Nedávne nepokoje v Británii, ktorá bola po stáročia najmierumilovnejšou a najľudnatejšou krajinou západného sveta v najľudnatejšej krajine západného sveta, nenaznačuje vzostup „násilníkov“, ako tvrdil premiér Sir Keir Starmer. Je to skôr nespochybniteľný dôkaz úplného, multistraníckeho zlyhania britskej politickej triedy vyrovnať sa s otázkou prisťahovalectva.
Starmer, rovnako ako posledných sedem premiérov, ignoruje väčšinový názor na imigráciu (Foto: Temilade Adelaja – WPA Pool/Getty Images)
Existujú vyčerpávajúce a autoritatívne prieskumy verejnej mienky, ktoré jasne naznačujú, kde je problém. Prieskum zo 6. augusta ukázal, že 82 percent Britov považuje násilie, ktoré vypuklo po tom, čo boli tri mladé dievčatá zabité a desať ďalších zranených pri útoku nožom na podujatí s tematikou Taylor Swift, za neopodstatnené a 67 percent sa domnieva, že tí, ktorí spôsobili nepokoje boli násilníci. Ale 60 percent Britov sympatizovalo s pokojnými demonštrantmi a 42 percent si myslelo, že tí, ktorí namietali proti imigračnej politike, mali pravdu. Len 25 percent Britov obviňovalo moslimov vo všeobecnosti (stále je to znepokojujúci celkový počet), ale 67 percent respondentov komplexného prieskumu považuje za príčinu nepokojov imigračnú politiku.
Pretože Konzervatívna strana práve ukončila štrnásť svojich rokov vo vláde, v ktorých neuveriteľných päť po sebe idúcich konzervatívnych premiérov (ani jeden z nich nebol v skutočnosti konzervatívec) vo všeobecnosti neúspešne opustilo svoj úrad nedobrovoľne a odmietla ich buď verejnosť, alebo ich vlastní členovia parlamentu, resp. Briti prirodzene obviňujú konzervatívcov zo neúspešnej imigračnej politiky. Ale ani labouristická vláda Tonyho Blaira a Gordona Browna, ktorá 13 rokov predchádzala sérii neúspešných konzervatívnych lídrov, ani Starmer, ktorý je vo funkcii len mesiac, nie sú bez viny. Najviac znepokojujúca je skutočnosť, že Starmer začína veľmi zle.
Samozrejme, výtržníctvo je neprijateľné bez ohľadu na to, kto to robí a z akého dôvodu. Odkedy Enoch Powell v roku 1968 slávne nastolil otázku nebielej imigrácie, pribúdajú dôkazy, že britská verejnosť má obavy o stabilitu a prosperitu svojej krajiny, ak sa nebude venovať väčšia pozornosť prijímaniu ľudí, ktorí by prispeli k ekonomike a dalo sa očakávať, že sa pomerne ľahko usadí v britskom živote.
Problémom v Powellových časoch bola neobmedzená imigrácia z Britského spoločenstva národov, čo v praxi znamenalo z ázijského, afrického a karibského spoločenstva – nikto sa veľmi nestaral o mierny prúd prichádzajúcich z Kanady alebo Austrálie. Trocha z toho mohla byť biela nadradenosť, ale niet pochýb o tom, že veľká väčšina bola legitímna obava z možnosti narastajúceho trenia na ekonomických a sociologických frontoch.
Nebolo to neopodstatnené a zatiaľ čo neobmedzený vstup do Spojeného kráľovstva z iných krajín Commonwealthu bol regulovaný, prax umožňujúca, alebo aspoň nápadne neúčinná pri odrádzaní od vstupu do Británie veľkému počtu chudobných a nekvalifikovaných ľudí z ťažko prispôsobiteľného prostredia, jednoducho pokračovala v nezmenšenej miere pod oboma hlavnými stranami a napriek neustálemu opakovaniu uisťovaní, že sa nestane presne to, čo sa stalo.
Bezprostrednou príčinou násilia v Británii je prehnaná reakcia na akt nechutného násilia a tragédie. Následné šírenie nepokojov však naznačuje stav verejnej frustrácie z neschopnosti politickej triedy prijať to, čo bolo po desaťročia samozrejmé a verejne známe: že väčšina britskej verejnosti má prirodzene vážne pochybnosti o praci neregulovaného a nezdokumentovanéhoý príchodu veľkého počtu ľudí do svojej krajiny, ktorí by mali problém užitočne sa zapojiť do britského života a nepochybne by, nechtiac alebo inak, spôsobujú vážne trenice v britskej spoločnosti.
Toto nie je nadradenosť bielej rasy alebo xenofóbia; vo väčšine prípadov to bol len zdravý rozum. V demokracii nie je nič otravnejšie pre väčšinu, ako byť ignorovaná, v tomto prípade celé desaťročia bez prestania všetkými hlavnými politickými stranami (okrem nedávnej Reformnej strany Nigela Faragea). Ľudia jasne zaregistrovali svoje želanie zachovať imigráciu, ale na asimilovateľných úrovniach a vo vzťahu k ľuďom, ktorých bolo žiaduce prijať z dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné s etnickou príslušnosťou alebo sektárstvom.
Žiadna britská vláda tomu za posledných 25 rokov nevenovala žiadnu vážnu pozornosť a je to svedectvo o zdvorilosti a trpezlivosti britského národa, ktorému doteraz trvalo, kým sa rozvinul akýkoľvek znateľný odpor. Zďaleka nie je dôvodom optimizmu, že ráznou reakciou novej Starmerovej vlády na najnovšie incidenty je vybieliť útočné prvky a implicitne odsúdiť väčšinu Britov ako morálne nesolventných a netolerantných.
Percento tých, ktorí v Spojenom kráľovstve kritizujú dlhodobú britskú imigračnú politiku z legitímnych a nie zdiskreditovateľných dôvodov, je približne dvojnásobkom percenta britskej verejnosti, ktorá vo voľbách pred dvoma mesiacmi hlasovala za Starmer’s Labour Party. Británia teraz ekonomicky stagnuje a zvyšujúca sa imigrácia nekvalifikovaných ľudí len zvýši teplotu tlakového hrnca. Je menšou iróniou, že vrah v nedávnom prípade pochádza z Rwandy, z krajiny, v ktorej predchádzajúci premiér Rishi Sunak vyvinul zajačí plán na ubytovanie nelegálnych migrantov.
Ako poznamenal významný britský komentátor Dominic Green vo Wall Street Journal 10. augusta: „Mr. Starmer už zožal viac chaosu, ako dokáže zvládnuť. Masová imigrácia a multikulturalizmus zlyhali. Polícia stratila verejnosť. Vláda stratila sprisahanie. A Angličania toho majú dosť.“
Ak Starmer neobráti ďalekohľad a nezistí, kde je v skutočnosti problém, rýchlo sa pripojí k svojim piatim bezprostredným predchodcom na Downing Street 10 na hromade popola britskej histórie a budúcnosť bude patriť Nigelovi Farageovi. Existuje mnoho horších osudov, ako zistila Británia za posledných 25 rokov.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.