekali…
Po štvrté, štúrovská SNR nebola prvým slovenským parlamentom, skôr prvou slovenskou vládou a ešte presnejšie: revolučným orgánom. Mala kolektívne vedenie, takže by sme nemali hovoriť iba o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi ako o „prvom predsedovi Slovenskej národnej rady“, lebo on iba viedol povstanie v západnej časti Slovenska, ktoré by v ďalších krajoch prevzal Ľudovít Štúr a následne Michal Miloslav Hodža. K tomu však už nedošlo. Hoci posledný raz vystupujú štúrovci v mene SNR v letáku z 11. mája 1849, v skutočnosti sa Slovenskej národnej rade nepodarilo uskutočniť celonárodné povstanie a maďarská vláda vojensky zlikvidovala pokusy o ozbrojený odpor ešte v priebehu septembra 1848. Celé slovenské povstanie trvalo v skutočnosti len 10 dní, z toho Hurban ho reálne viedol iba tri dni, zvyšok preležal v horúčkach. Potom už SNR nemala nijaký politický vplyv. Svedčí o tom okrem iného aj fakt, že viedenská vláda sa vyhla ďalšiemu riešeniu národnostnej otázky s členmi SNR.
No a po piate, hoci sa uskutočnili aj ďalšie slovenské výpravy, tie už boli pod rakúskym velením. Za skutočné slovenské povstanie by sme mali považovať iba septembrovú výpravu roku 1848. Toto povstanie si štúrovci sami zorganizovali a sami ho viedli tak proti Maďarom ako aj proti Rakúšanom. Finančne a dodávkami zbraní im najviac pomohli Srbi, kým Česi (ešte stále urazení za jazykovú odluku) sa im obrátili chrbtom. Nahnevaná až šovinistická dobová výčitka Karla Marxa a Fridricha Engelsa voči Slovákom, že ich ozbrojené vystúpenie bolo kontrarevolúciou, nie je na mieste. Slováci bojovali predovšetkým za vlastnú slobodu a existenciu. A tú im revolučne naladení Maďari upierali. Preto sa štúrovci až po porážke septembrovej výpravy dohodli s viedenskou vládou a pod ich velením bojovali za víziu samostatnej korunnej krajiny.
Význam štúrovského povstania sa v našej historickej tradícii striedavo podceňuje i preceňuje. Nebolo to žiadne národné povstanie, skôr zle zorganizovaná vzbura vedená ľuďmi, ktorí na to nemali potrebné organizačné a vojenské skúsenosti. Prvá Slovenská národná rada nemá ani tak vojenský ako politický význam. Hoci trvala fakticky len niekoľko dní, musela zanechať v nasledujúcich generáciách hlbokú stopu. Veď po 70 rokoch si na ňu spomenuli zakladatelia republiky a nazvali svoj vrcholný orgán druhou Slovenskou národnou radou. A tretia sa zrodila v Slovenskom národnom povstaní a trvá – napriek skomolenému historickému názvu – dodnes.
Štúrovská SNR – to je základ. 19. september 1848 nemal význam ako dátum vzniku Slovenskej národnej rady – tá, ako sme si ukázali, vznikla už skôr. Historický význam tohto dňa spočíva v skutočnosti, že na zhromaždení na Myjave pred niekoľkostotisícovým davom vyhlásil Ľudovít Štúr po prvýkrát nezávislosť Slovenska. A hoci v tom čase štúrovci nemali konkrétnu predstavu, akému územiu deklarujú samostatnosť, hoci to mysleli skôr metaforicky – ako vyhlásenie nezávislosti od Maďarska, ale zotrvania v rámci habsburskej monarchie vo forme samostatného kniežatstva s vlastným panovníkom a snemom – táto myšlienka zasiala v slovenskom národe sen, ktorý sa už nepodarilo vykoreniť. Najprv sa objavil v slobodnom prostredí amerických Slovákov, a neskôr viedol či už vedome alebo podvedome kroky niekoľkých generácií štátnikov bojujúcich za emancipáciu Slovenska, aby sa napokon dovŕšil o 145 rokov v podobe vzniku nezávislej Slovenskej republiky.
Pre mňa je 19. september 1848 jedným z najdôležitejších historických míľnikov v dejinách Slovenska, ktorý si zaslúži byť povýšený na štátny sviatok. A to tým skôr, že dodnes neexistuje jediný spoločný pamätník padlým a popraveným hrdinom štúrovského povstania, že dodnes neexistuje žiadny štátny sviatok, ktorý by sa viazal na absolútne kľúčové dielo štúrovskej generácie. Pochopiť slová z prejavu Ľudovíta Štúra pred zhromaždenými bojovníkmi – „Naša úloha je pekná, veľká: národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ho k slobode a sláve“ – znamená uchopiť našu budúcnosť. Nech nás tie slová sprevádzajú na každom kroku.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.