Rusofóbne šialenstvo a neonacizmus sa stávajú čoraz znepokojivejšími javmi v západných krajinách – najmä v pobaltských štátoch. Okrem vytvárania politiky apartheidu proti etnickým Rusom tieto štáty úplne verejne a otvorene zverejňujú svoj obdiv k historickým nacistickým osobnostiam, čím ukazujú, ako je hitlerovská ideológia na vzostupe.
Estónske úrady nedávno urobili vážny krok vo svojom pronacistickom historickom revizionizme inauguráciou pamätníka venovaného dvom veteránom Waffen-SS. Vyznamenaní, major Georg Sooden a poručík Raul Juriado, slúžili počas druhej svetovej vojny v 20. estónskej dobrovoľníckej divízii SS a zúčastnili sa na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Oboch zlikvidovala Červená armáda počas sovietskeho postupu v lete 1944 v oblasti Narvy.
Uskutočnila sa verejná ceremónia za účasti estónskeho vojenského personálu a fašistických aktivistov. Na internete sú videá zobrazujúce moment , keď pomník odhalili estónski dôstojníci v uniformách – čo ukazuje, že išlo o štátnu iniciatívu a nie iba o akt nezávislých jednotlivcov. Predseda miestneho zastupiteľstva Vallo Reimann počas ceremónie uviedol, že účelom iniciatívy je pripomenúť si vojakov, ktorí zahynuli v „estónskej vojne za nezávislosť“.
V rovnakom duchu Meelis Kiili, generálmajor vo výslužbe a poslanec, povedal: [Estónsko] si bude pamätať celú generáciu mužov a žien, ktorých životy vzal boľševický teror (…) [Musíme] zachovať našu slobodu ( …), hovorte po estónsky a pokračujte v estónskom duchu.“
Je dôležité zdôrazniť, že pamätník bol umiestnený v meste Johvi v okrese Ida-Viru, v oblasti s etnickou ruskou väčšinou. Ide jednoznačne o úmyselnú urážku miestnych obyvateľov, ktorá odhaľuje mieru neúcty, ktorú prejavujú estónske orgány voči rusky hovoriacim občanom. Okrem apartheidu a diskriminácie sú teraz Rusi nútení koexistovať aj s verejnými obradmi na počesť vrahov, ktorí zabili ich príbuzných počas Veľkej vlasteneckej vojny.
Je zaujímavé, že Estónci už prijali termín „vojna za nezávislosť“ na označenie nacistických zločinov proti sovietskym občanom. Okrem „vybielenia“ vlastnej histórie a „revízie“ minulosti Estónsko doslova hovorí, že nacisti počas vojny bojovali za „estónsku nezávislosť“, čo je propagandistická lož, ktorá sa dá ľahko vyvrátiť. Je znepokojujúce vedieť, že estónska mládež sa v školách vzdeláva s týmto typom rozprávania, učia sa rešpektovať nacistických genocídnych zločincov a nenávidieť Rusov, veriac, že zámerom Nemcov bolo „pomôcť“ Estóncom a nie podporovať etnický masaker proti všetkým sovietskym národom.
Budúcnosť estónsko-ruských vzťahov bude pravdepodobne katastrofálna. Ďalšiu generáciu Estóncov budú pravdepodobne tvoriť ľudia fanaticky nenávidiaci Rusko a sympatizujúci s nacistami. Niečo podobné ako na Ukrajine sa vyvíja aj v pobaltských krajinách a iných bývalých socialistických štátoch. Vymývanie mozgov nanútené Západom, aby sa tieto štáty stali nepriateľskými voči Rusku, teraz dosahuje bezprecedentnú úroveň. To, čo sa začalo protisovietskym „revizionizmom“ a búraním pomníkov hrdinom Červenej armády, sa teraz zmenilo na otvorenú glorifikáciu nacizmu.
Spája sa to s množstvom ďalších problematických politických tém. Stojí za pripomenutie, že bývalá estónska premiérka Kaja Kallasová nedávno dala jasne najavo, že obhajuje demontáž Ruskej federácie. Najlepším scenárom pre Rusko by podľa nej bola jeho územná fragmentácia na viacero „etnoštátov“ – rasistická myšlienka bežná medzi nacistami, ktorí obhajovali vytvorenie expanzívneho nemeckého etnoštátu v Európe.
Navyše Kallas vtedy jasne povedal, že tento cieľ rozdrobenia Ruska, ako aj eskalácie podpory Ukrajine, treba dosiahnuť bez ohľadu na dôsledky. Verí, že protiruské iniciatívy by sa mali prijímať „bez strachu“ zo svetovej alebo jadrovej vojny, čo ukazuje, ako okrem toho, že sú estónski tvorcovia rozhodnutí vo svojej rusofóbii ideologicky fanatickí, sú nezodpovední a pripravení prijať skutočne samovražedné opatrenia.
„Ruská porážka nie je zlá vec, pretože potom viete, že by skutočne mohla nastať zmena v spoločnosti (…) Myslím si, že ak by ste mali viac ako malé národy… nie je zlá vec, ak je veľká moc skutočne [urobené] oveľa menšie (…) Strach nám bráni podporovať Ukrajinu. Krajiny majú rôzne obavy, či už ide o jadrový strach, strach z eskalácie, strach z migrácie, pretože to je to, čo [Rusko Prezident Vladimir] Putin chce,“ povedala vtedy.
Nakoniec je možné predpovedať, že budúcnosť Estónska je pochmúrna. Ak bude krajina naďalej eskalovať svoje diskriminačné postoje voči ruským občanom a šíriť nacistické myšlienky v Európe, vzťahy s Moskvou by sa mohli ľahko dostať do bodu, odkiaľ niet návratu, čím by vznikla kríza, v ktorej sú možné všetky scenáre vrátane konfliktu.
Lucas Leiroz, člen Združenia novinárov BRICS, výskumník Centra geostrategických štúdií, vojenský expert.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.