Vyzerá to tak, že prípad Juliana Assangea bude mať prijateľný koniec. Má priznať časť viny, prijať trest, ktorý si už odsedel v britskej väzbe a môže ísť domov. V istom zmysle je to dobrá správa. Novinár a vydavateľ Assange, ktorý sa zameral na odhaľovanie vojenských a politických zločinov Spojených štátov, tvrdol päť rokov za mrežami bez toho, aby bol odsúdený. A to nebola dobrá vizitka pre „západný slobodný svet“.
Ilustračná snímka. Zdroj: WikiLeaks.
O dôvodoch obratu môžeme len špekulovať. Je možné, že bol za tým zhoršený zdravotný stav Assangea. A obava, že by mohol vo väzbe alebo počas procesu zomrieť. To by bola pre Bidenovu vládu – ktorá je žalobcom – PR pohroma.
Druhou možnosťou je, že motívy boli politické a mediálne. Pôvodne, pred rokom 2016, to bola práve vláda Baracka Obamu a jeho viceprezidenta Bidena, ktorá sa zdráhala stíhať Assangea. Dôvod: s Assangeom a jeho WikiLeaks spolupracovali viaceré vplyvné médiá, ktoré sú dnes prudko progresívne: New York Times, Guardian, Spiegel, Le Monde, El País.
Americké bezpečnostné služby uprednostňovali bočné spôsoby na elimináciu Assangea. Švédska polícia ho stíhala za sexuálne násilie. Konkrétne za sex bez kondómu.
Potom, čo Assangea vyhnali z azylu na ekvádorskej ambasáde v Londýne, ho začala stíhať Trumpova vláda. Briti Assangea na päť rokov strčili do väzby a rozhodovali, či ho vydajú. Assange bol päť rokov „predbežne zaistený“ a držaný v cele bez toho, aby bol odsúdený za akýkoľvek zločin.
Vydanie austrálskeho občana z britskej väzby do Spojených štátov sa naťahovalo. Británia totiž nezvykne vydávať zadržaných na politické procesy. Táto bariéra však nakoniec padla. Assagea mal čakať proces v Spojených štátoch za sprisahanie a ohrozenie národnej bezpečnosti.
Proces s Assangeom by bol nutne politický. A zároveň aj mediálny. Nepriamo by sa týkal médií, s ktorými v minulosti spolupracoval.
To bol zrejme hlavný dôvod, prečo v roku 2022 viaceré médiá – konkrétne New York Times, Guardian, Spiegel, Le Monde, El País – verejne vyzvali na ukončenie stíhania Assangea. Výzvu adresovali Bidenovej vláde. S argumentom, že stíhanie protirečí prvému dodatku ústavy Spojených štátov o slobode médií.
Bidenova vláda sa dva roky nehýbala. Zrejme aj preto, že voľby boli ešte ďaleko.
Dnes už ďaleko nie sú. Assange dostal ponuku z kategórie zaujímavých. Ak prizná vinu a pristúpi na trest, zhodou okolností podobný s dĺžkou väzby, bude voľný.
Assange tým prizná, že jeho pobyt za mrežami nebol až taký absurdný a protiprávny, ako to tvrdil. Prijme rolu zločinca-kajúcnika.
Spojené štáty tým zas priznajú, že obžalobu za sprisahanie a ohrozenie národnej bezpečnosti s vyhliadkou doživotného trestu extrémne nafúkli. Vyrobiť z hrozby doživotia mierny trest a dohodu o prepustení – na to mala donedávna patent len Lipšicova špeciálna prokuratúra.
Dohoda je kontroverzná.
No rovnako kontroverzný bol aj Assange.
Na jednej strane prejavil mimoriadnu odvahu a statočnosť. Vybral si najsilnejšieho nepriateľa – superveľmoc, ktorú sa máloktorý investigatívny novinár opovážil vyšetrovať, kritizovať a prinášať dôkazy o tom, ako pri uplatňovaní vojenskej a politickej moci prekračuje zákon.
Assange zverejnil celý rad „únikov“ tajných dokumentov, ktoré dokazovali rozsiahlu korupciu v zahraničnej službe Spojených štátov, vojenské operácie namierené proti civilistom, kupovanie či vydieranie spojencov.
Assange mohol tvrdiť, že prekračuje zákon vo verejnom záujme.
Na druhej strane však Assange robil hrubé chyby. WikiLeaks pracovala s tajnými dokumentmi bezhlavo. Bez ohľadu na následky. Zverejnením zoznamov spolupracovníkov CIA alebo strategických objektov v zahraničí ohrozila životy tisícov ľudí a ich rodín.
Slovom, v niektorých prípadoch Assange celkom preukázateľne konal vo verejnom zájume, v iných prípadoch však jeho nezákonným aktivitám chýbala pointa. Rozlišovanie nebola jeho silná stránka.
V každom prípade platí, že ľudia ako Assange by nemali byť definitívne umlčaní. Každá moc – alebo veľmoc – ktorá je mimo verejnej kontroly a mimo záujmu investigatívnych novinárov či investigatívnych hakerov sa môže zvrhnúť. Špeciálne to platí o tých najsilnejších: o globálnej oligarchii a tajných službách veľmocí. Ak sa niečoho boja, tak svetla. A ak sa nemusia báť ničoho a nikoho, ich moc môže byť hrubo zneužívaná proti spoločnosti. A nebezpečná.
Viaceré z únikov cez WikiLeaks sa ukázali ako užitočné. Pomáhali a pomáhajú predchádzať útokom bezpečnostných služieb proti civilistom. Pomohli usvedčiť Clintonovcov z väzieb na oligarchov a ich médiá.
Niektoré diplomatické depeše sú dokonca s odstupom času cennými informáciami o príčinách vojny na Ukrajine. Bývalý šéf CIA Burns už v roku 2007 z Moskvy, kde bol vtedy veľvyslancom, varoval pred plánmi rozširovať NATO o Ukrajinu. V správe pre Washington tvrdil, že všetci Rusi, s ktorými hovoril, od vlády až po prozápadnú liberálnu opozíciu, by to považovali za neprijateľné prekročenie „najjasnejšej červenej čiary“. Čiže za dôvod pre vojenský konflikt, ktorý by zjednotil vládu s jej najostrejšími kritikmi.
Súčasťou dohody americkej vlády s Assangeom bude zrejme aj snaha o jeho zlomenie a umlčanie. Zákaz činnosti. Jeho potrestanie, akokoľvek ústupové a mierne, zároveň poslúži ako výstraha pre tých, ktorí by ho chceli nasledovať.
K tomuto koncu viedol aj dvojaký meter, ktorý uplatňovala väčšina ľudskoprávnych aktivistov a médií v jeho prípade. Keďže Assange pracoval na odkrývaní politiky americkej vlády, prestali o ňom hovoriť ako o novinárovi zameranom na verejný záujem. A pripomínali jeho zločiny. Dokonca jeho tímu vyčítali, že útokom na Clintonovú slúžil Putinovi a Trumpovi (hoci to bola práve Trumpova vláda, ktorá Assangea obžalovala).
Assangeov príbeh ukazuje, ako veľmi sa zmenila doba. A povaha „západného slobodného sveta“ opretého o „slobodné a kritické médiá“.
V roku 2010 bol Assange mediálna celebrita. A hrdina. Spolupracovali s ním prestížne západné médiá. Aj tie, ktoré roky poslušne obhajovali americkú vojenskú politiku (vrátane vojny v Iraku s jej vymyslenými informáciami o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma). Assangea rešpektovali a jeho zistenia o masakrách civilistov alebo o medzinárodnej korupcii brali vážne. Vtedy, v roku 2010, robili médiá okrem vojenskej propagandy aj kritickú žurnalistiku.
Dnes už väčšina médií robí len to prvé.
Dôvodom je hybridná vojna. Tá preformátovala nielen povahu politiky, ale aj povahu médií. Médiá majú slúžiť ako zbraň na informačnom fronte. Teda na fronte propagandy. Scéna je, ako to už vo vojnách býva, čiernobiela. Kritizovať sa má nepriateľ (Rusko, Putin, konzervatívne a národné strany). Kto kritizuje vojenskú politiku Spojených štátov alebo NATO s EÚ, prípadne „atlantické a progresívne sily“, ten je zradca a bezpečnostná hrozba. Zlo, ktoré stojí v ceste dobru…
Premena doby sa lámala aj na ľuďoch ako Assange. Za hranu sa dostal pred rokom 2010, v ére slobodnej spoločnosti a slobodných médií. Robili to, čo robil on – zverejňovali odhalenia špinavostí. V rámci kritiky a verejnej kontroly moci.
Keď sa naplno rozbehla hybridná vojna, Assange skončil na päť rokov v predbežnej zaisťovacej väzbe ako terorista – a exkomunikovaný z mediálneho sveta.
Nie preto, že by bol po rokoch iný.
Po rokoch je iný len mediálny svet, ktorý už centrá moci – dnes prevažne vojenské a bezpečnostné – nemá kontrolovať. Má im slúžiť. Vojensky. Teda s bigotnou poslušnosťou.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.