Samit NATO. Západ ďalej vodí Ukrajinu za nos

Samit NATO 2024 v stredu riešil niečo ako geopolitickú mágiu. Ukrajina sa má držať vymknutá pred bránami Aliancie – pre istotu. A zároveň ju treba ubezpečiť, že sa s ňou ráta. Výsledkom sú, ako už toľkokrát, frázy o pevnom odhodlaní NATO otvárať Ukrajine dvere. Tento rok sa pribalilo heslo o „nezvratnej ceste“. Inými slovami, pokračuje hra na vodenie Ukrajiny za nos.

Dvojtvárna politika NATO – ani áno, ani nie – je pritom celkom pochopiteľná. Na jednej strane Aliancia nemôže pozvať do svojich radov krajinu, ktorá je vo vojne s Ruskom. Znamenalo by to import vojenského konfliktu s jadrovou veľmocou do vnútra Aliancie.

Toto bremeno Američania a Briti odmietajú. Navyše, vyzerá to tak, že predpokladom budúcej mierovej dohody bude vojenská neutralita Ukrajiny a Gruzínska, respektíve zastavenie programu rozširovania NATO na východ.

Na druhej strane NATO dnes nemôže priznať farbu. Teda nemôže Ukrajinu stroho odbiť. Západ od Ukrajiny potrebuje, aby bojovala s násobne silnejším Ruskom. Aj za cenu masívnych strát životov a území. A Ukrajincov motivuje hlavne vidina, že raz budú členom prominentného „západného klubu“. Čiže členom NATO a EÚ.

Hra Aliancie preto ostáva pri Ukrajine otvorená. V praxi to znamená, že Západ Ukrajinu tak trochu vodí za nos. A robí to preto, aby ju mohol vodiť za ruku.

Ukrajinská vláda vykonáva bojové úlohy od západných spojencov. Dokonca bez toho, aby mali pointu pre Ukrajinu a jej budúcnosť.

Po dvoch rokoch vojny s Ruskom je ukrajinské územie čoraz menšie. Pritom ešte horšie ako vojenské a územné straty sú tie demografické. Odhaduje sa, že po ruských anexiách a po utečeneckých krízach na Ukrajine, presnejšie pod kontrolou ukrajinskej vlády, reálne žije približne 25 – 30 miliónov obyvateľov.

Washingtonský samit NATO prebieha podľa očakávaní. Ukrajinu drží kdesi v šedej zóne – bez pozvánky na členstvo, ale s prísľubmi, ktoré predĺžia páky Západu na ukrajinské vedenie.

Treba však dodať, že rozhodujúca bitka sa odohrala už pred rokom – pred samitom NATO 2023 vo Vilniuse. Ukrajina vtedy celou silou tlačila na pozvánku, ktorá by znamenala začatie prístupového procesu. Pozvánka však neprišla. Spojené štáty boli neoblomné. Zelenskému vysvetlili, že bude musieť čakať.

Čakal ďalší rok. A s podobným výsledkom.

Mimochodom, samity NATO mali na stole pozvánku pre Ukrajinu len jediný raz. Bolo to v roku 2008 na historickom samite v Bukurešti. S odstupom času sa ukázalo, že táto udalosť bola zlomová. S dramatickými následkami, ktoré viedli až k vojne o Ukrajinu.

Na samite 2008 Bushova vláda presadzovala pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. Slovo „presadzovala“ je pritom eufemizmus. Bol to nátlak. Americká vláda tlačila na schválenie prístupových rokovaní s Juščenkovou Ukrajinou a Saakašviliho Gruzínskom, Nemecko a Francúzsko sa však vzbúrili a rozhodnutie zablokovali.

Bol to konflikt lídra Aliancie s jej európskymi členmi.

Nemci aj Francúzi sa vtedy po prvýkrát v histórii NATO spoločne a otvorene postavili proti plánom Spojených štátov. Varovali – a veľmi správne – že rozširovanie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko, teda o krajiny, v ktorých žijú početné ruské menšiny, by mohlo viesť k vojne v Európe. A k oslabeniu EÚ ako mierového projektu, ktorý prosperuje na voľnom obchode a medzinárodnej spolupráci.

Obavy Nemecka a Francúzska v tom čase potvrdil aj vtedajší americký veľvyslanec v Moskve (a neskorší šéf CIA) William Burns. Do Washingtonu poslal správy, že pre Rusov – od vlády v Kremli, po liberálnu opozíciu – je členstvo Ukrajiny v NATO prekročením najjasnejšej zo všetkých červených čiar. Busha to však nezastavilo.

Zastavili ho až európske štáty NATO. Vzbura Nemecka a Francúzska z roku 2008 zablokovala rozhodnutie o pozvánke pre Ukrajinu.

Problém bol však v tom, že Američania rozhodnutie dvoch kľúčových európskych členov NATO nerešpektovali. Namiesto bodky nasledovala trojbodka.

Bush trval na tom, aby téma ostala na stole. V záveroch dramatického samitu 2008 si presadil aspoň frazeologické zmienky o politike otvorených dverí Aliancie. Ukrajina a Gruzínsko dostali hmlisté prísľuby, že budú kľúčovými partnermi a že sa s nimi ráta niekedy v budúcnosti.

Znamenalo to, že rozhodnutie sa odsúva a bude sa čakať na ďalšie príležitosti.

Tie prišli v roku 2014, po prevrate, páde Janukovyča a nástupe prozápadných jastrabov do vedenia Ukrajiny. Išlo sa na to zostra. Štáty NATO spustili program vyzbrojovania Ukrajiny západnými zbraňami.

Cieľom bolo vypovedať zmluvu o vojenskom prenájme Krymu ruskej čiernomorskej flotile, potlačiť vplyv ruských menšín z východu Ukrajiny na politiku Kyjeva a nastaviť ukrajinskú politiku tvrdo prozápadne.

Jednoducho: Ukrajina, politicky, kultúrne aj mentálne „rozpoltený štát na civilizačnej hrane Západu a Východu“ (Samuel Huntington) sa mala silovo preformátovať podľa západných šablón. Následne sa malo opäť rozhodovať o členstve „novej Ukrajiny“ v NATO.

Plány sa však skomplikovali už v roku 2014. Rusko anektovalo Krym a podporilo separatistov z Donecka a Luhanska. Ukrajinská vláda reagovala vojensky. Proti rebelom z východu Ukrajiny poslala armádu. Odvtedy je na Ukrajine vojna. Po februári 2022 prerástla z obmedzeného konfliktu do plnoformátovej konvenčnej vojny o Ukrajinu.

Počas trvania vojny, od roku 2014 dodnes, sú jej súčasťou politické zaklínadlá a rituály na samitoch NATO, ktoré Ukrajine odkazujú, že nie je ani in, ani out. Alebo opačne: že je aj in, aj out. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že Ukrajina skončila v nútenej správe členských štátov NATO (vojensky, politicky aj finančne). No bez plnohodnotných členských práv a členských výhod.

Tento stav trvá v rôznych podobách a v rôznej intenzite desať rokov. Samit NATO 2024 nijako nevybočil z línie.

A v najbližších rokoch zrejme ani nevybočí. Dôvod: program rozširovania NATO narazil na niečo, s čím sa v roku 2008 veľmi nerátalo. Na ruský vojenský odpor.

Inak, členstvo Ukrajiny v NATO dnes patrí medzi otázky, ktoré majú tekuté skupenstvo. Ukrajina z roku 2008, teda Ukrajina ako druhý najväčší európsky štát a vlastník strategického Krymu, už neexistuje. Na samitoch NATO si lídri desiaty rok lámu hlavy, ako zaobchádzať s tým, čo ešte z Ukrajiny po ére „strategického zbližovania s Alianciou“ ostalo.

Pričom predmet ich otázky je každoročne menší. A zároveň ťažšie stráviteľný.

Dag Daniš / Denník Štandard