Eduard Chmelár: EURÓPA SKONČÍ HORŠIE AKO VÄČŠINA ĽUDÍ TUŠÍ

Rozhodnutie francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona vypísať v reakcii na debakel jeho strany v eurovoľbách predčasné parlamentné voľby mi svojou šokujúcou nelogickosťou pripomenulo správanie jedného významného slovenského básnika, ktorý raz, cestujúc autom, bez toho, že by čo i len náznakom upozornil vodiča, čo ide urobiť, otvoril dvere a vyskočil za jazdy von… Na prvý pohľad sa zdá, že Macron prehral úplne všetko a dúfajúc, že jeho vládna strana, ktorá už dávnejšie stratila väčšinu, ju v predčasných voľbách opätovne získa, dostal sa do ešte horšej situácie. Buď ho bude držať pod krkom krajná pravica alebo zjednotená ľavica.

Lenže Macronovo rozhodnutie vyzerá tak šialene, až si nemôžete nespomenúť na staré Napoleonovo pravidlo, že to, čo vyzerá v politike absurdne, je ten najpremyslenejší variant. V nudne sa opakujúcich diskusiách, že Emmanuel Macron nemohol týmito voľbami nič získať, zaniká možnosť, ktorú dáva francúzskemu prezidentovi článok 16 ústavy. Na základe tohto ustanovenia môže prezident uchopiť všetku štátnu moc v prípade vonkajšieho ohrozenia Francúzska alebo vnútorného ohrozenia štátnej moci. Už počujem námietky, že by mu to nikto neschválil. Omyl. O tomto kroku rozhoduje prezident sám, na jeho schválenie nepotrebuje nikoho ďalšieho. Teoretickú možnosť, že toto uzurpovanie moci do rúk jediného človeka by mohla zrušiť štátna rada alebo ústavný súd, výrazne oslabuje fakt, že tieto inštitúcie sú obsadené prevažne Macronovými ľuďmi. Politologicky vzdelaný Macron, ktorý je až chorobným obdivovateľom autokratického Napoleona a Caesara, si pri riešení politickej krízy iste spomenul na obdobie Rímskej republiky, ktoré dávalo možnosť senátu v čase, keď bola situácia v Ríme kritická, aby vyhlásil jedného z konzulov za dočasného diktátora. Viem si takúto „liberálnu diktatúru“ zdôvodnenú nebezpečenstvom nástupu fašizmu predstaviť. Netvrdím, že situácia dospeje tak ďaleko, ale je potrebné pred ňou varovať.

Európa sa dostáva do zvláštnej a veľmi nebezpečnej fázy vývoja, keď politický extrém, ktorý ohrozuje jej hodnoty, má zároveň najtriezvejšie geopolitické myslenie. Politický stred už vôbec nie je umiernený a ženie nás do vojny. Európski lídri si tento týždeň vybrali tím, ktorý nemožno nazvať nijako inak ako vojnovou radou, pretože najdôležitejšie posty získali jastraby. Som sklamaný, ak nechcem povedať priamo, že znechutený, že aj Slovensko podporilo za predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyenovú a že za šéfku diplomacie EÚ vybrali Stoltenberga v sukni, militantnú Kaju Kallasovú. To je veľmi zlá správa a dovolím si tvrdiť, že s týmto tímom je osud Európy spečatený a vojna neodvratná. Áno, stojíme na prahu globálnej vojny, ktorá zmení úplne všetko a ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou urobí Európu bezvýznamnou. Čo ešte musia predvídaví ľudia urobiť, aby mocných tohto sveta varovali pred nevyhnutnou katastrofou? Asi nič, lebo tí mocní tú vojnu dokázateľne chcú, aj keď ich ústa hovoria opak. Západ zošalel, ak sú ľudia ako Macron, Scholz, Sunak, von der Leyenová, Kallasová, Stoltenberg či Biden (v tých svetlých momentoch, keď o sebe vie) presvedčení, že môžu poraziť Rusko.

Včera nečakane zomrel profesor politológie, múdry muž a vzácny priateľ Jozef Lysý. Pre všetkých, ktorí sme ho bližšie poznali, je to strašný šok, ktorý stále spracovávame. Jožko patril k najdôležitejším ľuďom v mojom živote. V polovici deväťdesiatych rokov ma zoznámil s filozofom a disidentom Egonom Bondym. V jeho bratislavskom byte na Laurinskej ulici sa konali bytové semináre pre úzky okruh ľudí, na ktorých sa diskutovalo neobyčajne slobodným spôsobom. To treba vysvetliť hlavne pre mladých ľudí, lebo v čase, keď neexistovali ani sociálne siete, ani alternatívne médiá, ani vplyvná ľavicová tlač a mainstream razil thatcherovské totalitné heslo „iná alternatíva neexistuje“, boli takéto stretnutia „ostrovčekmi pozitívnej deviácie“, podobne ako počas normalizácie. Len v takom prostredí si mohol Egon Bondy dovoliť povedať, že „proti globálnym kapitalistom sa treba spojiť aj so samotným Džingischánom“ a len tu ste mohli počuť pochybnosti, že tento systém dlhodobo nevydrží. Už tam (pred 25 rokmi!!!) sme očakávali nový svetový konflikt. Odhadoval som ho do tridsiatich rokov, Egon Bondy do dvadsiatich a Jožko Lysý hovoril o budúcej vojnovej generácii. Prirodzene: neveštili sme z čarovnej gule, ale hodnotili situáciu podľa začínajúceho sa rozkladu medzinárodného systému, ktorý čoraz viac nahlodávali americké imperiálne vojny. Dnes sme na konci tohto prechodného obdobia.

Mrzí ma, že Slovenská republika v týchto krokoch opäť nepodporila maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý sa ako jediný osamelý vlk odmietol postaviť za zvolenie takých ľudí ako je von der Leyenová alebo Kallasová. Takýto „pragmatizmus“ je krátkozraký, lebo takáto zostava uškodí v konečnom dôsledku aj nám a „výhodné portfólio“ pre nášho eurokomisára za to nestojí. Striasa ma hnusom, keď vidím, že Európa opúšťa všetko, na čom bola vybudovaná, že v tejto zvrátenej atmosfére úplne stačí, aby talianska premiérka Meloniová s fašistickými koreňmi nenávidela Putina a Orbána, aby ju mainstream prijal medzi seba. Skončíme zle. Dnes máme poslednú šancu zachrániť mier, ale s takýmito lídrami, ktorí uvažujú ako vojvodcovia, a nie mierotvorcovia, to jednoducho nepôjde.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár