HOLOKAUST V SEBE NESIE UNIVERZÁLNE POSOLSTVO, ŽE TO…

HOLOKAUST V SEBE NESIE UNIVERZÁLNE POSOLSTVO, ŽE TO, ČO SA STALO ŽIDOM, SA UŽ NESMIE STAŤ NIKDY A NIKOMU NA SVETE

Dnes sme si v Galante pripomenuli 80. výročie odvlečenia židovských občanov Galanty a okolia do koncentračného tábora Osvienčim. V Galante tvorili Židia pred vojnou takmer 40 % obyvateľstva. Významne sa podieľali nielen na ekonomickom a kultúrnom rozvoji mesta, ale v prevažne poľnohospodárskom prostredí tvorili fakticky jeho inteligenciu. Bola tu prosperujúca židovská štvrť so synagógou a chýrnou ješivou, pôsobili tu tí najvýznamnejší rabíni, ale aj stavitelia, ktorí sa podieľali napríklad na neogotickej prestavbe tunajšieho kaštieľa Esterházyovcov.

Holokaust na južnom Slovensku zostáva v tieni záujmu historikov i širšej verejnosti. Boli sme svedkami paradoxných situácií, keď si v synagóge v Lučenci pripomínali židovské obete Tisovho režimu, ale nie tie zo svojho mesta, ktoré vtedy patrilo k horthyovskému Maďarsku. Je historickou skutočnosťou, že Židia zo Slovenska po roku 1938 húfne utekali do Maďarska, pretože dúfali, že sa im tam zlepší ich spoločenské postavenie. Nezlepšilo, len to oddialilo ich deportácie o niekoľko rokov. Základný rozdiel bol v tom, že kým kňaz Jozef Tiso ponúkol Hitlerovi odsun vlastných obyvateľov sám a dobrovoľne, admirál Miklós Horthy nacistickému tlaku odolával a ustúpil až počas nemeckej okupácie. Deportácie však boli o to intenzívnejšie. Nacisti rozhodli, že v Maďarsku nesmie zostať nažive ani jeden Žid. Na tento obludný plán im stačilo len niekoľko týždňov. Od polovice mája do júla 1944 vyviezli z Maďarska do vyhladzovacích koncentračných táborov 300 000 Židov, z toho 26 000 z územia dnešného južného Slovenska.

Z Galanty (do ktorej už predtým zvážali Židov z okolitých obcí do tunajšieho geta) deportovali 11. júna 1944 viac ako 1 700 židovských obyvateľov, z ktorých sa naspäť vrátilo sotva 300. Jednou z nich bola 14-ročná Sheindi Ehrenwaldová (rodená Millerová), ktorá si na svoje hrozné zážitky, ktoré vyrozprávala pre nemeckú rozhlasovú stanicu Deutsche Welle zaspomínala takto: „Otec vlastnil v Galante obchod s vínom. Esesáci najprv vyplienili židovské obchody. V noci bolo počuť búchanie na dvere. Maďarskí žandári prišli s príkazom, aby sme opustili domov. Otec sa obrátil na rodinu a prosil nás, aby sme neplakali. Prízvukoval, aby sme boli silní a ubezpečoval nás, že sa čoskoro vrátime. Moji rodičia sa však nikdy nevrátili, zahynuli v plynovej komore.“
Sheindi si svoje zážitky z koncentračného tábora zapisovala na malé lístočky a ukrývala ich v škárach steny baraku. Po vojne odovzdala Nemeckému historickému múzeu dovedna 54 strán vlastných poznámok, ktoré sprístupnili pred piatimi rokmi. Som však presvedčený, že by mali byť publikované knižne, aj v slovenčine a maďarčine, pretože tento horor má nesmiernu historickú hodnotu porovnateľnú len s denníkom Anny Frankovej, vlastne je jej dokončením. Ak niektorí menej empatickí jednotlivci šomrú, prečo si stále pripomíname holokaust – nuž preto, lebo nič strašnejšie a nič tragickejšie sa na území Slovenska nestalo a my musíme pre ďalšie a ďalšie generácie, ktoré strácajú historickú pamäť, neustále pripomínať, sprítomňovať a vysvetľovať, ako k takému beštiálnemu zločinu vôbec mohlo prísť, čím sa to začalo a prečo je vzrastajúca nevraživosť v spoločnosti taká nebezpečná.

O to viac ma zamrzelo, keď dvaja jednotlivci zneužili pietne miesto a začali tam vykrikovať, aby som išiel preč, lebo sa zastávam Palestínčanov. Musel som úplne pokojne reagovať, že som si prišiel tak ako každý rok uctiť obete holokaustu, nie velebiť zločineckú politiku Benjamina Netanjahua, s ktorou nesúhlasia ani mnohí Izraelčania. Kto medzi tým nevie rozlišovať, je to jeho problém, nie môj. Ale vyprosím si, aby ma niekto za moju obhajobu legitímnych práv Palestínčanov nazýval antisemitom. Ja som si týchto nálepiek od obmedzených ľudí zažil až až. Kto nesúhlasil s Mečiarovou autoritárskou politikou, bol antislovenský, kto nesúhlasil s Bushovou krvavou politikou, bol antiamerický atď. V skutočnosti sú to len zaslepené nacionalistické výkriky, nič viac.
Neviem, kde sa schovávali títo krikľúni, keď bolo treba ísť s kožou na trh, ale ja som stál vždy v prvej línii boja proti neonacistom a patrične som to vždy schytal – a predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike to veľmi dobre vedia – či už na blokáde nacistických pochodov cez Bratislavu, na ich fórach, či na ich temných zoznamoch nepriateľov, nie nepodobných tým, čo neskôr produkovala firma synáčika z Esetu Gerulata Technologies. Židia na Slovensku nemajú oddanejšieho zástancu ich práv a na moju solidaritu v obrane pred útokmi fašistických skupín, na pripomínanie historických faktov a vyvracanie bludov extrémnej pravice sa môžu na mňa vždy spoľahnúť. Ale to neznamená, že sa budem mlčky prizerať na vyčíňanie izraelskej vlády voči civilnému palestínskemu obyvateľstvu alebo že budem dokonca schvaľovať režim apartheidu. Presne sa pamätám na svoje slová, ktoré som predniesol zhromaždeným v príhovore na tomto mieste pred šiestimi rokmi. Povedal som toto: „Holokaust v sebe nesie univerzálne posolstvo, že to, čo sa stalo vám, sa už nesmie stať nikdy nikomu na tejto planéte.“ Vtedy ste moje slová prijali s nadšením, dokonca sa mi za ne poďakoval aj rabín Baruch Myers.

No zdá sa, že nie všetci ste ich pochopili. Vy ste nositeľmi toho posolstva, vy ho musíte niesť ako pochodeň. Ak utláčate iný národ, páchate na ňom genocídu, vraždíte jeho príslušníkov ako zvieratá a beriete im základné ľudské práva a potreby, dostávate sa na úroveň tých, ktorí vás chceli vyhladiť. Túto strašnú logiku si už uvedomuje takmer celý svet, no nie každý má odvahu povedať vám to do očí. Ak si nevážite priateľov, ktorí vám hovoria pravdu, ak si pred ňou zakrývate oči a uši, ak nie ste ochotní ani len diskutovať o pravidlách civilizovaného sveta, ktoré by mali platiť pre všetkých, potom sa budete v tom lepšom prípade iba utápať v sebaľútosti, v tom horšom budete stupňovať vlastnú agresivitu, ktorá vás privedie na okraj priepasti. Chápem vaše obavy o bezpečnosť, ale tadiaľto k nej cesta nevedie. Nikdy necúvnem z boja proti všetkým prejavom neonacizmu, rasizmu, šovinizmu a militarizmu, ale práve preto nemôžem cúvnuť ani dnes, keď sa nenájde demokratický politik, ktorý by zastavil váš krutý útlak Palestínčanov a prehovoril vám konečne do duše: „Čo to, preboha, robíte?!?“

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár