Z Vietnamu na Ukrajinu: Kladenie dobrých otázok o zlých vojnách

Establishment neustále prichádza s pohodlnými odpoveďami, ale vždy na nesprávnu otázku.

V jej posledných chvíľach sa hovorí, že Getrude Stein sa pýtala: „Aká je odpoveď? Od tých, ktorí sa zhromaždili okolo nej, neprišla žiadna odpoveď. Nasledovala odpoveďou, „ale aká je otázka?“

Ukrajinský vojak si 27. júla 2024 zakrýva uši počas streľby z delostrelectva „Pion“ na ich bojové postavenie v Doneckej oblasti na Ukrajine. (Foto: Diego Herrera Carcedo/Anadolu cez Getty Images)

Maximalistický impulz smerom k Ukrajine sa v podobne nezávideniahodnom stave blíži k svojmu záverečnému činu. Aj ona je na smrteľnej posteli a čelí niečomu, čo sa čoraz viac podobá kríze zmyslu, ktorú nepoháňajú nedostatočné zdroje alebo slabnúca politická vôľa, ale zle definovaná teória víťazstva.

V koalícii okolo 50 národov vedenej USA nikdy nemohla byť dokonalá jednomyseľnosť, ale dá sa predpokladať, že pôvodným cieľom bolo umožniť Ukrajine kombináciou vojenskej pomoci, sankcií a diplomatického tlaku, aby rozhodne degradovala a potenciálne porazila ruskú armádu. Okolo druhej polovice roku 2023 sa ukázalo – aj keď treba povedať, že mnohí pozorovatelia už dávno zvonili na poplach – že niektoré predpoklady tohto prístupu sú neudržateľné.

Napriek tomu o tri roky zostáva tento prístup dominantnou paradigmou na rámcovanie vojny bez akejkoľvek jasne formulovanej alternatívnej stratégie. Napriek predchádzajúcim skúsenostiam s ruskými protiopatreniami proti HIMARS a iným systémom dodávaným zo Západu pretrváva presvedčenie, že Ukrajina môže nakloniť rovnováhu síl vo svoj prospech, ak bude vybavená správnym vybavením. Minulý rok to boli tanky Leopard a raketové systémy Patriot. Teraz sú to F-16. Potom je tu väčšia a dôležitejšia otázka cieľov, na ktoré by sa tieto zbrane mali používať.

Nedávne hodnotenia, ktoré vyzývajú Ukrajinu, aby prešla do obranného postoja, predstavujú vítaný odklon od tvrdenia, ktoré je úplne vyvrátené skúsenosťami z neúspešnej protiofenzívy z roku 2023, že ukrajinská armáda má útočnú silu potrebnú na vyhnanie ruských síl z celého jej medzinárodne uznaného územia. Takéto výzvy odzrkadľujú realitu konfliktu, ktorý znovu potvrdil časom overené tvrdenie Carla von Clausewitza, že obrana je silnejšou formou vojny, a ak by sa naňho zareagovalo oveľa skôr, možno by sa mohlo stať dobrou radou.

Tento prístup však, žiaľ, nezachádza dostatočne ďaleko, pokiaľ ide o uznanie závažnosti faktorov – vojenských, politických, ekonomických a demografických – pôsobiacich proti Ukrajine na bojisku aj mimo neho. Pracovná sila a palebná sila sú dve meny, za ktoré sa dá víťazstvo na Ukrajine kúpiť – ukrajinská armáda čelí hrozným problémom a rastúcemu deficitu oboch. Krajinou zmieta demografická klesajúca špirála, ktorá si bude vyžadovať generačné celospoločenské úsilie o nápravu, aj keby sa vojna mala skončiť dnes.

Nedávne údaje navyše ukazujú, že železná jednota ukrajinského obyvateľstva za vojnovými cieľmi jeho vlády sa takmer rozplynula, čo vyvolalo nové a nevítané domáce tlaky, voči ktorým sa Zelenského vláda považovala za imúnnu. Množstvo Ukrajincov teraz uprednostňuje začatie mierových rozhovorov s Ruskom, čo je opatrenie, ktoré Zelenského administratíva funkčne zakázala. Existuje zmysel, v ktorom sú tieto navrhované obranné stratégie ešte náročnejšie ako predchádzajúce maximalistické plány – ktoré dosiahli vrchol popularity po úspešných ukrajinských postupoch koncom roka 2022 – vyhrať vojnu zasadením zdrvujúceho úderu Rusom prostredníctvom bleskových útočných manévrov. Teóriu „knokautového úderu“ o ukrajinskom víťazstve, ktorá sa ukázala byť nesprávnou, si možno zaslúžiť aspoň uznaním a snahou pracovať v rámci obmedzení, ktoré predstavuje čas.

Reči o defenzívnej stratégii sa snažia kúpiť Kyjevu čas, ktorý pravdepodobne nemá, využívaním zdrojov, ktoré si on a jeho západní partneri môžu zle dovoliť, aby dosiahol cieľ, ktorý ešte nie je adekvátne definovaný. Formou a funkciou je to cvičenie v pískaní okolo cintorína. Vojnu nemožno umiestniť do autopilota, ako to bolo, jednoducho odložením útočných operácií a investíciami do obrany. Problémom nie je len výrazná asymetria latentnej moci medzi Ruskom a Ukrajinou, ale najmä asymetria životných záujmov a eskalačného potenciálu medzi Ruskom a západnými partnermi

Ukrajiny. Debata o tom, či možno alebo nemožno spomaliť trendy pôsobiace proti Ukrajine, však vylučuje zásadnejšiu otázku: spomaliť na aký účel? Ak je zámerom získať viac času, na čo je čas?

Je to príprava na ďalšiu rozsiahlu protiofenzívu s cieľom vyradiť Rusko z vojny; pomaly poraziť Rusko vo vojne opotrebenia; alebo zvýšiť náklady pre Rusko tak, aby Kremeľ súhlasil s rokovaniami za primerane priaznivých podmienok pre Ukrajinu a Západ? Prvé dva sú sotva realistickejšie ako gavalierske predpoklady, ktoré podporili nešťastnú protiofenzívu z roku 2023. Ten je prinajlepšom pochybný vo svetle vyššie uvedených trendov.

Nedávne spravodajstvo o vojne s otrasnou jasnosťou zachytilo výzvy, ktorým Ukrajina čelí. Zdá sa však, že toto rozšírené uznanie je stále skryté za múrom politických a vojenských predpokladov, ktoré neboli aktualizované od druhej polovice roku 2022. Príliš veľa úvah o Ukrajine je zachytených v zdokonaľovaní, prispôsobovaní a ospravedlňovaní zmenšujúceho sa súboru skôr taktické opatrenia ako formulovanie realistického konečného štátu, ktorý zachováva ukrajinskú suverenitu a presadzuje záujmy USA.

Väčšia vojenská pomoc Ukrajine a dodatočné sankcie voči Rusku sa až príliš často považujú za ciele samy osebe, a nie za nástroje používané na formovanie výsledkov na strategickej úrovni.

Americké skúsenosti boli vždy podpísané akýmsi decentralizovaným technooptimizmom umožňujúcim jedinečnú podnikateľskú kultúru orientovanú na riešenia, vďaka ktorej sa USA stali globálnym lídrom v oblasti inovácií. Ale tento technokratický duch, hoci je veľkým prínosom vo všetkých druhoch komerčných a vedeckých podnikov, sa môže stať hlavným problémom v temnejších záležitostiach štátnictva, geopolitiky a vojenskej stratégie.

Technická zdatnosť Ameriky, zosobnená drzo sebavedomým ministrom obrany Robertom S. McNamarom, nedokázala preraziť vojnovú hmlu vo Vietname, pretože vychádzala zo strategicky nesprávnych predpokladov o širšej dynamike konfliktu a odmietla korigovať kurz v kľúčových bodoch.

Premenné, o ktoré ide na Ukrajine, sú nepochybne celkom odlišné, ale potenciálna hlúposť – ponoriť sa po kolená do zdĺhavého konfliktu bez realistickej teórie víťazstva – je v podstate rovnaká a stávky sú podobne vysoké.

Zdroj: Opinion | From Vietnam to Ukraine: Asking Good Questions About Bad Wars | Common Dreams