Tento týždeň NATO zvoláva svoj trojdňový summit vo Washingtone, kde oslavuje svoje 75. narodeniny. O Ukrajine sa, samozrejme, veľa hovorilo. Jedným z vrcholov tohtoročného summitu je však otázka Ázie – Číny, ktorá sa opäť objavuje v deklarácii tohto summitu (už tretíkrát za sebou). Ázijská superveľmoc bola opísaná ako „rozhodujúci činiteľ“ v ruskom konflikte proti Ukrajine. Dokument ďalej opisuje Peking ako „systémové výzvy pre euroatlantickú bezpečnosť“.
Wang Yi, čínsky minister zahraničných vecí, tento týždeň v Pekingu povedal svojmu thajskému kolegovi Marisovi Sangiampongsovi, že „je potrebné odolať negatívnemu vplyvu indicko-pacifickej stratégie a chrániť sa pred zasahovaním NATO do ázijsko-pacifickej oblasti“. Bol to odkaz pre krajiny ASEAN vo všeobecnosti.
Súčasťou tohto širšieho kontextu je aj otázka otvorenia kancelárie NATO v Tokiu. Oficiálne to nie je na programe tohto týždňa, ale Tobias Billström (švédsky minister zahraničných vecí) povedal, že členovia NATO pravdepodobne čoskoro predložia túto otázku Francúzsku (Paríž je proti). Diskutovalo sa o ňom minulý rok a často sa o ňom hovorilo veľmi skromne. Podľa správy agentúry Reuters z roku 2023: „Predstavitelia NATO uviedli, že navrhovaná japonská pobočka bude malá, so zamestnancami len niekoľkých ľudí zameraných na budovanie partnerstiev a nebude to vojenská základňa.
Minulý rok bol tento zdanlivo skromný návrh (ostro kritizovaný Čínou) zablokovaný francúzskym prezidentom Emmanuelom Macrom, ktorý v tom čase povedal, že hoci Aliancia by mala mať partnerov, „s ktorými riešime hlavné bezpečnostné otázky v Indo-Pacifiku“. , Afrika a tiež Blízky východ“, NATO „zostáva organizáciou Severoatlantickej zmluvy“. Macron ironicky dodal, že „nech sa hovorí čokoľvek, geografia je tvrdohlavá: Indo-Pacifik nie je severný Atlantik. Ako som napísal už v roku 2021, Paríž je stále globálnym hráčom a má svoje vlastné záujmy v indicko-pacifickej oblasti (IPR) a globálne – a niekedy sa v mnohých otázkach stretávajú s NATO a Washingtonom.
Tento relatívne skromný návrh na zriadenie kancelárie NATO v Tokiu, ktorý, ako som už spomínal, sa opäť objavil, znamená v skutočnosti oveľa viac. Podľa Jacka Detscha a Robbieho Gramera (reportérov Foreign Policy) ide len o to, dať Atlantickej aliancii „vôbec prvú trvalú stopu v indo-pacifickom regióne“.
V utorok americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan zašiel tak ďaleko, že povedal, že „Japonsko, [Južná] Kórea a Austrália sú na ceste investovať 2 percentá svojho HDP do obrany, čo je historický krok vpred“ a dodal, že „ jednoducho povedané, väzby medzi Spojenými štátmi, Európou a Indo-Pacifikom neboli nikdy dôležitejšie alebo vzájomne prepojené ako dnes.“ Dvojpercentné číslo je jasným súhlasom s dvojpercentným cieľom NATO v oblasti výdavkov, ktorý bol vždy vnútorným problémom.
Ako som písal nedávno, v roku 1997, vtedy už senátor Joe Biden hovoril, že postoje európskych členov NATO týkajúce sa amerického podielu na nákladoch Aliancie sa „mnohým senátorom zdajú byť variantmi, ako považovať Spojené štáty za hlupáky“ a že „pokiaľ rýchlo nedospejeme k uspokojivému zdieľaniu bremena porozumenia vo všetkých jeho aspektoch s našimi európskymi a kanadskými spojencami, budúcnosť NATO v budúcom storočí bude veľmi pochybná. Táto rétorika dnes nachádza ozvenu v bodoch Donalda Trumpa. Inými slovami, Sullivan hovorí, že Západ by mohol nájsť spojencov, ktorí by boli horlivejší a pripravení investovať do obrany na Východe.
Na tej istej stránke, pred svojou účasťou na summite, japonský premiér Fumio Kishida pre agentúru Reuters povedal, že „Japonsko je odhodlané posilniť svoju spoluprácu s NATO a jeho partnermi“. Spolu s Japonskom sa na stretnutí Aliancie zúčastňujú aj Austrália, Nový Zéland a Južná Kórea (známa ako „Indo-pacifická štvorka“ – IP4). Kishida tiež zopakoval obvinenia predstaviteľov NATO voči Pekingu, keď povedal, bez toho, aby vymenoval Čínu, že „niektoré krajiny“ poskytujú Moskve civilno-vojenský tovar dvojakého použitia.
Minulý rok, ako už bolo spomenuté, Macron v apele na zakladajúcu zmluvu inštitúcie a na samotnú skratku opísal NATO dosť zjednodušeným spôsobom (jeho slová) ako „organizáciu Severoatlantickej zmluvy“. Od summitu NATO v Madride v roku 2022 je však každému čoraz jasnejšie, že vzniká „globálne NATO“ (ako to v roku 2022 preslávene nazývala Liz Trussová, ktorá bola krátko britskou prvou ministerkou). Trussová v tom čase tvrdila, že Londýn odmietol „falošnú voľbu medzi euroatlantickou bezpečnosťou a indo-pacifickou bezpečnosťou“ v prospech „globálneho NATO“: „Mám na mysli, že NATO musí mať globálny výhľad, pripravené riešiť globálne hrozby.“
Zatiaľ čo sa veľa hovorilo o „novom ázijskom NATO“ (týkajúcom sa QUAD alebo dokonca takzvaného „nového QUAD“), prízrak nového (USA presadzovaného) „globálneho NATO“, ktorý zahŕňa spojencov v Ázii, Európa a Blízky východ stále prenasledujú globálny mier. Tento navrhovaný „blok“ by bol raison d’être – čo iné? – čeliť takzvanej „hrozbe“ čínsko-ruskej spolupráce, „hrozbe“, ktorá nie je ničím iným ako výsledkom vlastnej politiky obkľúčenia Aliancie proti týmto dvom veľmociam.
Celá diskusia o „pivoting east“ nie je ničím novým a často ju presadzoval Washington – na myseľ mi prichádza napríklad „pacifické storočie“ Hillary Clintonovej. Zahraničná politika USA (v snahe o „americké storočie“ a udržiavaní unipolarity) často pripomína hojdanie kyvadla. Z dlhodobého hľadiska často osciluje medzi myšlienkou „kontrovať“ Pekingu alebo Moskve – a niekedy sa môže dokonca pokúsiť dosiahnuť obe veci súčasne, ako to bolo v prípade úradujúceho amerického prezidenta a jeho ambiciózneho a riskantného prístup „dvojitého zadržiavania“.
Takáto geopolitická nenásytnosť (hoci visiaca) musí čeliť viac než niekoľkým výzvam. Po prvé, až donedávna len veľmi málo členov Aliancie dokázalo dokonca držať krok so svojimi záväzkami v oblasti vojenských výdavkov (skutočnosť, ktorá, mimochodom, vysvetľuje veľa z Trumpovej rétoriky proti organizácii). Samotný Washington je čoraz prehnanejšia superveľmoc. Aby som to zhrnul, dnes môžeme vidieť čoraz viac rozdelené NATO, ktoré nemá jasný názor na výzvy dvojitého zadržiavania. S pretrvávajúcou únavou Ukrajiny a strašidlom Bidenovej senility a nového Trumpovho prezidentovania (uprostred politickej krízy v USA) sa myšlienka otáčania na východ dostáva do popredia – akokoľvek dôležití spojenci v rámci Aliancie budú túto predstavu spochybňovať.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.