Dnes sa vo Washingtone začína summit NATO. Okrem programu bežných rokovaní si aliancia pripomína aj 75. výročie založenia. Trištvrte storočia je z pohľadu búrlivých a premenlivých dejín Európy aj moderných USA úctyhodný vek.
Ľudia zväčša majú na NATO vyhranené názory v kladnom alebo negatívnom zmysle, a preto je zložité venovať sa tejto téme bez rizika vzniku vyhrotenej a emóciami poznačenej konfrontácie. Geopolitike však nie je možné porozumieť v kategóriách dobro a zlo, správne a nesprávne, ale iba optikou mocenskej reality.
Aliancia vznikla v čase, keď bol Sovietsky zväz dominantnou eurázijskou mocnosťou. ZSSR ovládal obrovské vlastné aj externé impérium. Samotný Sovietsky zväz bol tvorený okrem Ruska Bieloruskom, Ukrajinou, tromi pobaltskými republikami a Moldavskom v regióne medzi Baltským a Čiernym morom. Na juhu Kaukazu boli sovietskymi republikami súčasné Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Súčasťou zväzu bolo aj v všetkých päť stredoázijských republík Turkménsko, Uzbekistan, Kazachstan, Tadžikistan a Kirgizsko. Samotné Rusko, rovnako ako dnes, sa ťahalo od Baltiku a Čierne more, cez Severný Kaukaz, Kaspické more na juhu, po polárny kruh na protiľahlom konci, a ďalej na východ cez Ural, Sibír, Bajkal až po brehy Tichého oceánu.
Sovietsky zväz do veľkej miery ovládal aj externé impérium. Boli doň zaradené prakticky všetky štáty takzvanej socialistickej sústavy, aj keď napríklad Rumunsko po roku 1968, Juhoslávia takmer od konca druhej svetovej vojny a Albánsko tiež išli výrazne svojou cestou. Tieto odchýlky, z pohľadu medzinárodného komunizmu úchylky, však neboli geopoliticky významné, pretože Moskva mala pod politickou aj vojenskou kontrolou strategicky najvýznamnejšie oblasti Európy. Najmä rozsiahle oblasti Severoeurópskej roviny, ťahajúcej sa prakticky od Paríža, cez severné Nemecko a Poľsko, až po Moskvu. Všetky veľké vojny v Európe sa za ostatných viac ako 300 rokov prehnali predovšetkým týmto územím. Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne pohodlne kontroloval Poľsko, Nemeckú demokratickú republiku (takzvané Východné Nemecko), Československo a Maďarsko. Tieto štyri štáty tvorili najdôležitejšiu nárazníkovú zónu ZSSR v Európe.
Po druhej svetovej vojne a vytvorení sústavy (satelitných) socialistických štátov neexistovala v Európe žiadna mocnosť, schopná vojensky samostatne čeliť Sovietskemu zväzu. Ani spojenie dvoj vtedajších najsilnejších európskych armád – francúzskej a britskej – by nemalo proti ZSSR a jeho spojencom najmenšiu nádej na úspech. A preto do hry už tretíkrát v dvadsiatom storočí vstúpili Spojené štáty. Američania pomohli v dvoch svetových vojnách v Európe poraziť Nemecko nie z lásky k Európanom, ale preto, lebo nechceli pripustiť, aby jedna mocnosť bola schopná dominovať Eurázii od východných brehov Atlantiku po západné brehy Pacifiku. Ak by Nemecko vyhralo prvú alebo druhú vojnu, dominovalo by Eurázii a neskôr by teoreticky aj prakticky mohlo námorne ohroziť kontinentálne územie USA. Takže keď na sklonku štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia bolo zrejmé, že Sovietsky zväz a jeho spojenci by boli schopní prevalcovať západnú Európu a odtiaľ kontrolovať severný Atlantik, Washington prišiel s projektom NATO.
Vytvorenie aliancie nebolo žiadnym altruistickým počinom, išlo predovšetkým o vybudovanie hrádze medzi sovietskym impériom a Atlantikom. Aj preto dostala pomenovanie Organizácia Severoatlantickej zmluvy (The North Atlantic Treaty Organizaion – NATO). Sovietsky zväz a jeho spojenci na jednej strane a NATO na strane druhej nastolili v Európe novú rovnováhu síl. Nebolo to ideálne usporiadanie, ale ako ukázali dejiny, dokázalo predísť veľkému konfliktu dvoch superveľmocí a Európu ušetrilo ďalšieho márnenia životov, utrpenia rodín a jednotlivcov, pustošenia materiálnych statkov, národných ekonomík a sociálnych systémov. Nová mocenská rovnováha v Európe nebola žiadnou selankou a nebola ani bez problémov, avšak išlo o racionálny a predvídateľný model bezpečnostnej architektúry. Bol sprevádzaný obrovským ideologickým, politickým aj zbrojným súťažením a súperením. Bol však zároveň založený na uvedomovaní si a rešpektovaní červených čiar protivníka.
Revolúcie na prelome rokov 1989 – 1990 viedli v Európe k zániku sústavy socialistických štátov a následne aj k ukončeniu existencie Varšavskej zmluvy, sovietskej protiváhy NATO. Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 ukončil studenú vojnu, načas uvoľnil geopolitické napätie a v mysliach niektorých stratégov dokonca spôsobil aj koniec dejín. Pod koncom dejín si predstavovali konečné víťazné ťaženie liberálnej demokracie a západného modelu hodnôt a inštitúcií. V skutočnosti sa však stalo niečo úplne iné. Prevratné politické zmeny na sklonku osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov viedli k anulovaniu starej rovnováhy síl, avšak neviedli k novému porozumeniu o tom, ako by mala vyzerať európska bezpečnostná architektúra. Rozširovanie EÚ a NATO na východ si mnohí zamieňali s budovaním novej európskej rovnováhy síl, ale v realite išlo len o posilňovanie vzniknutej nerovnováhy. A to bol problém, ktorý sa začal výraznejšie manifestovať v roku 2008, neskôr v roku 2014 a ešte viac eskaloval vo februári 2022.
Rozširovanie NATO nie je možné v plnom rozsahu označiť za nesprávne alebo za strategickú chybu. Naopak, deväťdesiate roky boli najmä pre malé a stredné štáty strednej a juhovýchodnej Európy príležitosťou poistiť si budúcnosť pre prípad ďalších horších časov na kontinente. A Rusko s tým dokázalo vcelku pohodlne žiť, dokonca aj s prítomnosťou NATO v Pobaltí. Problémom však bol a dodnes je priam apoštolský zápal západného liberálneho internacionalizmu, ktorý na jednej strane odmieta existenciu sfér vplyvu (teda rovnováhy síl), no na strane druhej sa usiluje rozširovať svoje inštitúcie a spôsob života (teda svoju sféru vplyvu) bez akéhokoľvek obmedzenia. Najvýraznejším prejavom tejto strategickej slepoty bol summit NATO v Bukurešti v roku 2008, kde Spojené štáty aj napriek výraznému odporu Francúzska a Nemecka presadili v záverečnom komuniké zmienku o budúcnosti Ukrajiny a Gruzínska v aliancii. Následná vojna v Gruzínsku v tom istom roku a neskorší konflikt na Donbase a anektovanie Krymu v roku 2014 boli ruskými odpoveďami na predstavy o tom, že NATO sa usalaší aj na juhu Kaukazu a – ešte horšie – na ukrajinských rovinách, vedúcich priamo do politického centra Ruska.
Samozrejme, aliancia nie je jediným vinníkom prebiehajúcej vojny na Ukrajine, ale je nepochybné, že fanfarónstvom liberálneho internacionalizmu k vzniku tohto konfliktu výrazne prispela. Rusko-ukrajinská vojna v kinetickej aj nekinetickej podobe bude trvať dovtedy, kým NATO všeobecne a USA špecificky neuznajú, že bez vytýčenia sfér vplyvu v Európe nie je možné hovoriť o žiadnej zmysluplnej, vypočítateľnej a funkčnej bezpečnostnej architektúre. Je takmer isté, že na summite v čase 75. výročia aliancie sa o tom vo Washingtone nebude hovoriť. Už len preto nie, lebo do novembrových prezidentských volieb sa v Spojených štátoch nikto nebude vážne zaoberať strategickou katastrofou, od ktorej sú východné brehy USA oddelené masívnym severným Atlantikom a valom spojencov medzi Karpatmi na východe a Lamanšským prielivom na západe.
Zdroj: datel.news
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.