7 dní v kocke: Pandemickí jastrabi sa vracajú. A celkom bez hanby

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o provokáciách Petra Kotlára a reakcii pandemickej ligy, ktorá sa opäť hrá na „hlas vedy“ – napriek tomu, že sa počas pandemických kampaní hrubo mýlila; o výmene v Prezidentskom paláci, ktorá má zvláštnu geopolitickú pointu; o atrape „mierovej konferencie“ o Ukrajine a o novej najhodnotnejšej firme sveta, ktorá vyrába čipy pre „umelú inteligenciu“.

1. Kotlár a jeho nepriatelia

V prvom bode prehľadu sa musíme zastať Petra Kotlára, splnomocnenca vlády pre vyšetrovanie pandémie. Nie pre to, čo tvrdí (hovorí predsa to isté už tri roky). Skôr preto, ako manipulatívne sa k nemu správajú jeho nepriatelia – pandemickí jastrabi z radov médií, politických strán. A tých, ktorí sa opäť hrajú na jediný „hlas vedy“.

Kotlárovi so zdesením vyčítajú dve veci. Vyhlásenie, že na Slovensku nebola pandémia. A jeho kritický prístup k WHO, od ktorej sa ako zástupca vlády dištancoval – vraj ako jediný na svete.

Kotlárove slová, podľa ktorých „na Slovensku nebola pandémia“, vyzerajú konšpiračne a nehorázne. No len preto, že boli amputované od zvyšku vety a kontextu. Kotlár nepoprel covid ako vírusové ochorenie. Povedal toto: „na Slovensku pandémia nebola z hľadiska toho, čo pandémia znamená, z hľadiska incidencie a ostatných merateľných parametrov“. Dôkazy chce predložiť v septembrovej správe.

Jeho slová môžeme pokojne vyhlásiť za mylné. No výkriky progresívcov a ich sekundantov z KDH, že diskusia na túto tému je neprijateľná, pretože protirečí autoritám a vede – to je ukážkový faul.

Hlavným problémom pandemických manévrov bolo to, že sa potláčala akákoľvek kritika a diskusia. Aj odborná. Rozhodnutia autorít o plošnom zákaze vychádzania, o plošnom testovaní či o plošnom očkovaní boli vyhlásené za nespochybniteľný hlas vedy. V skutočnosti pritom išlo o sporné politické rozhodnutia a sporné zásahy do práv ľudí, ktoré boli preukázateľne v rozpore s vedou a medicínou.

Druhá vec, ktorá sa Kotlárovi vyčíta, je jeho principiálny odpor k WHO, respektíve k plánom na rozšírenie jej pandemických právomocí. Kotlár je vraj v tomto postoji celkom izolovaný. Horúce hlavy z KDH zašli ešte ďalej ako ich druhovia z PS a žiadajú jeho okamžité odvolanie. Dôvod: kresťanskí demokrati sa, ako majú v dobrom zvyku, hanbia za údajnú izoláciu Slovenska.

Aj tieto výhrady sú ukážkovo manipulatívne. Nie, Kotlárova pozícia nie je exotická a izolovaná. Má silných spojencov. A dokonca priamo v Spojených štátoch.

Americkí republikáni a konzervatívni senátori žiadajú od Bidenovej vlády presne to isté, čo urobil Kotlár – odstúpenie Spojených štátov od nových noriem WHO. Pripomínajú, a veľmi presne, že WHO sa počas pandémie „totálne mýlila“, je skorumpovaná, nedôveryhodná a potrebuje reformy. Až potom, po zmenách vo WHO, bude podľa republikánov legitímna debata o posilnení jej pandemických právomocí.

Americkí konzervatívci argumentujú podobne ako Kotlár – varujú pred zásahmi pochybných globálnych autorít do suverenity Spojených štátov a do práv a slobôd Američanov.

A netvrdia to len konzervatívni senátori. Tvrdú kritiku WHO počuť aj zo západných konzervatívnych médií. A dokonca aj z liberálnych organizácií, ktoré varujú pred nedostatočnou ochranou ľudských práv počas pandémií.

V Spojených štátoch a ďalších západných krajinách prebieha parlamentné vyšetrovanie pandemickej politiky. Zároveň silnejú tlaky na vyšetrenie a prehodnotenie zlyhaní WHO, ktorá potláčala hypotézy o laboratórnom úniku vírusu a podporovala politické – a preukázateľne nevedecké – kampane „vakcína je sloboda“.

Slovenské mediálne a politické prostredie je v tom pozadu. Snahy o prehodnotenie pandemickej a očkovacej politiky sa považujú za nehoráznosť, konšpirácie, bludy, dezinformácie…

Samozrejme, Kotlár sa môže v mnohom mýliť. Vždy patril k radikálnym kritikom pandemických opatrení z alternatívneho prostredia. Je považovaný za prejav extrému.

Lenže – je vrcholne perverzné, ak mu to vyčítajú práve tí, ktorí sa zradikalizovali a posunuli do extrému z opačného konca. Pandemického. A ktorí sa takmer vo všetkom, čo hlásali, škaredo mýlili… Pandemickí jastrabi sa opäť vyhlasujú za hlas vedy. No v skutočnosti sú len hlasom „pokrokových autorít“. Mediálnych a politických.

Pokiaľ ide o vedu a medicínu, tá je v rozpore s ich politikou.

Platí to o všetkých troch nosných pandemických opatreniach. Z pohľadu vedeckého poznania a skúseností išlo o nezmysly.

Prvým nezmyslom boli plošné zákazy vychádzania. Ukázali sa ako extrémne prehnané. Priznali to viacerí epidemiológovia a lekári – vrátane ikony americkej pandemickej politiky Antoniho Fauciho. V januári 2022 pripustil, že opatrenia tohto typu majú byť ohniskové. Nie plošné.

Druhým nezmyslom bol tlak na plošné testovanie (covid pasy). A hlavne manipulatívna interpretácia výsledkov PCR testov. Väčšina takzvaných „pozitívne testovaných“ bola bezpríznaková. V niektorých prípadoch to bolo až 90 percent „pozitívne testovaných“. Z pohľadu klinickej medicíny boli zdraví – no médiá a autority ich s nemalou dávkou hystérie započítavali do prípadov „smrtiaceho ochorenia“. Zapadalo to do alarmistického scenára.

Tretí a najväčší vedecký nezmysel bola plošná očkovacia kampaň s logom „vakcína ja sloboda“. Marketingovo bola cielená na mladších ľudí v produktívnom veku. Pričom práve mladší ľudia patrili medzi tých, ktorých covid spravidla neohrozuje.

Šéf Oxford Vaccination Group Andrew Pollard už v lete 2021 radil, aby bolo očkovanie mierené na rizikové skupiny, teda na seniorov, pretože pre mladších má len marginálny význam. Autority ho však ignorovali. Jeho slová nezapadali do hry, respektíve do programu pravidelného plošného preočkovania planéty novými biotechnológiami. Dodajme, že tými, ktoré neprešli riadnym testovaním, ale len zrýchleným a podmienečným…

V roku 2021 bolo očkovanie považované za priepustku na slobodu. Čo bol úplný vedecký a medicínsky nezmysel. Bolo predsa preukázané, že sezónne očkovanie nebráni ani ochoreniu, ani šíreniu vírusu. Hlas vedy a medicíny však počuť nebolo. Počuť bolo len „autority“ z pandemických štábov. Tie „autority“, pri ktorých museli kritickí vedci s úžasom dvihnúť obočie.

Pod výzvu vláde na výmenu Kotlára a na rešpektovanie vedeckých poznatkov sa podpísali podobné kádre, aké sme videli počas pandemických branných cvičení v iniciatíve Veda pomáha. Peter Sabaka, Alexandra Bražinová, Richard Kollár (matematik), Martin Šuster (ekonóm), Peter Zmeko (právnik).

Ak sa práve títo ľudia chcú hrať na autoritatívny a monopolný hlas vedy, treba im pripomenúť jednu zásadnú vec. Nikto, kto nahlas neodsúdil pavedeckú kampaň „vakcína je sloboda“, už nikdy nemôže predstierať, že je zástupcom vedy a kritického myslenia.

Sú to dogmatici. Dogmatici, ktorí nedokázali priznať a korigovať vlastné omyly.

2. Výmena stráží

V sobotu sme sledovali niečo ako chybu v programe. Zuzana Čaputová neodovzdala úrad Ivanovi Korčokovi (ako vyzeral pôvodný plán), ale jeho súperovi.

Desaťročná „atlantická éra“ v Prezidentskom paláci, ktorú celebrovali Kiska s Čaputovou, sa skončila. Výmene predchádzal veľký krik. Krik o tvrdej zmene kurzu z prozápadného na proruský, ktorý vraj prichádza s Pellegrinim. Porazený Korčokov tábor bol od apríla v depresii a panike z apokalyptického scenára.

Šírenie depresie z porážky Korčoka a nástupu prezidenta Pellegriniho ako „bezpečnostnej hrozby“ dokonale ilustruje mentálny úpadok a pokrytectvo časti spoločnosti.

Pellegrini predsa nikdy nebol zástupcom protizápadného či proruského tábora. Ani „bezpečnostnou hrozbou“ s väzbami na radikálov a extrémistov – ako ho s bohatou dávkou stresu vyfarbovali progresívne médiá.

Pellegrini bol roky prototypom umierneného proeurópskeho politika. V roku 2017 sa spolu so Smerom ponáhľal do „pevného jadra EÚ“. V roku 2018, po výmene vlády, mal bližšie k prezidentovi Kiskovi ako k Ficovi s Kaliňákom. Po voľbách 2020 opustil Smer a založil novú stranu. Ústretovú k progresívcom…

Po voľbách 2023 progresívci ponúkli Pellegrinimu funkciu predsedu vlády. Dnes to už možno znie neuveriteľne, ale Pellegrini mal byť premiérom v progresívnej vláde spolu s PS, SaS, KDH… Keďže v SaS a KDH mali so širokou koalíciou problém, Pellegrini hodil Šimečkovu ponuku do koša.

Navyše, opovážil sa kandidovať proti Korčokovi, ktorý mal po Kiskovi a Čaputovej zabezpečiť kontinuitu poslušnosti v Prezidentskom paláci.

Odvtedy bol Pellegrini „bezpečnostná hrozba“.

Nie preto, že by bol naozaj protizápadný. To predsa nebol nikdy.

Jednoducho preto, že si neosvojil noty od Čaputovej a Šimečku. Uprednostnil vládu so Smerom. A vytlačil do kúta Korčoka, ktorý sa rok rozcvičoval do misie prezidenta a zástupcu Slovenska na samitoch Aliancie.

Na to, aby ste sa z potenciálneho premiéra vlády PS stali démonom, stačí naozaj málo. V duchu hesla „kto nejde s nami, ide proti nám“.

Alebo inak: za zradcu sa dnes v mediálnom mainstreame nepovažuje len ten, kto sa v hybridnej vojne otvorene postaví na stranu Ruska alebo Číny. Stačí na to oveľa menej – nedostatočné nadšenie pri plnení atlantických bojových úloh. Náznak suverénneho uvažovania, ktoré popri podpore západných spojencov prihliada aj na národné záujmy alebo na postoje väčšiny spoločnosti, sa odsudzuje ako niečo podozrivé.

Vyžaduje sa príkladná poslušnosť. Taká, akú pri výkone domácich úloh predvádzali Kiska, Čaputová, Korčok… Všetci traja desať rokov odriekali predpísané výzvy na rozširovanie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko. Lebo tak sa to od nich žiadalo. Rizikami pre Slovensko alebo Európu sa nezaoberali.

Politika Kisku, Čaputovej a Korčoka je pritom do veľkej miery pochopiteľná. Považovali sa za bojovníkov v hybridnej vojne. A úlohou bojovníka je bez rečí plniť rozkazy vrchného velenia (Washington, Londýn). Ak zaváha alebo nebodaj uvažuje, je to zrada.

Rovnako pochopiteľné by však malo byť aj to, že tento prikrčený vojnový prístup – a „čas sluhov“ – si neosvojili všetci.

Presnejšie: neosvojila si ho väčšina slovenskej spoločnosti.

3. „Mierová konferencia“

Tretiu udalosť vybavíme stručne, lebo bola o ničom – o „mierovej konferencii“ bez účasti Ruska a Číny.

Asi treba spresniť, že to nebola chyba švajčiarskych organizátorov. Rok žiadali, aby boli medzi pozvanými aj zástupcovia Ruska. Takisto si nerobili ilúzie, že by vyriešili konflikt mierovou dohodou. Mal to byť len prvý krok na dlhšej ceste k politickému riešeniu.

Nakoniec to však nebol ani prvý, ani krok. Ukrajina bola neoblomná. Trvala na tom, že s Rusmi nerokuje. To isté tvrdili aj západní lídri.

Švajčiarskej konferencii sa nakoniec vyhla jedna z kľúčových krajín – Čína. Ďalšie poslali namiesto lídrov alebo ministrov iba úradníkov a odmietli podpísať aj strohú rezolúciu, ktorá obsahovala iba redukované, najskromnejšie požiadavky Ukrajiny.

Dobrou správou však je, že v záveroch bola spomenutá potreba ďalších rokovaní „všetkých strán“. Čiže aj Ruska.

Je to malé víťazstvo rozumu a realizmu nad aktivistickým pózovaním.

Otázne je len to, čo to urobí s naivnými hlavami a pozérmi, ktorí tri roky hučali, že s Ruskom sa rokovať nesmie a konflikt sa musí vyriešiť silou. Otočia, ak otočí americká vláda?

Asi áno. V umení modelovať svoj názor podľa silnejších vzorov predsa vynikajú.

4. V predvečer veľkých zmien

Štvrtý bod venujeme prelomovým správam z biznisu. Najhodnotnejšou firmou sveta sa stala americko-taiwanská korporácia Nvidia. Vytlačila nabok Microsoft aj Apple. Jej trhová hodnota je 3,3 bilióna dolárov.

Za rozmach tržieb a hodnoty vďačí nástupu Artificial Intelligence (AI). Umelej inteligencie. Nvidia vyrába čipy, prevažne grafické procesory zamerané na čítanie a prepisovanie dát, ktoré sú kľúčovým stavebným prvkom umelej inteligencie. Pretože dokážu vykonávať celý rad paralelných úloh.

Zmeny na čele najhodnotnejších firiem priamo súvisia s hlbšími, možno revolučnými zmenami v moderných technológiách. Do umelej inteligencie investujú stovky miliárd tajné služby, armády, vlády aj korporácie, pretože má potenciál v rozsiahlych objemoch nahrádzať ľudskú prácu.

Po priemyselnej revolúcii a automatizácii sa strojmi nahrádzala hlavne manuálna práca. Dnes, po rozmachu AI, sa bude nahrádzať aj nemanuálna práca: v strednom manažmente, administratíve, v službách.

Viaceré softvérové a telekomunikačné spoločnosti s tým začali už pred rokom 2020. Prepustili desiatky tisíc ľudí. Prevažne nižší a stredný manažment. Nahradili ho algoritmy.

MMF varuje štáty pred prudkými zmenami na trhu práce. Majú sa na to pripraviť, napríklad posilnením poistenia v nezamestnanosti.

Samozrejme, najväčší nadšenci a priekopníci umelej inteligencie sa mýlia v jednej podstatnej veci. Vychádzajú z predpokladu, že nielen AI, ale aj človek je len algoritmus. Program na plnenie úloh. Vykonáva buď to, na čo je nastavený alebo to, čo sa naučí. A učiť sa – dopĺňať prednastavený program podľa nových skúseností – vraj vie aj AI.

Stieranie rozdielov medzi umelou inteligenciou a človekom je pritom nezmysel. Človek je živá, slobodná bytosť schopná robiť suverénne rozhodnutia na vedomej úrovni. Vie intencionálne a zodpovedne myslieť a konať. Umelá inteligencia tieto schopnosti nedosiahne (hoci možno dosiahne niečo celkom iné, čomu človek nebude dobre rozumieť).

Blízko k pravde má zrejme Noam Chomsky, ktorý tvrdí, že AI je zatiaľ len high-tech plagiátor. Stroj na výkon zadaní, ktorému chýba skutočná, vedomá inteligencia. Ťaží z online dostupnej práce ľudí, analyzuje ju, monitoruje, generuje podľa jej vzorov nové pracovné výstupy. Niektoré nepoužiteľné, iné použiteľné.

Vtip je však v tom, že veľká časť ľudskej práce – aj tej nemanuálnej – je rutinná, automatická, algoritmická. Mnohí ľudia dnes pracujú ako stroje, ktoré vykonávajú riadiace, kontrolné alebo administratívne úlohy podľa sústavy programov. A tento typ zabehanej korporátnej práce vie umelá inteligencia nahradiť. Je predsa jedno, či dozor a reporty o práci „podriadených“ vykonáva algoritmicky živá bytosť, alebo algoritmicky AI.

Predpovede o rozsiahlych zmenách na trhu práce po nástupe AI majú reálny základ. Umelej inteligencii treba uznať, že aj keď nie je v pravom význame slova bystrá, vie pracovať. A relatívne samostatne.

Slovom, dokáže spoľahlivo vykonávať jednoduché úlohy a napodobňovať prácu človeka. Keďže podobnou činnosťou sa živia milióny ľudí, mnohým z nich hrozí, že budú vymenení.

Toto je asi najväčšie riziko spojené s nástupom umelej inteligencie – že nebude ľuďom slúžiť. Bude ich nahrádzať. Presnejšie: umelá inteligencia bude slúžiť úzkej skupine oligarchov, a milióny ďalších ľudí vyradí z hry ako prebytočných. Na inom fronte zas môže umelá inteligencia sledovať ľudí a manipulovať ich správanie.

Riešením by malo byť to, čo zatiaľ celkom chýba – tvrdá regulácia. Obmedzenia, limity, hranice, verejná kontrola. Mali by sme mať medzinárodné pravidlá, ktoré zabránia, aby sa mašinéria menom AI rozbehla do štádia, v ktorom skončí v súkromných rukách. Bude slúžiť stovkám ľudí. A miliardám škodiť.

Umelá inteligencia podľa všetkého nebude ani zďaleka taká inteligentná, ako sa tvári. Bude len mimoriadne aktívna, rýchla a pracovitá.

A to môže byť bez prísnej verejnej kontroly blbá kombinácia.

Dag Daniš / Denník Štandard