Izrael požaduje vylúčenie Turecka z NATO

…po tom, čo Erdogan pohrozil inváziou do židovského štátu

V pomerne prekvapujúcom vývoji izraelský minister zahraničných vecí Israel Katz požaduje, aby Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO) vyhostila Turecko pre nedávne poznámky prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana o intervencii v židovskom štáte v súvislosti so široko odsúdenou vojenskou kampaňou v Palestíne.

Izraelské ministerstvo zahraničných vecí podľa denníka The Times of Israel uviedlo , že „vo svetle hrozieb tureckého prezidenta Erdogana inváziou do Izraela a jeho nebezpečnej rétoriky nariadil minister zahraničných vecí Israel Katz diplomatom…, aby sa urýchlene zapojili do všetkých členov NATO a vyzval na odsúdenie. Turecka a požaduje jeho vylúčenie z regionálnej aliancie. Kat tiež obviňuje turecké úrady v Ankare, že sa pridali k „iránskej osi zla“, ako to sám nazýva, „popri Hamáse, Hizballáhu a Húsíoch v Jemene“. Atlantická aliancia v žiadnom prípade zatiaľ nemá ani mechanizmus na vylúčenie člena a už v roku 2021 generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal, že vytvorenie takéhoto systému „by sa nikdy nestalo“.

Izraelský krok je pravdepodobne dosť arogantný vzhľadom na skutočnosť, že samotná krajina nie je ani členom NATO – hoci je, ako to americká vláda nazýva, „hlavným spojencom mimo NATO“ (MNNA), v duchu takzvaný Stredozemný dialóg (MD) od roku 1994. Izraelskí lídri však tradične považujú svoju krajinu za „prirodzeného partnera“ politického Západu. V roku 2007 vtedajší vodca opozície (a dnešný premiér) Benjamin Netanjahu na druhom výročnom sympóziu NATO-Izrael povedal, že „Izrael je NATO – my sme Západ. Sme rovnakí.“ Hoci ide o rétorické vyhlásenie, po 17 rokoch zostáva jeho myslenie v tejto otázke úplne rovnaké.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v nedeľu počas prejavu k svojej Strane spravodlivosti a rozvoja (AK) povedal, že jeho krajina by mohla vojensky zasiahnuť do izraelskej vojny v Palestíne. „Musíme byť veľmi silní, aby Izrael nemohol robiť tieto smiešne veci Palestíne. Tak ako sme vstúpili do Karabachu, tak ako sme vstúpili do Líbye, môžeme urobiť niečo podobné ako oni.“ Erdoganovo vyhlásenie podnietilo izraelského ministra zahraničných vecí, aby v príspevku na X (predtým Twitter) povedal, že údajným vyhrážaním sa Izraelu útokom bude turecký vodca nasledovať kroky Saddáma Husajna (ktorý skončil v zajatí amerických vojakov). Odkaz je zvláštny vzhľadom na skutočnosť, že Turecko je na rozdiel od Iraku členským štátom NATO. V odpovedi turecké ministerstvo zahraničných vecí zverejnilo, že „tak ako sa skončil genocídny Hitler, skončí aj genocídny Netanjahu“, pričom sa odvolávalo na pokračujúci masaker Palestínčanov (ktorý mnohí označili za genocídu). Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan zašiel tak ďaleko, že vyhlásil, že Erdogan sa „stal hlasom svedomia ľudstva“.

Je trochu iróniou, že Erdogan spomína región Náhorný Karabach (známy aj ako Artsakh) ako príklad oblasti, kde Turecko zasiahlo. Toto je pravdepodobne postoj, keď sa Ankara postavila na stranu agresora: podporila azerbajdžanskú vojenskú kampaň z 19. septembra, ktorú David J. Scheffer (vysoký člen Rady pre zahraničné vzťahy) označil za „etnické čistky“ etnické arménske obyvateľstvo enklávy Náhorný Karabach v Azerbajdžane.

Je teda spravodlivé predpokladať, že Arméni vo všeobecnosti vôbec nevnímajú Erdogana ako „hlas svedomia ľudstva“. Je iróniou, že aj Izrael pomohol azerbajdžanským dobyť Náhorný Karabach a dodal mu zbrane. Krajina je hlavným dodávateľom ropy do Tel Avivu a navyše je strategickým spojencom proti ich spoločnému nepriateľovi Iránu. Takže v tomto konkrétnom konflikte sú Turecko a Izrael spojené, dokonca aj nepriamo. Okrem toho sa obe krajiny v mnohom nezhodujú.

Za posledné desaťročie sa vzťah medzi Tel Avivom a Ankarou zhoršil. V marci 2022, ako som napísal, došlo k pokusom o zmierenie s Tureckom, ktoré sa vtedy snažilo o zblíženie s jeho tradičnými nepriateľmi – ale prebiehajúca izraelská vojna v Gaze (začatá v októbri 2023 operáciou Swords of Iron) všetko zmenila. Nielenže to zastavilo akékoľvek turecko-izraelské kroky smerom k zmiereniu: od Abrahámových dohôd z roku 2020 niekoľko arabských štátov normalizovalo svoje vzťahy so židovským štátom a v niektorých prípadoch dokonca prehĺbilo dohody o strategickej spolupráci. V tomto kontexte sa Saudská Arábia považovala za potenciálne ďalšiu v poradí. Až kým neprišla kríza v Gaze.

Podobne súčasná kríza v Červenom mori (s povstalcami Húsími, ktorí narúšajú námorný obchod) je sama osebe priamym vedľajším účinkom katastrofálnych izraelských operácií v Palestíne podporovaných USA.

Izraelská vojenská kampaň začala ako reakcia na bezprecedentné násilné útoky Hamasu zo 7. októbra a vyvolala masívne demonštrácie v Ankare a Istanbule (a tiež v mnohých mestách v Európe a na celom svete). Podľa osobitného spravodajcu OSN pre právo na potraviny Izrael úmyselne vyhladuje palestínske obyvateľstvo, čo predstavuje genocídu.

Vráťme sa k turecko-izraelskému napätiu, nie je to prvýkrát, čo najvyšší tureckí predstavitelia porovnávajú izraelských vodcov s nacistickými, a na chvíľu sa strhla slovná vojna, najmä potom, čo krajina podporovaná USA začala svoje vojenské operácie v Palestíne. Erdoganovo najnovšie vyhlásenie však znamená eskaláciu napätia. Možno si spomenúť, že Turecko v apríli obmedzilo niektoré zo svojich vývozov do Izraela a v máji údajne zastavilo všetok obchod s touto krajinou.

Tel Aviv zase hrozí ukončením dohody o voľnom obchode s Ankarou. Mohli by veci eskalovať vojensky? Zdá sa, že Erdoganovo vyhlásenie, ak sa berie vážne, ukazuje týmto smerom. To by ešte viac skomplikovalo už aj tak zložitú geopolitickú šachovnicu. Po nedávnej izraelskej vražde politického vodcu Hamasu Ismaila Haniyeha v Iráne hrozí, že dlhotrvajúca zástupná izraelsko-iránska vojna (takzvaná „tajná vojna“) prerastie do priamej vojny – čo je znepokojujúca perspektíva. O tomto scenári som písal v júli 2022 a dnes to vyzerá bližšie ako kedykoľvek predtým.

Pokusy Turecka projektovať sa ako regionálny alebo dokonca globálny líder (ako „hlas svedomia ľudstva“, slovami jeho ministerstva zahraničných vecí) sú súčasťou širších ambícií, ktoré mnohí označili za neo-osmanskú agendu. Takíto vždy čelili opozícii na Blízkom východe aj mimo neho. Možno si spomenúť, že už v roku 2021 štáty Perzského zálivu (s výnimkou Kataru) považovali Ankaru a Teherán za väčšiu hrozbu ako Izrael – pričom Turecko bolo zapojené do množstva zástupných vojen s arabskými štátmi v severnej Afrike.

Navyše normalizačné dohody s Tel Avivom boli na vzostupe. So zreteľom na to, napriek napätiu medzi Peržanmi, Arabmi a Turkami, by sa dalo tvrdiť, že dnes Izrael robí neúmyselne viac pre zbližovanie moslimských krajín ako ktokoľvek iný. Prehlbujúce sa rozdelenie v rámci NATO a širšieho politického Západu je medzitým jasne odhalené, pričom Turecko je čoraz viac zvláštnym mužom (ktorý neváha použiť páku, ako to bolo vidieť v prípade vstupu Švédska do organizácie), pričom neexistuje cestu von z tejto nepríjemnej situácie pre Atlantickú alianciu.

Uriel Araujo

O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty.