Je to všetko o príbehu

Začínam si uvedomovať, že je nebezpečný predpoklad myslieť si, že ľudia skutočne chcú poznať pravdu.

Minule som sa rozprával s človekom typu ovca a povedal som niečo o pristátí na Mesiaci v roku 1969. Spýtal som sa vecne: „Veríte, že sme pristáli na Mesiaci v roku 1969?“ a bez času na premýšľanie nad otázkou povedali: „Samozrejme.“ Pokusne som sa spýtal: „Prečo?“ a oni povedali: „Prečo nie?“

Naozaj, prečo nie? Čo stratia, keď uveria takémuto rozporu so svetovým príbehom? Čo získajú tým, že tomu neveria a veria v niečo, čo mnohí ľudia považujú za smiešne?

Mohli by ste položiť podobnú otázku o desiatkach problémov: „Veríte, že Dvojičky spadli preto, že do nich Usáma bin Ládin naletel lietadlami? „Veríte, že JFK bol v roku 1963 zavraždený osamelým ozbrojencom?“ „Veríte, že vakcíny Covid boli bezpečné a účinné?“ „Veríš, že Zem je guľatá?“

„Samozrejme, prečo nie?“ Čo z toho, že neexistujú dôkazy o opaku? „Nie, ak by existovali ‚dôkazy‘, na ničom z nich sa nezhodli ľudia, ktorí to poznajú. A z akého dôvodu by som zavrhol vieru, ktorá okolo toho vytvorila toľko príbehov?

Príbeh.

Systémy ľudskej viery sú v podstate konštruované „príbehom“. Všetko, s čím sa stretávame, má okolo seba príbeh, bez príbehu, definície a rozprávania by sme nedokázali fungovať.

Zamyslite sa nad tým. Ak sa vo svojom každodennom živote stretnem s nejakým predmetom, je za ním príbeh, ktorý ho definuje. Niektoré z týchto príbehov sú konsenzuálne, čo znamená, že ich zdieľa väčšina ostatných ľudí.

Vezmite si napríklad šálku kávy. Poznám šálku kávy, keď ju vidím, nazvem ju menom, mám s ňou skúsenosti, ale aj ju identifikujem, pretože ma kedysi niekto naučil, aká je jej identita – moji rodičia, moja škola, moji priatelia.

K šálke s kávou mám aj svoj osobný príbeh, možno z nej pijem kávu, možno mi ju manželka v návale zlosti hodila, alebo som ju ako malý chlapec používal na kopanie dier.

Príbeh je pre ľudí veľmi dôležitý. A naša schopnosť vytvárať príbehy okolo predmetov, ľudí, nápadov, ideológií a situácií je veľmi pokročilá. Čo je však dôležitejšie, aspoň ako to platí tu, príbehy, ktoré sa o veciach dozvedáme, je ťažké „odučiť“. Nielenže je ťažké sa odnaučiť, ale väčšinou, ak narazíme na príbeh, ktorý je v rozpore s tým, s ktorým sme žili a je nám príjemný, nemáme chuť príbehy meniť, aj keď je nový príbeh pravdivý a starý príbeh je lož.

Známy a relatívne bezpečný príbeh je preferovaným príbehom. Hoci príbehy, ktoré si radi uchovávame, môžu mať temné okraje, stále sú známe. Uprostred šišky života je dosť pudingu, ktorý je vhodnejší ako príbeh, ktorý je do značnej miery škaredý, strašidelný, nebezpečný a zvláštny.

Známe sú aj „temné okraje“, s ktorými sa stretávame v našom známom príbehu. Ľudia dostanú rakovinu, ľudia majú nehody, naše deti vypadnú zo školy, berú drogy a niekedy ľudia, ktorých milujeme, dokonca zomrú. Niekedy prídeme o prácu, niekedy nás zasiahne globálna tragédia, napríklad choroba, ktorá sa rozmáha, alebo škaredá vojna, ktorá vypukne niekde vo svete atď. Samozrejme, keď sme ponorení do týchto temných okrajov, nepáči sa nám to a myslíme si, že život je na hovno.

V našom príbehu sa vždy nájde typické riešenie, ktoré sa zaoberá temnými okrajmi. A je tu typický výsledok. Ak dostanete rakovinu, dostanete konvenčnú liečbu. Nie liečba, ktorá je „mimo príbehu, ktorý sme sa všetci rozhodli žiť“, ale liečba v rámci príbehu: chemoterapia, ožarovanie, operácia. A ak to nefunguje, potom príbeh hovorí, že s najväčšou pravdepodobnosťou zomriete. Nikto nechce počuť odchýlky od príbehu, ako napríklad alternatívna liečba rakoviny. Tieto riešenia nezodpovedajú známemu príbehu.

Ďalšie tmavé okraje, ktoré by sme mohli nájsť v našom príbehu, majú tiež typické riešenia. Napríklad, keď na nás zaútočí vírus, vláda vezme býka za rohy a vymyslí spôsoby, ako proti nemu bojovať. Príbeh hovorí, že medzi nami sú hrdinovia, ale iba tí, o ktorých príbeh hovorí, že sú legitímni – tí, o ktorých nám vláda povedala, že sú odborníci. „Ak všetci urobíme svoju časť [príbeh hovorí], prežijeme!“ Takže to robí väčšina ľudí – najlepšie ako vedia.

Nechcú počuť nový príbeh, pravdivý príbeh, pretože je často príliš nezvyčajný, „nepasuje“ k tomu, čo žili celý život. Nechcú počuť, že postava ako Anthony Fauci je skorumpovaná, neschopná alebo jednoducho zlá. To sa k príbehu nehodí. Je to známa verejná osobnosť. To je príbeh, ktorý sa mu hodí.

Desivé na tom je, že títo ľudia sa veľmi neboja žiť nový príbeh (hoci väčšina hovorí, že práve preto príbehy nemenia), ale sú k nemu ľahostajní. „Nie, myslím, že nie, myslím, že zostanem pri tomto, som na to zvyknutý.“ V skutočnosti tieto slová nepoužívajú, môžu povedať skôr niečo ako: „To je hlúpe si to myslieť,“ alebo „Naozaj je mi to jedno,“ alebo „Ak by to bola pravda, bolo by to na obálke časopisu Time časopis.”

Toľko stability závisí od toho, že sa budeme držať tých istých starých príbehov. Ak sa začneme pozerať na nové príbehy, všetko sa rozpadne, čo je v podstate pravda. Vezmite si ako príklad príbeh pristátia na Mesiaci. Alebo dokonca fiasko 9-11. Koľko z látky nášho svetového príbehu by sa roztrhlo, keby sa niektorý z týchto incidentov ukázal byť odlišným od príbehu, ktorým sme boli kŕmení? Celá štruktúra nášho národa, ako aj celého sveta by sa rozpadli ako dym vo vetre. Puf.

Vedel som o mladom páre, ktorý nedávno navštívil dvojičky a pamätník v NYC. Boli tak ohromení, že si pozreli malé filmy o rodinách, ktoré stratili svojich blízkych pri zrútení budov. Pri pohľade na displeje a pri prechádzaní sa po areáli jednej z najhlbších tragédií USA boli dojatí k slzám. To je ten príbeh. Nechcú počuť, že to, čo sa tam skutočne stalo, bolo radikálne odlišné od príbehu, ktorý im rozpráva pamätník. Nechcú vedieť, že emócia, ktorú cítili v tomto príbehu, bola falošná a nie skutočná. Zabudni na to.

Niektorým z nás je úplne jedno, či sa príbeh zmení. V skutočnosti, zvláštnym spôsobom, neradi žijeme tento konsenzuálny príbeh, ktorým sa momentálne svet zaoberá. Páči sa nám, keď sa veci trochu zatrasú. Takže sme na to pripravení, keď uvidíme prichádzajúci nový príbeh. Dokonca ju objímame. Pravda je ako závan čerstvého vzduchu po tom, čo sme vdýchli páchnuci vzduch klamstva a lži. Prečo je to tak? Možno niečo o tom, ako sme boli vychovaní. j
Ja neviem. Tvoj odhad je taký dobrý ako môj.

Ako sme boli nedávno svedkami, ak sa príbeh mení pomaly (takže bábkarom to funguje lepšie), masy sa tomu dokážu prispôsobiť. Sú to náhle zmeny, ktoré ich rozhodia. A agenda môže dokonca raz za čas priniesť nejaké náhle zmeny, pokiaľ je dobre zorganizovaná. Toto sa nazýva „podmieňovanie“ alebo „indoktrinácia“.

Videli sme to pri šialenstve Covid. A v súčasnosti to vidíme pri dvoch veľkých svetových konfliktoch, ktoré v súčasnosti zamestnávajú majstrov. Je tiež dobré sem-tam prihodiť malý konflikt, aby ľudia mali možnosť byť „zachránení agendou“ – vojny, klimatické zmeny, Trump a republikáni, Biden a Kamala, Covid, pandémie atď.

Takže nabudúce, keď ovčí typ nebude chcieť počúvať váš deviantný príbeh, ktorý je v rozpore s jeho príbehom, zamyslite sa prečo. Viac než pravdepodobné, že to nie je preto, že by ste nemali na dosah všetky relevantné fakty, alebo že ste biedny rečník, alebo že vás jednoducho nemajú radi. Je to viac než pravdepodobné, pretože váš príbeh je v rozpore s ich príbehom, s „príbehom más“, ktorý, ako sa zdá, udržiava veci stabilné, príbehom, ktorý podľa všetkého udržiava ich životy životaschopné, s chvíľami okamžitého uspokojenia – veci na nákup, jedlo. Jesť, mať sex (no, ten už nefunguje tak dobre ako kedysi), autá na šoférovanie, hry na hranie… to je naozaj všetko, na čom im záleží, viete. Aj to jedného dňa odpadne. Ale momentálne je všetko v poriadku.

Zdroj: https://off-guardian.org/2024/09/14/its-all-about-the-story/