Fázy eskalácie: Kedy začala vojna na Ukrajine?

Stefano di Lorenzo sa narodil v Taliansku, študoval v Nemecku a teraz žije v Moskve. Všíma si – kto sa čuduje? – ako extrémne rozdielne sa v médiách vykresľuje vznik dnešnej vysoko výbušnej geopolitickej situácie. A nie nadarmo sa obáva ďalšej vojenskej eskalácie vedúcej k veľkému tresku a teda „koncu dejín“ – hoci nie v zmysle amerického politológa Francisa Fukuyamu…

2. mája 2014 viedli proruskí aktivisti a ukrajinskí nacionalisti masívne pouličné bitky v Odese, ktoré viedli k vyhoreniu budovy odborov. 48 proruských aktivistov zhorelo alebo zomrelo pri pokuse o záchranu skokom z okna a približne 200 bolo zranených. Do dnešného dňa, o desať rokov neskôr, sa Ukrajina nikdy nepokúsila túto tragédiu legálne preskúmať a potrestať zodpovedných. V roku 2015 to Rada Európy ostro kritizovala, no dnes je Ukrajina považovaná za „ochrancu európskych hodnôt“. Pozri redakčnú poznámku na konci článku Stefana di Lorenza. (cm)

Dôvodov, prečo štáty vedú vojnu proti sebe, je veľa. V dejinách Európy boli početné vojny a ich príčiny boli veľmi rôznorodé: od náboženských dôvodov cez spory o nástupníctvo na trón, od reakcie Rakúska a Nemecka po vraždu habsburského kniežaťa až po inváziu do Poľska v r. 1939. Vo väčšine z nich Vo všetkých prípadoch, s výnimkou druhej svetovej vojny, je ťažké určiť, kto boli dobrí a kto zlí. Aj vzhľadom na to, že dejiny väčšinou píšu víťazi. Vojny nie sú vždy len o hordách orkov, Hunov alebo Mongolov, ktoré chcú zničiť vyspelejšie spoločnosti jednoducho preto, že sú barbarmi, pretože v ich barbarskej povahe je hlboko zakorenený inštinkt chcieť ostatných prevalcovať násilím.

Ale v prípade súčasnej vojny na Ukrajine sa všetko zdá byť krištáľovo jasné. Jasnejšie to už nemôže byť, aspoň v diskurze kolektívneho rozprávania, ktoré dnes počúvame a čítame z kvalitných médií: vojnu začalo Rusko, Rusko napadlo Ukrajinu z jediného dôvodu, že si ju chcelo podrobiť. Pretože Rusko, tyranská mocnosť, svojou povahou neunieslo, že na Ukrajine začala klíčiť rastlina demokracie.

Ako vieme, sú to médiá, ktoré diktujú a formujú verejnú mienku, aj keď sa ich predstavitelia tvária ako ochrancovia slobody prejavu a demokratickej plurality. Médiá teda nie sú barometrom verejnej mienky, ale skôr odrazom malej skupiny vplyvných ľudí a organizácií, ktorí chcú svoj názor vydávať za „demokratický“. To má za následok narastajúcu nedôveru veľkej časti obyvateľstva k médiám, čo je situácia, ktorá sa v posledných rokoch rozhodne nezlepšuje. Na túto tému si prečítajte napríklad výbornú knihu Uwe Krügera Mainstream: Prečo už neveríme médiám, ktorá vyšla pred ôsmimi rokmi. Už vtedy, ako autor diagnostikoval, sa mediálny diskurz jasne vyrovnal.

Teraz sme v ešte akútnejšej fáze vojny medzi Ruskom a Západom na ukrajinskej pôde. Táto vojna, ako všetky vojny, radikalizuje a extrémizuje názory a nálady. Aj keď si to väčšina ľudí nechce v horúčave priznať a cítia sa úplne racionálne. Vojny skrátka robia z ľudí aj hlupákov. Je absurdné skrývať skutočnosť, že Západ je dnes vo vojne s Ruskom, inak by sme nemíňali toľko peňazí, ani toľko zbraní – a čoskoro, prečo nie, možno aj vojakov? — poslielali na Ukrajinu. Na Západe chcú ľudia tvrdiť, že Rusko vedie vojnu proti Západu bez toho, aby Západ urobil niečo škodlivé proti Rusku. Zároveň chcú tiež tvrdiť, že Západ, ktorý posiela zbrane na Ukrajinu, nie je vo vojne s Ruskom.

Podľa známeho filozofického princípu Occamovej britvy by malo byť vždy preferované čo najjednoduchšie vysvetlenie udalosti. Koniec koncov, ľudia milujú jednoduché vysvetlenia a bohužiaľ aj žurnalistika miluje jednoduché vysvetlenia. Jednoduché vysvetlenia ľahšie oslovia myseľ ľudí, a preto sú také obľúbené. Ľudia milujú jednoduché vysvetlenia, pretože nám dávajú čisté svedomie: „my sme tí dobrí“, iní sú „zlí“. Dokonca aj v našom veku tolerancie a zjavného „multikulturalizmu“ tieto vysvetlenia fungujú veľmi dobre na psychologickej úrovni, ako dnes chápeme, keď čítame neustále výzvy na obranu „našich hodnôt“ pred „diktatúrami“. Čisto náhodou tieto „diktatúry“ nie sú všetky na Západe. To ukazuje, že „tolerancia“ a „otvorenosť“ našich spoločností, na ktoré sme dnes takí hrdí, sú často len ilúziou. Rusi, ako sa v Európe hovorí, sú nacionalisti, pretože sa uzavreli do ulity svojej spoločnosti a nechcú sa otvárať svetu. Ale my v Európe nie sme o nič menej „nacionalisti“ ako Rusi, ak sa na Európu a Západ pozeráme ako na jeden politický a kultúrny celok, „národ“.

Desaťročia koloniálnych štúdií, desaťročia pokusov o vyrovnanie sa s históriou – a stále zostáva pevné presvedčenie, že západný svet je vo svojej podstate nadradený všetkým ostatným možným svetom. Tento hlboký pocit kultúrnej nadradenosti je tiež dôvodom, prečo dnes málokto vážne spochybňuje konanie Západu vo svete. Ako keby sa vojny v Iraku a Líbyi, aby sme vymenovali len dva nedávne príklady, nikdy nestali, ako keby sa Západ do týchto vojen nezúčastnil a nebol vinný zo žiadneho zločinu. Mimo narcistickej bubliny západného diskurzu iní vidia veci – bohužiaľ alebo našťastie – inak.

Na Západe dnes ľudia neradi počúvajú kritiku správania Západu ohľadom vojny na Ukrajine. Áno, dobre, možno sme predtým urobili nejaké chyby, ale tentoraz je to určite iné. Koniec koncov, bolo to Rusko, ktoré napadlo Ukrajinu – to je konečný argument. Všetko ostatné nie je nič iné ako ruská propaganda, o tom nás ubezpečujú veľmi spoľahlivé a bezúhonné zdroje ako kvalitné médiá a tajné služby. Áno, je to pravda, Rusko napadlo Ukrajinu. Ale prečo a v akom kontexte? Toto nemá byť ospravedlnením ruskej invázie. Bohužiaľ, morálka má v kontexte geopolitickej bezpečnosti štátu málo miesta. Štátne dôvody majú prednosť.

Ide teda o pochopenie kontextu vojenskej a bezpečnostnej politiky, ako to učí realistická škola medzinárodných vzťahov. Nie je to niečo menej dôležité, čo sa dá ľahko prehliadnuť. Morálne princípy sú veľmi pekné, ale sú aj niečím, čoho sa nemôžete dotknúť. Na druhej strane armády a brnenie nepriateľskej mocnosti sú niečo veľmi konkrétne. Veľké štáty majú odlišné bezpečnostné záujmy; a NATO demonštratívne pohŕdalo záujmami Ruska. Ako napísal americký profesor ekonómie Jeffrey Sachs v nedávnom článku o rastúcej arogancii Ameriky po víťazstve v studenej vojne:

„Bohužiaľ, keď Rusko povedalo výslovné áno mierovým a kooperatívnym vzťahom, bezpečnostný establišment USA nemohol prijať áno ako odpoveď. Spojené štáty museli studenú vojnu „vyhrať“, nielen ju ukončiť. Museli sa vyhlásiť za jedinú svetovú superveľmoc a dokázať, že jednostranne zavedú pravidlá nového „poriadku založeného na pravidlách“ pod vedením USA. Po roku 1992 Spojené štáty viedli vojny a rozširovali svoju rozsiahlu sieť vojenských základní, ako to považovali za vhodné, vytrvalo a ostentatívne ignorovali červené čiary iných krajín a dokonca sa snažili zahnať svojich jadrových protivníkov na ponižujúci ústup.“

Dnes sa to môže zdať neuveriteľné, ale sám Putin začiatkom roku 2000 hovoril o vstupe do NATO a vytvorení jednotnej bezpečnostnej architektúry, ktorá by zahŕňala Európu a Rusko. Ruský prezident teda nebol zo svojej podstaty nepriateľský voči západnému svetu, ako sa dnes tvrdí. Samozrejme, že je pohodlnejšie myslieť na Putina ako na druhého Hitlera, ktorý chce zničiť Európu len preto, že je zlý. Hlavná príčina konfliktu medzi Západom a Ruskom, s chudobnou Ukrajinou uprostred, spočíva v nepriateľstve Ruska voči Západu a jeho hodnotám.

V Rusku dnes určite existuje určité nepriateľstvo voči Západu. Aj ľudia, ktorí donedávna radi dovolenkovali v Cannes, Londýne či Ženeve, mnohí Rusi, ktorí sa považovali za Európanov, sa dnes na Európu pozerajú s istým nepriateľstvom, to je pravda. Ale prečo, čo viedlo k týmto pocitom? Rusi sa nikdy nepozerali na Európu zhora, na rozdiel od – povedzme si úprimne – mnohých Európanov, ktorí aj dnes majú o Rusku zvláštne predstavy, akoby to bola krajina v nepokojoch. To sa mnohým Rusom vôbec nepáči. Nikto nemá rád, keď je nerešpektovaný. Na vysvetľovaní konfliktu medzi Západom a Ruskom ako konfliktu civilizácií, ako demokracie verzus diktatúry, je niečo nedôstojne atavistické. Akoby ruská civilizácia nikdy nedosiahla zrelosť potrebnú pre demokraciu a preto bola svojím historickým genetickým kódom predurčená k despotizmu a nepriateľstvu k pokroku a demokracii. Ak by takéto argumenty neboli predložené proti Rusku, ale proti iným krajinám, mnohí v našom politicky príliš korektnom svete by vyvolali škandál. Ale v Rusku to môžete urobiť aj dobrí ľudia zjavne potrebujú voodoo fetiš, aby nasmerovali svoju nenávisť.

Skúsme teda dať emócie bokom a zrekonštruovať stupňujúcu sa špirálu konfliktu medzi Západom a Ruskom na Ukrajine. Je to dialektika akcií, reakcií a protireakcií. Vo svete, kde by vládla múdrosť a umiernenosť, by sa urobilo všetko pre to, aby sa to kontrolovalo, a nie aby to poháňalo.

Fáza 0 — Pozadie: Kolaps Sovietskeho zväzu

Po desaťročnej vojne v Afganistane, stagnácii na konci Brežnevovej éry, experimente perestrojky, strate kontroly nad štátmi komunistického bloku v roku 1989 a neúspešnom prevrate v auguste 1991 bol Sovietsky zväz v priebehu niekoľkých mesiacov rozpustený. Rusko a Ukrajina sú teraz nezávislé štáty. Prvýkrát v histórii majú Ukrajinci vlastný štát. Ústava Ukrajiny zabezpečuje neutralitu krajiny.

Fáza 1 — 1991 až 2014: Prázdny priestor

V politike a geopolitike nie sú žiadne prázdne miesta. Všetky izby sú zaplnené. V 90. rokoch bolo Rusko takmer na pokraji kolapsu, keď za 6 rokov, od roku 1992 do roku 1998, stratilo 50 % svojho hrubého domáceho produktu. Západ, ktorý bol v prirodzenej fáze expanzie, dokázal bez prílišnej námahy obsadiť priestor, ktorý uvoľnilo Rusko v bývalých sovietskych republikách vrátane Ukrajiny. Ekonomická priepasť medzi Ruskom a Západom je v týchto rokoch obrovská. Západ ale na Ukrajinu preniká nielen ekonomicky, ale aj v oblasti bezpečnosti a vojenskej spolupráce. Naozaj potrebovala Ukrajina vojenskú alianciu proti Rusku? Bola by neutrálna Ukrajina skutočne vazalským štátom Ruska? Naozaj sa Ukrajina chcela stať súčasťou Západu? Mohol by sa Západ naozaj zaobísť bez Ukrajiny? Nemohol Západ jednoducho nechať Ukrajinu na pokoji? V každom prípade Rusko malo len málo námietok proti možnému vstupu Ukrajiny do Európskej únie. Prípadné rozšírenie NATO znepokojilo Rusko oveľa viac.

Fáza 2 – Reakcia: Rusko zasahuje na Kryme

Po druhej revolúcii na Majdane sa Ukrajina zdá byť pre Rusko stratená. „Proruský“ prezident bol zvrhnutý. Rusko sa vybralo tvrdou cestou a zasiahlo na Kryme a znovuzjednotenie polostrova legitimizovalo referendom, ktoré samozrejme neuznávajú západné štáty, ktoré nechcú mať nič spoločné so záujmami Ruska.

Fáza 3 – Akcia: Ukrajina posiela svoju armádu bojovať do Donbasu

Povstanie separatistov v Donbase a ďalších prevažne rusky hovoriacich mestách na Ukrajine. Ukrajinská armáda zasahuje. Povstanie separatistov mnohí vnímajú ako niečo, čo podnietilo Rusko. Ale v Donecku a Luhansku teraz mnohí obyvatelia vnímajú centrálnu vládu v Kyjeve ako nepriateľskú, najmä po vyhlásení protiteroristickej operácie na Veľkú noc 2014 a ešte viac po masakroch v Odese 2. mája 2014 a v Mariupole dňa 9. mája, v ktorom zomrelo množstvo prívržencov „proruského“ hnutia.

Fáza 4 – Reakcia: Ruská armáda zasahuje. Dohody Minsk I a Minsk II

Od augusta 2014 do februára 2015 jednotky ruskej armády sporadicky zasahovali do vojny na Donbase. Ukrajinské ozbrojené sily sú obkľúčené. Ukrajina je nútená podpísať dohody Minsk I a Minsk II, v ktorých zaručuje rebelským regiónom určitý stupeň autonómie. Žiaľ, dohody sa v skutočnosti nikdy neuplatňujú a boje v Donbase medzi ukrajinskou armádou a separatistami podporovanými Ruskom pokračujú, aj keď len občas.

Fáza 5 – Akcia: Ukrajina sa stáva militarizovanou krajinou

Na Ukrajine sa „vojna proti Rusku“ stáva jadrom ideológie novej ukrajinskej identity. Americký prezident Obama sa obmedzil na vybavenie Ukrajiny obrannými zbraňami. Prezident Trump, ktorého podľa známej konšpiračnej teórie „Russiagate“ priviedlo k moci Rusko, začína silnejšie vyzbrojovať Ukrajinu, spočiatku protitankovými raketami Javelin. Biden tiež pokračuje v hromadení zbraní na Ukrajine a v roku 2021 USA a Spojené kráľovstvo sľubujú poslať Ukrajine ešte viac zbraní, a to uprostred neustálych poplachov o blížiacej sa ruskej invázii už na jar 2021.

6. fáza – odpoveď: 24. februára 2022

Ruská intervencia. Rusko uznáva Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku ako nezávislé štáty a tie budú neskôr pohltené Ruskou federáciou. Ruský útok je odôvodnený ako preventívny úder, ktorý má Ukrajine zabrániť v útoku na Donbas.

Fáza 7 — Akcia: Rusko musí byť porazené na bojisku

Západné zbrane na Ukrajinu, stále modernejšie, stále viac. Útok na Nord Stream. Existuje silné presvedčenie, že na zastavenie Ruska bude stačiť postupné zvyšovanie západných dodávok zbraní Ukrajine. Najprv rakety Himars, potom tanky Leopard a Abrams, Storm Shadow, Taurus, rakety ATACMS, ktoré sa už dajú použiť dokonca aj na ruskej pôde. Možno aj vojaci, v nie príliš vzdialenej budúcnosti?

Možné scenáre

Fáza 8 — Reakcia: Útok Ruska na Európu?

Riziko, ktoré sa zvykne podceňovať a zároveň zveličovať. Na jednej strane sa hovorí, že Rusko by sa nikdy neodvážilo zaútočiť na európsky štát, pretože by sa bálo priameho konfliktu s NATO. Putinov režim a Rusko by takýto konflikt nedokázali prežiť. Na druhej strane sa hovorí, že Západ musí naďalej podporovať Ukrajinu, aby porazila Rusko, inak by Rusko mohlo zaútočiť na Európu.

Fáza 9 — Akcia: Západní vojaci proti Rusku?

Spočiatku sa zdalo, že ide len o bláznivý, chvastúnsky nápad francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. No od vyjadrení francúzskeho prezidenta sa množia hlasy volajúce po priamej intervencii vojakov NATO na Ukrajine. Zamyslite sa nad slovami bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Sigmara Gabriela spred niekoľkých dní: „Nikto nechce viesť Bundeswehr do vojny. Zároveň však povedal: „Nikdy som si nemyslel, že budem musieť povedať toto: Ale Rusko budeme musieť znova poraziť tak, ako sme to urobili so Sovietskym zväzom v studenej vojne.

„Putin si musí uvedomiť, ako vážne to myslíme,“ povedal Gabriel. „Potrebujeme jasný signál pre Putina: Zastavte túto vojnu, inak ju prinesieme k vám.“

Úroveň 10 alebo úroveň mínus 10 — priama konfrontácia?

Takmer príliš strašné na to, aby sme o tom premýšľali. Ale v ruskej televízii o tom ľudia často hovoria s určitou ľahkosťou. „Už tak dobre nevidíte Chicago,“ zavtipkoval nedávno moderátor talk show Vladimir Solovjov počas svojho vysielania v narážke na teoretický ruský jadrový útok proti americkému mestu. Robia si srandu, je to len blafák alebo to Rusi myslia vážne? Ťažko povedať. Dalo by sa to nazvať aj „strategickou nejednoznačnosťou“. Isté je, že nikto nechce byť nútený testovať Rusov. Ako si môžu byť ľudia na Západe takí istí, že Putin len blafuje?

Čo robiť?

Ak sme takí inteligentní, ako si myslíme, je naozaj možné, že všetko, čo môžeme urobiť, je riskovať konečnú eskaláciu? Rusko pred pár dňami poslalo lode na Kubu. Samozrejme, Rusko by nepoužilo jadrovú zbraň s nonšalantnosťou, o ktorej ľudia žartujú v televízii. Ale úplne vylúčiť túto možnosť? Mali by sme si položiť otázku, ako by sme my na Západe reagovali, keby Rusko vyzbrojilo jedného z našich protivníkov.

Donedávna ľudia hovorili o konci dejín v optimistickom zmysle, ako o nádeji, že liberálno-demokratický svetový poriadok navždy zvíťazil. Vzdialenosť medzi triumfálnym optimizmom konca dejín v liberálnom zmysle a apokalyptickou fantáziou o konci dejín ako o konci demokracií, keď triumfoval napríklad Trump alebo AfD, sa ukázala byť veľmi krátka.

Dnes je čas zobudiť sa a zasiahnuť už teraz, aby koniec dejín nedopadol tak, ako sme si to tak naivne predstavovali. Dnes nie je nič dôležitejšie. Čo máme robiť s celou našou rafinovane-liberálnou civilizáciou, keď sa s čoraz väčšou morbídnou fascináciou pozerá na okraj priepasti a presviedča samú seba, že sa niet čoho báť?

Poznámka k hlavnému obrázku: „Medzinárodný poradný panel“ Rady Európy pozoroval, ako sa Ukrajina vysporiadala s masakrom z 2. mája 2014 v Odese, a koncom roka 2015 dospel k odsúdeniuhodnému verdiktu o ukrajinských činoch. Citát: „Porota zistila, že vyšetrovanie nesplnilo požiadavky Európskeho dohovoru o ľudských právach.“ Dnes je však Ukrajina označovaná za obrancu „európskych hodnôt“ a je podporovaná desiatkami miliárd. Americké médiá v Nemecku a Švajčiarsku odviedli skvelú prácu.

Zdroj: Stufen der Eskalation: Wann begann der Krieg in der Ukraine? – GlobalBridge