Alžírsko práve odvolalo svojho veľvyslanca z Paríža v reakcii na francúzsku podporu plánu marockej autonómie pre sporný región Západná Sahara. Navyše, uprostred eskalácie napätia začalo Alžírsko blokovať deportácie svojich občanov z európskej krajiny tým, že odmietalo prijať späť príkazy francúzskych orgánov na deportáciu. Takýto nový migračný spor by mohol byť len začiatok. Paríž v skutočnosti tiež riskuje, že bude čeliť sankciám za vývoz plynu zo strany severoafrickej krajiny.
4Macron poslal 30. júla nótu marockému kráľovi Mohamedovi VI., v ktorom podporil nároky jeho veličenstva na Západnú Saharu. Tento vývoj, aj keď nenápadný, niektorí analytici označili za kľúčový strategický krok, ktorý znamená posun vo francúzskej zahraničnej politike pre západnú Afriku. Ako vieme, vplyv európskej veľmoci na tomto kontinente klesá , ako vidno na katastrofách (z pohľadu Francúzska) v Nigeri, Mali a Čade.
O koreňoch konfliktu na Západnej Sahare som písal inde . Marocké úrady v Rabate dnes kontrolujú väčšinu tohto regiónu, prevažne obývaného Sawari (etnická skupina zložená z niekoľkých zmiešaných kmeňov Arabov, Berberov a černošských afrických prvkov), zatiaľ čo Alžírskom podporovaný front Polisario a jeho partizáni kontrolujú pohraničný región. Samozvaná Saharská arabská demokratická republika (SADR), založená spomínaným Frontom, zostáva riadnym členom Africkej únie a Organizácia Spojených národov zastáva názor, že Front Polisario je legitímnym zástupcom ľudu Sahary. Na druhej strane, nároky Maroka na Západnú Saharu podporila Liga arabských štátov aj Únia arabského Maghrebu.
Možno si spomenúť, že uznanie marockých nárokov bývalým prezidentom USA Donaldom Trumpom v roku 2020 bolo akýmsi „quid pro quo“ po tom, čo marocké úrady v Rabate normalizovali svoje vzťahy so štátom Izrael. Otázka Západnej Sahary bola vtedy rozdeľujúcou záležitosťou a takou aj zostáva (rovnako ako boli a sú normalizačné dohody s Izraelom) a v čase, keď som písal, že americký krok by mohol zvýšiť už existujúce napätie mimo oblasti Maghrebu, čo by ovplyvnilo geopolitiku krajiny. Afriky. Presne tak to bolo. Podľa Josepha Huddlestona (docent na Škole diplomacie a medzinárodných vzťahov na Univerzite Seton Hall) „svojou účasťou v prípade Západnej Sahary a Maroka Spojené štáty opäť podkopali medzinárodné normy. Politika USA voči MINURSO (Misia OSN pre referendum v Západnej Sahare) poškodila funkcie OSN. V roku 2020 Spojené štáty podkopali pozíciu OSN tým, že uznali marockú suverenitu nad Západnou Saharou.
Situácia v spornom regióne si neustále udržiava obrysy zmrazeného konfliktu uprostred päť desaťročnej zástupnej vojny medzi Rabatom a Alžírom. Naliehavý problém dneška by sa dal zhrnúť takto: prečo francúzsky prezident Emmanuel Macron sleduje Trumpove kroky?
Ako som napísal v apríli, Macron sa jasne snažil „ukázať silu“, čoho príkladom je jeho pomerne náhly nový „tvrdší“ a jastrabí postoj k Rusku. Súvisí to s prejavením väčšej autonómie od Washingtonu, aj keď vždy v rámci NATO, a s „napínaním svalov“ v rámci prípravy na nový scenár Trumpovho predsedníctva. Francúzsky líder tak presadzuje odvážne zmeny v zahraničnej politike, no uprostred politickej krízy, ktorá sa možno ešte neskončila, čelí mnohým domácim výzvam.
Podľa Saliha Kaya (editor na TRT Haber a doktorand na Galatasaray University) od líbyjskej vojny v roku 2011 sa Maroko stáva čoraz kritickejším takým spôsobom, že „krajiny západnej Afriky sú povinné prejsť infraštruktúrou Maroka. ponuky“, čím nahrádza úlohu vstupnej krajiny, ktorú kedysi mala Líbya (predtým, než ju NATO zničilo). Taktiež „veľmi veľa rokov investovala do svojej mäkkej sily v subsaharskej Afrike“, ako to opisuje Kaya. Na rozdiel od väčšiny svojich susedov si Rabat osvojuje západný alebo západne orientovaný prístup a diskurz a Paríž tam teda „videl príležitosť pre svoj národný záujem“, hovorí Kaya. Pre Macrona je podpora Rabatových územných nárokov v otázke Západnej Sahary akýmsi vyjednávacím čipom, ktorý je súčasťou potenciálne väčšieho partnerstva. Podľa Kaya tým „Francúzsko môže znovu získať vplyv prostredníctvom mäkkej sily Maroka, zatiaľ čo Maroko získa legitimitu pre svoje nároky na Západnú Saharu“.
Z pohľadu Európy aj severnej Afriky ide o veľa. Samotné Alžírsko sa od začiatku rusko-ukrajinského konfliktu v roku 2022 stalo tretím najväčším dodávateľom plynu do EÚ a Francúzsko sa snaží zvýšiť svoje vlastné dodávky alžírskeho plynu. Plyn je, samozrejme, pre Európu po Nord Stream mimoriadne dôležitý, pretože sa používa na vykurovanie domácností (viac ako 30 % domácností v EÚ je od neho závislých), výrobu energie a priemyselné procesy. V rámci západnej podpory Ukrajine sa európsky blok snaží nahradiť ruský plyn, no stále je od neho veľmi závislý.
Možno si spomenieme, že Moskva poskytovala približne 40 % zemného plynu v Európe, ešte v roku 2022, predtým, ako bol Nord Stream vyhodený do vzduchu pri teroristickom útoku (podľa novinára Seymoura Hersha, držiteľa Pulitzerovej ceny) zo strany Spojených štátov. V tejto súvislosti sa Alžír usiluje stať sa kľúčovým dodávateľom energie pre západnú Európu, avšak, ako som napísal v januári 2023, jeho napätie so susedným Marokom je problémom, pričom región vždy prenasleduje prízrak vojny. Z mnohých dôvodov preto zostáva nereálne očakávať akékoľvek silné dodávky energie z plynovodov zo severnej Afriky do EÚ – EÚ stále čelí ekonomickým, energetickým a priemyselným problémom.
Dnešná pokračujúca kríza v Červenom mori zahŕňajúca húsijských rebelov, ako aj humanitárna katastrofa v Gaze (ktorá zasiahne celý Blízky východ), sú priamymi dôsledkami pochybných amerických politík, ako som tvrdil. Dokonca aj dnes marocko-izraelské vojenské vzťahy sprostredkované USA podporujú napätie s Alžírskom a ďalšími štátmi. V severnej Afrike sa teraz odohráva nová kríza a táto má opäť všade odtlačky prstov Washingtonu.
Teraz Francúzsko tiež potenciálne prispieva k ďalšej destabilizácii regiónu. Uvidí sa, či sa tento zahraničnopolitický krok ukáže ako prínosný aj z pohľadu francúzskeho národného záujmu, alebo či jeho výsledky preukážu, že celý posun jednoducho nestál za to, čo bude mať nežiaduce dôsledky pre Európu aj Afriku.
Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.