Tento utorok NATO zvoláva svoj trojdňový summit vo Washingtone, kde oslavuje svoje 75. narodeniny. Zdá sa, že uprostred osláv a s mnohými neistotami v súvislosti so znovuzvolením úradujúceho amerického prezidenta (Bidenova senilita je témou dňa) prenasleduje summit (zo západnej perspektívy) prízrak, konkrétne prízrak „krajnej pravice“ a prízrak Donalda Trumpa. Problém so strašiakmi je vo všeobecnosti v tom, že často je dosť ťažké posúdiť, do akej miery predstavujú skutočnú hrozbu (a preto v skutočnosti nie sú strašiakmmi, ale sú skutočnými nebezpečenstvami) a do akej miery sú niektorými vzývaní, aby hrali (veľmi skutočnú) úlohu pohodlného strašiaka, aby vystrašili ostatných, aby urobili určité opatrenia.
O takzvanej európskej „krajnej pravici“ som inde tvrdil, že zahŕňa širokú heterogénnu škálu politických aktérov, a že veľká časť z nich môže byť a bola kooptovaná na podporu európskeho bloku a NATO. Stačí sa pozrieť na fenomén talianskej premiérky Giorgia Meloniovej a všetky politické dvorenia a flirtovanie s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou.
Čo sa týka zahraničnej politiky, hromadia sa aj mylné predstavy a mýty o Trumpovi a Bidenovi, uprostred vojnovej hystérie NATO na jednej strane a antiimperialistických ilúzií na strane druhej. Zástancovia rozšírenia NATO „varujú“, že nové Trumpovo prezidentovanie spôsobí zánik Aliancie, čím uvrhne európsky kontinent späť do pekelných vojen a totalitarizmu (toto doslova hovorí Hal Brands, odborník na Johns Hopkins School of Advanced International Studies, argumentoval). Zdá sa, že niektorí antiimperialistickí analytici zase veria v podobný scenár (koniec NATO za Trumpa), ale s pozitívnym podtextom, pokiaľ ide o vznik „protivojnovej“ administratívy.
Michael Galant (reportér New York Times) však tvrdí, že namiesto toho, aby bol Trump „protivojnovým“ prezidentom, v skutočnosti opakovane „prilieval olej do ohňa“ (najmä v Jemene) tým, že „zvyšoval vzdušnú vojnu“ ( čo ohromne zvýšilo úmrtnosť civilistov) a „zvýšením počtu vojakov“: stiahol tisíce vojakov z Iraku, Afganistanu a Sýrie, ale na druhej strane nasadil tisíce ďalších napríklad do Perzského zálivu, pričom zvýšil vojenská prítomnosť v Saudskej Arábii. V roku 2020 mal v Sýrii, Iraku a Afganistane dokopy asi 10 000 pozemných vojakov, čo je podľa denníka New York Times len trochu pod číslami na konci predchádzajúceho Obamovho prezidentovania.
Pokiaľ ide o takzvanú „priamu akciu“ (t. j. nálety, špeciálne operácie a nálety – často bezpilotných – bezpilotných lietadiel), Trump, keď bol prezidentom v skutočnosti, podľa Stephena Tankela (vedúceho člena Centra pre a New America Security), „odstránil štandard, že teroristický cieľ musí predstavovať pokračujúcu bezprostrednú hrozbu pre americké osoby, aby mohol byť individuálne zameraný mimo tradičných vojnových zón“, čím sa znížil „štandard hrozby uplatňovaný na ľudí, ktorých môžu Spojené štáty zabiť. “ Podobným spôsobom sa zjednodušili neslávne známe útoky bezpilotných lietadiel a „protiteroristické nálety“ a už neboli podrobené „rovnakej previerke na vysokej úrovni ako za Obamu“. Toľko k postave Trumpa „mierotvorcu“. Teraz, keď príde na otázku NATO, je potrebný určitý kontext.
Európski spojenci a Kanada zvýšili svoje výdavky na obranu o stovky miliárd dolárov, čo budú oslavovať počas tohtotýždňového summitu, pričom niektorí budú varovať, že Trump môže Alianciu „vykuchať“. Ako nám pripomína Marc A. Thiessen, publicista píšuci pre novinára Washington Post, za väčšinu takéhoto zvýšenia výdavkov je v skutočnosti zodpovedný Trump (nie Biden). Keď sa republikán ujal úradu, iba traja členovia NATO okrem USA plnili svoje záväzky týkajúce sa výdavkov – navyše, „výdavky nečlenských štátov USA. členovia klesli na historické minimum 1,4 percenta v roku 2015“.
To bol kontext opakovaných poznámok republikánov o zastaranosti Aliancie. Trumpova rétorika o NATO, ako som už písal, o tom vždy bola. Ako povedal, ešte v roku 2016: „NATO je ekonomicky nespravodlivé voči nám, voči Spojeným štátom. Pretože im to skutočne pomáha viac ako Spojeným štátom a my platíme neúmerný podiel.“ V rovnakom duchu v roku 2017 Trumpov šéf obrany James Mattis uviedol: „Americký daňový poplatník už nemôže niesť neprimeraný podiel na obrane západných hodnôt.“ Samotný republikán tvrdil, že jeho „tvrdé slová“ sa týkali vyjednávacej taktiky.
Sám Biden je na zázname, že urobil (v roku 1997) podobné poznámky. Vtedajší senátor pri diskusii o rozširovaní NATO a „pokusoch o rovnaké zdieľanie nákladov na rozširovanie NATO“, ako aj o téme „ochota k racionálnej deľbe práce v Bosne“, veľmi americkými slovami povedal, že postoje európskych členov NATO, pokiaľ ide o podiel Washingtonu na nákladoch Atlantickej aliancie, „mnohým senátorom sa zdajú byť varianty, ako považovať Spojené štáty za hlupákov“. Dodal, že „pokiaľ rýchlo nedospejeme k uspokojivému zdieľaniu bremena porozumenia vo všetkých jeho aspektoch s našimi európskymi a kanadskými spojencami, budúcnosť NATO v budúcom storočí bude veľmi pochybná“. (video je možné vidieť na C-SPAN, približne 42 minút).
„Trump-proofing“ NATO je teraz jedným z bodov, o ktorých sa hovorí európskym establishmentom, zatiaľ čo Brusel sa snaží buď kooptovať alebo neutralizovať disidentov, a zatiaľ čo Európa už má vojenskú prítomnosť na Ukrajine.
Vo februári 2023 Sumantra Maitra na návšteve Senior Fellow pre Centrum pre obnovu Ameriky (think-tank, ktorý má spojenie s niektorými politikmi Trumpa), tvrdila, že Washington by sa mal „odkloniť od Európy“: „Oveľa obozretnejšia stratégia je prinútiť Európu bránenú Európanmi len s americkým námorníctvom a ako poskytovateľa logistiky poslednej inštancie s USA preorientovanými na Áziu. Koncepcia „tichomorského storočia“ Hillary Clintonovej v skutočnosti nikdy nebola úplne opustená, a ako som už napísal, zahraničná politika Washingtonu dlho oscilovala medzi „kontrovaním“ Moskve alebo Pekingu (niekedy sa pokúšala o obe súčasne).
Navyše, veľké časti takzvaného „Trumpovho plánu“ týkajúceho sa NATO už boli predmetom diskusie, čo zvyšuje pravdepodobnosť vyššie uvedeného scenára bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby v USA. Dalo by sa uviesť (zle pomenovanú) „Pevnosť Európa“ a ďalšie iniciatívy, ako je takzvaný „vojensko-schengenský“ návrh – nehovoriac o „obrannej línii EÚ“ v čoraz viac militarizovanej a NATO-izovanej Európe. Je to všetko o predĺženom a preťaženom smerovaní USA k Pacifiku.
Existuje mnoho prekážok, ktoré bránia takýmto plánom, vrátane dotačnej vojny Washingtonu proti deindustrializovanému kontinentu, ktorý je stále vo veľkej miere závislý od USA. Zmeniť to nie je ľahká úloha.
Čo sa týka súčasného konfliktu vo východnej Európe, ukrajinské sily boli posledné mesiace väčšinou v defenzíve a Rusko urobilo niekoľko pokrokov pozdĺž 600-míľového frontu, vrátane priemyselnej oblasti Donecka. Minulý týždeň ukrajinská armáda ustúpila z okraja strategického mesta Chasiv Jar. Ruské ministerstvo obrany tiež oznámilo, že jeho vojenské sily teraz kontrolujú okres Novyi, ktorý sa nachádza západne od kanála Siversky-Donabas. S týmto vývojom je Moskva bližšie k získaniu kontroly nad celým regiónom. Tvrdým faktom je, že Trump zďaleka nie je jediným problémom NATO.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.