Médiá si už tri dni vychutnávajú prieskum o ochote – alebo neochote – Slovákov brániť vlasť so zbraňou v ruke. Ako najodvážnejší patrioti vraj z neho vyšli progresívci. Na opačnom konci sú voliči SNS. Na prieskume je však najzaujímavejšie to, čo ostalo zamlčané. Ak niečo spája voličov PS s voličmi Danka či Fica, tak je to práve táto osudová otázka.
Robert Fico a Michal Šimečka. Foto: TASR.
Progresívne médiá urobili zásadnú chybu – dáta čítajú z opačného a menej podstatného konca. Prieskum totiž ukázal jednu zvláštnu vec: vzácnu zhodu medzi progresívcami a suverenistami.
Dnes existuje málo zásadných otázok, na ktoré by voliči progresívcov aj voliči Smeru, Hlasu a SNS odpovedali viac menej zhodne. Ak si pozrieme výsledky prieskumu z mierneho nadhľadu, vidíme, že v tejto téme sú pomery síl veľmi podobné vo všetkých politických táboroch. Rozdiely sú minimálne.
Drvivá väčšina ľudí by bola neochotná bojovať za Slovensko „so zbraňou v ruke“. Liga ochotných je menšinová aj za Smerom (30 percent) a dokonca aj v zázemí PS či Demokratov (34 percent). Napriek tomu, že práve tieto dve strany sa hrajú na vojnových jastrabov…
Ešte zreteľnejšie je to vidieť pri meraní skupiny pevne rozhodnutých, ktorí na položenú otázku o ochote bojovať odpovedali rezolútne: určite áno. Celoslovensky je to približne sedem percent. Rovnako ako medzi voličmi PS a Smeru.
Viac ako 90 percent ľudí by bojovať buď odmietalo, alebo by váhalo. V tomto majú voliči Šimečku aj voliči Fica nezvyčajne vysokú mieru spoločných alebo veľmi podobných postojov.
Namiesto opačných výsledkov alebo aspoň namiesto zlomových rozdielov tu máme konečne tému, ktorá spája aj voličov z opačných koncov ringu.
Pokojne to môžeme vyhlásiť za otázku, v ktorej existuje národná zhoda. Odpovede bez zásadnejších výkyvov pretínajú všetky politické a vekové skupiny.
Mimochodom, podobné výsledky môžeme vidieť aj v prieskume zo susedného Česka. Aj tam sa robil výskum pre CEDMO (Stredoeurópsky pozorovateľ digitálnych médií). A aj tam odpovede ukázali vysoký stupeň názorovej zhody medzi voličmi Babiša a Pavla.
Na tú istú otázku, aká bola položená aj na Slovensku, odpovedalo „určite áno“ 10,5 percenta Čechov.
Celkovo by sa k ochote brániť vlasť (určite áno plus skôr áno) prikláňalo 32,9 percenta Čechov. Je to o sedem percent viac ako na Slovensku. No stále je to veľmi výrazná menšina.
Ak to rozšírime, táto téma je ukážkou širšej zhody aj medzi Čechmi a Slovákmi.
Dôvod: položená otázka patrí do kategórie hraničných. Existenčných. Pri nich sa od názorov posúvame k osudovým dilemám – či sme ochotní seba alebo svoje deti poslať so zbraňou v ruke na front. Teda na miesto, kde majú buď zabíjať, alebo byť zabití. Je prirodzené, že väčšina, bez ohľadu na politické tričko, je pri odpovedi zdržanlivá.
Treba dodať, že prieskum sa nerobil medzi mužmi s vojenským výcvikom a v brannom veku, ale plošne, v celej spoločnosti. Zahŕňal mužov aj ženy, mladších aj starších, silnejších aj slabších…
Pri takomto širokom zábere by bolo aj v iných krajinách prekvapením, ak by bola väčšina spoločnosti pevne odhodlaná siahať po zbrani. Výnimkou sú zrejme len štáty, kde sú vojenská služba a vojnový stav dlhoročnou samozrejmosťou (Izrael, Taiwan).
V prípade Slovenska a Česka je pritom dôležitý aj geopolitický kontext. Hlavné faktory, ktoré rozhodli o vojenskej zdržanlivosti väčšiny spoločnosti, sú dva.
Prvý je bezpečnostný. Slovensko aj Česko sú štáty NATO, kde bola obmedzená branná povinnosť a vojenská služba. O obranu štátu sa má starať profesionalizovaná armáda (spolu s aktívnymi, respektíve vycvičenými zálohami). A spojenci z Aliancie.
Vstupom do NATO Slovensko a Česko súhlasili s obmedzením suverenity výmenou za systém kolektívnej obrany v najsilnejšom vojenskom bloku. Otázka o obrane štátu so zbraňou v ruke je pre väčšinu spoločnosti nielen prekvapujúca, ale aj bezpredmetná. Kto nemá vojenský výcvik, ten môže slobodu a suverenitu národa brániť rôznymi spôsobmi, no len ťažko so „zbraňou v ruke“ (ako znela otázka z prieskumu).
Druhý a ešte dôležitejší faktor je historický a geopolitický. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia sa vojenské konflikty medzi štátmi znížili na minimum aj vďaka jednému novému trendu: počet vojensky suverénnych štátov rapídne klesol. Krajín, ktoré môžu robiť suverénne rozhodnutia vrátane všeobecnej mobilizácie a plnoformátového vedenia vojen, je dnes na svetovej mape len zopár. Kto ich naráta viac ako päť, má veľmi veľkorysé kritériá.
Slovensko ani Česko medzi vojensky suverénne štáty, ktoré bojujú výlučne za vlastné záujmy, nepatrili a nepatria.
Dokonca medzi ne nepatril ani taký veľký štát ako Ukrajina. Bez masívnych dodávok zbraní a vojnových šekov zo Západu by zrážku s Ruskom nevydržala ani dva mesiace. Oveľa lepšie na tom nie je ani s opačným nastavením, teda s vojenskou pomocou krajín NATO. Ukrajinci hromadne zomierajú, a výsledkom je strata ich území. Čo je asi tá najhoršia možná kombinácia po rozhodnutí odmietnuť rokovania a presadiť svoje ciele silou.
V tomto kontexte nie je otázka o ochote Slovákov (Čechov) bojovať hypotetická a formálna. Takou by mohla byť pred 15 rokmi – a možno s odvážnejšími odpoveďami.
Dnes je táto otázka hlboko poznačená novou vojnovou skúsenosťou, ktorá, priznajme si, vyzerá príšerne. Krajiny NATO sú v hybridnej vojne s Ruskom. Bojiskom je Ukrajina. Západ dodáva zbrane, financie, spravodajské informácie, strategické vojenské plánovanie.
Ukrajina hromadne dodáva ruky vojakov. A znáša čoraz bolestivejšie straty. Aj ľudské, aj územné. S perspektívou, že to, čo zostane z Ukrajiny, bude niekoľko generácií zaťažené povojnovými dlhmi. A hlbokými demografickými ranami.
Táto krutá vojnová skúsenosť s Ukrajinou sa nedá vymazať, prehliadať ani prefarbovať do svetlejších odtieňov. Aspoň nie pri hraničných otázkach, kde sa má rozhodovať o tom, či by sme boli ochotní siahať po zbrani v podobnom konflikte ako Ukrajinci – teda proti Rusku.
Rozhodnosť a pevné odhodlanie bojovať je nízke ešte aj v táboroch strán ako PS či Demokrati (do sedem percent). Atlantickí pózeri typu Naď, Korčok a Šimečka s prekvapením zisťujú, že v „deň D“ by si ich voliči mohli podať ruky s voličmi Smeru.
Inými slovami, ak sa facebookových vojvodcov spýtate, kedy si so svojimi synmi prídu po zbraň, pomerne svižne sa dokážu rozísť do svojich domovov – a zaradiť medzi realistov.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.