Uprostred dažďa zmáčaného otváracieho ceremoniálu olympijských hier prezident Macron tweetoval: „Toto je Francúzsko. Mal pravdu, aj keď možno nie tak, ako zamýšľal.
Takto zomiera francúzska kultúra? „Pozrel som sa a hľa, bledý kôň a jeho meno, ktoré sedelo na ňom, bolo Smrť“ (Foto: Jared C. Tilton/Getty Images)
Prezident vyslal svoje posolstvo v hodinovej prezentácii nového francúzskeho sekulárneho náboženstva: woke, ktoré odmieta a zosmiešňuje staré a sakralizuje nové – transgenderizmus, multikulturalizmus.
Podívaná bude pri organizovaní olympijského ceremoniálu vždy na prvom mieste. Všetko treba vylepšiť oproti predchodcom. Rýchlejšie, vyššie, silnejšie je predsa mottom hier. V roku 2012 mali olympijské hry v Londýne otvárací ceremoniál, ktorý ocenil britskú národnú zdravotnú službu. Bol to rovnako svojrázny nápad, aj keď menej urážlivý, ako francúzske snahy o predstavenie sexuálnej rozmanitosti (každá variácia pohlavia okrem heterosexuálnej manželskej rodiny s dvoma rodičmi).
Vždy to chcelo niečo špeciálne, aby som v skratke zachytil osobitú históriu a kultúru Francúzska, relatívne malej krajiny, ktorá významne prispievala k zeitgeist po celé veky – Baudelaire, Voltaire, Monet a ostatní. Maliari, básnici a spisovatelia po stáročia zmenili svet a zanechali po sebe kultúrny odkaz pre ďalšiu generáciu. Paríž, ako predvoj umeleckej a kultúrnej revolúcie, sa dostal do popredia ako hlavné mesto osvietenstva v Európe.
Aj keď by ste sa o to museli pri otvorení olympijských hier snažiť.
Thomas Jolly, organizátor obradu, bol veľmi konkrétny, čo chcel. Divadelný riaditeľ všetkých ubezpečil , že pôjde o „oslavu kultúrnej, jazykovej, náboženskej a sexuálnej rozmanitosti vo Francúzsku“. Vitajte v ‚ queering ‚ olympijských hier.
Reprezentácia znamená uprednostňovanie jednej veci pred druhou. Od začiatku premočeného ceremoniálu sa s nami Jolly podelil o svoju kreatívnu víziu všetkého, čo je Francúzsku údajne drahé. Všade, kam ste sa počas akcie pozreli, bol ťahák. V scéne, ktorá pripomínala Bacchanalianskú poslednú večeru, skupine pozitívne naladených drag queens naservírovali nahého muža s modrou farbou tela na tanieri s ovocím. Nehovoriac o mužovi s bradou, ktorý twerkuje pre kameru. Bola to viac Eurovízia ako olympionička.
Rozhodnutie usporiadať ho na Seine bolo hrozným rozhodnutím. Bolo to prvýkrát v histórii olympijských hier, čo sa ceremoniál konal niekde inde ako na tradičnom štadióne. Veľké športové podujatia sa konajú na štadiónoch z jedného dôvodu: počasie. Ale predpokladám, že to sa stane, keď chcete vzdorovať konvenciám a byť rebelantský. Zatiaľ čo 300 000 divákov lemovalo nábrežia v dažďových macoch, aby povzbudilo viac ako 10 000 športovcov zastupujúcich viac ako dvesto športových krajín, všetci sa nahromadili na člnoch v lejakom daždi.
A potom tu bola dĺžka. Od začiatku do konca to trvalo štyri hodiny. Ak ste hľadali kultúru, mohli ste navštíviť predstavenie Carmen v jednej z operných domov v Paríži a potom sa vrátiť a sledovať posledných asi tridsať lodí unášajúcich sa po Seine.
Keď sme konečne získali nejakú kultúru, bola to menej autentická francúzska a viac oslava severoamerického kultúrneho imperializmu. Vystúpili Lady Gaga a kanadská speváčka Celine Dion, dve polozabudnuté popové hviezdy z noughties a bezhlavá Marie Antoinette zaspievala pár riadkov do heavymetalovej piesne. Pred štyridsiatimi rokmi by bol tento druh falošného radikalizmu v gay kluboch považovaný za klišé.
Spôsob, akým je Kristus zobrazený v predstavení Posledná večera, niektorých ľudí urazil. Otázka, ktorú si kladiem, nie je, ako by ste sa mohli vysmievať kresťanstvu, keďže rešpektujem slobodu prejavu a schopnosť rúhať sa, ale skôr prečo cítite potrebu neustále útočiť na toto špecifické náboženstvo. Ako by to prešlo, keby muž oblečený ako prsnatá žena s fialovou parochňou naplácal ťahanú verziu Mohameda? Títo ľudia to považujú za bezpečný cieľ. Niekto mal Jolly pripomenúť, že Madonna to robila v osemdesiatych rokoch.
Skutočnosť, že títo nadšenci pre identitu by sa nikdy neposmievali alebo nekritizovali islam, je dôkazom ich kapitulácie pred konformitou. Je možné, že by zinscenovali predstavenie Aishy na vrchole trblietavého koňa s dúhovými krídlami, čím by sa vysmievali moslimskej viere, že Mohamed vystúpil do neba na vrchole tohto mýtického stvorenia? Myslím, že nie. Karikaturisti z Charlie Hebdo, z ktorých 12 zabili v roku 2015 dvaja moslimskí ozbrojenci za zverejnenie karikatúry zobrazujúcej ich proroka – a potom ich smelo zverejnili o niekoľko rokov neskôr – sú umelci, ktorých obdivujem.
Kontroverzie sprevádzali hry napriek všetkým fanfáram a okázalosti. Útok sabotoval tri hlavné francúzske železničné trate a tisíce účastníkov zostali uviaznuté, práve keď športovci zapaľovali pochodeň. Potom sme sa dozvedeli, že v olympijskej dedine sa športovcom podávalo surové mäso. Zďaleka najviac znepokojujúce bolo začlenenie odsúdeného násilníka do holandského volejbalového tímu. Medzitým musela šesťnásobná olympionička odstúpiť z hier pre nadmerné bičovanie koňa. Celá situácia mi pripadá neuveriteľne pokrytecká pre udalosť, ktorá má za cieľ zobrazovať skutočnú „rodovú rovnosť“.
Počas nudnej udalosti bol jeden bod, ktorý, ako sa zdá, dokonale zhŕňa súčasnú situáciu Francúzska. Aby odovzdal olympijskú vlajku, po Seine cválal obrovský strieborný kôň. Diskutujeme o náboženstve a symbolike, takže to vyzerá ako niečo z Knihy Zjavenia. Bledý kôň je symbolom smrti. Stratu kultúrneho dedičstva národa skôr smútime, ako ju oslavujeme.
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.