Keďže väčšina pologramotných novinárov je presvedčená o tom, že svet bol stvorený vo chvíli zrodenia ich ničotných a bezvýznamných kariér nájomných škrabákov, takzvaná vojna policajtov im pripadá ako unikátny úkaz dejín. Skutočnosť však nie je ohraničená obmedzenými historickým obzorom žoldnierov mediálneho slova. V realite bolo od novembra 1989 do súčasnosti vybojovaných množstvo vojen policajtov, a preto čurilly z tretieho poschodia centrály NAKA v Bratislave nie sú žiadnym historickým unikátom.
Prvý veľký prípad, ktorý by sa dal považovať za vojnu policajtov, bola kauza známa pod označením Tisova vila. Jej hlavným protagonistami boli policajt Leonard Čimo a minister vnútra Vladimír Mečiar. Išlo o spisy bývalej Štátnej bezpečnosti odcudzené z objektu ministerstva vnútra v Trenčíne s familiárnym pomenovaním Tisova vila. Dokumenty mali naznačovať, že bývalý podnikový právnik JUDr. Vladimír Mečiar mal spolupracovať nielen s orgánmi polície, ale aj komunistickej tajnej služby a údajne mal mať aj družné styky s dôstojníkmi sovietskych vojsk dislokovanými v Trenčíne. Leonard Čimo mal údajne doktorovi Mečiarovi dopomôcť k tomu, aby spisy zmizli, a keď sa obaja páni rozkmotrili, prvý začal na druhého púšťať médiám informácie o tom, ako to v skutočnosti boli s kauzou Tisova vila. S pánom Čimom spolupracovalo niekoľko spriatelených policajtov aj novinárov. Rovnako aj s pánom Mečiarom. A tomu aj zodpovedala informačná prestrelka na úrovni politiky a médií.
Ďalšiu zaujímavú vojnu policajtov rozpútal nekompetentným riadením a ešte katastrofálnejšou personálnou politikou minister vnútra Ladislav Pittner. Za policajného prezidenta si vybral Jána Piptu, šéfom úradu vyšetrovania bol Jaroslav Ivor, z Jozefa Šáteka urobil riaditeľa odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti a Antona Rázgu posadil na čelo inšpekcie. Jozef Šátek intrigoval proti Jaroslavovi Ivorovi a Jánovi Piptovi. Ján Pipta proti Jozefovi Šátekovi. A Anton Rázga proti všetkým. Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti bol zároveň zdrojom informácií o domnelej, údajnej a azda aj skutočnej trestnej činnosti predstaviteľov vlád HZDS a podnikateľov napojených na túto stranu. Minister Pittner načieral do poznatkového fondu odboru vždy pred pondelkovou tlačovou konferenciou rezortu vnútra. Jozef Šátek bol presvedčený, že zachraňuje svet a tomu aj zodpovedal jeho aktivistický prístup k výkonu funkcie. Anton Rázga mu išiel po krku, pretože túžil vedieť, čo všetko je zdokumentované v spisoch odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Tie informácie mali v danom čase veľkú cenu a inšpekčné preverovanie skutočnej alebo vymyslenej trestnej činnosti príslušníkov odboru bolo jediným legálnym spôsob, ako sa k nim mohol dostať Anton Rázga. Bola z toho pomerne nechutná vojna policajtov, do ktorej sa neskôr na strane Jozefa Šáteka zaplietol aj riaditeľ NBÚ Ján Mojžiš.
Keď sa stal nepoučiteľný Ladislav Pittner riaditeľom SIS, urobil z generála Rázgu riaditeľa inšpekcie spravodajskej služby. Nemohlo sa to skončiť inak ako vojnou vnútri SIS. Kam prišli generáli Pittner a Rázga, tam nemohol ostať kameň na kameni. Spravodajská služba sa z nimi rozpútanej vojny spravodajských dôstojníkov už nikdy nespamätala.
Zdrojom každej vojny policajtov je politika. Médiami chránené čurilly z tretieho poschodia bratislavskej centrály NAKA mali svojské maniere dávno pred rokom 2020. Kým však porušovali zákon v neprospech vagabundov, nikomu to neprekážalo. Naozaj nikomu, dokonca ani tím politikom a policajným funkcionárom, čo sa neskôr stali obeťami ich gestapáckych metód. S čurillami sa mal robiť poriadok najneskôr okolo roku 2017, keď uzavreli pakt s kriminálnikom Jozefom Walzerom, prezývaným Tatranka. Medzi Tatrankom a Petrom Petrovom alias Tigrom je rozdiel len v tom, že prvého menovaného okrem zainteresovaných takmer nikto nepozná. Tatranka svojho času robil čurillám univerzálneho svedka, neskôr jeho úlohu prevzal Tiger. Rozdiel bol v tom, že po voľbách v roku 2020 mali čurilly masívnu podporu ministra vnútra Romana Mikulca aj ďalšieho politika v postavení špeciálneho prokurátora – Daniela Lipšica. Úloha bola jasná: zlikvidovať prostriedkami trestného práva politických oponentov režimu šialenca z Trnavy. Za akúkoľvek cenu. Ak by boli páni Mikulec a Lipšic aspoň priemerne inteligentní, vopred by pochopili, že to celé raz praskne. Aj prasklo. Vďaka Jánovi Káľavskému vzniklo osemtisíc hodín nahrávok čurillovského šialenstva a inšpekcii neostalo nič iné len konať. Zvyšok je história a nie je potrebné ju do detailu rozoberať.
Vojna v policajtov sa stala nevyhnutnosťou vo chvíli, keď čurilly prijali úlohu predĺženej ruky režimu šialenca z Trnavy. Nechutné praktiky aplikované na vagabundov im nemohli prejsť aj v prípade politikov a bývalých policajných funkcionárov. Vlastne mohli, ale nie nadlho. Nádenníci v progresívnych médiách síce vypisujú na čurilly ódy a robia z nich obete temných síl pekla. V skutočnosti sa stali obeťami vlastnej neschopnosti pochopiť, že vo chvíli, ako sa spolčili s jednou skupinou politikov proti druhej, stali sa aj súčasťou politickej hry a politického boja. Priebeh a výsledky tejto vojny nemajú a vlastne ani nikdy nemohli mať vo svojich rukách. Dobrovoľne sa totiž stali pešiakmi v hre iných, a preto si nezaslúžia ani súcit, ani zľutovanie.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.