Pred eurovoľbami sa Smer zahral na rebela a národnú stranu, ktorá chcela zhltnúť voličov Republiky. Krátko po nich sa vyhlásil za súčasť víťazných „národno-konzervatívnych síl“, ktoré v súčte získali najviac poslancov. A nakoniec… Nakoniec Smer s Hlasom klopú na dvere eurosocialistov s otázkou, či by ich nevzali späť. Starý zlozvyk, ktorý predvádzajú, sa volá dvojtvárnosť.
Robert Fico v prvom videopríhovore po atentáte. Reprofoto: Facebook.
V Smere to síce nekomentujú, no ich zámer vrátiť sa do frakcie eurosocialistov je jasný. Na rokovaniach lídrov EÚ to priznal prezident Pellegrini. Zastupoval tam premiéra Fica.
Pellegrini odkázal, že europoslanci Smeru a Hlasu podporia Antonia Costu na prezidenta EÚ. No očakávajú, že eurosocialisti prehodnotia rozhodnutie, ktorým im pozastavili členstvo vo frakcii. Bol to aj portugalský socialista Costa, kto mal vážne výhrady k SNS a prispel k tomu, že Smer s Hlasom po voľbách 2023 skončili v europarlamente na trestnej lavici. Mimo politickej frakcie.
Smer a Hlas, respektíve slovenská vláda je otvorená aj debate o podpore Ursuly von der Leyenovej, ktorá chce pokračovať vo vedení eurokomisie.
Za normálnych okolností by bol postoj Smeru a Hlasu pochopiteľný. Volá sa to pragmatizmus. Ak chcú byť súčasťou vyššej hry o kľúčové posty v Bruseli, musia spolupracovať. Konkrétne: ťažko by udržali v hre Šefčoviča ako eurokomisára, ak by išli otvorene proti dohodám o šéfke eurokomisie. Alebo ak by sa otvorene hlásili k tvrdej konzervatívnej opozícii v Európskom parlamente.
Smer aj Hlas chcú byť súčasťou klubu. A súčasťou väčšiny, ktorá robí rozhodnutia. Formálne by bolo všetko v poriadku. Zdroje zo Smeru naznačujú, že v prípade návratu do frakcie budú žiadať, aby sa rešpektovala „špecifická politika Smeru“.
Problémom je však obsah. Politický obsah.
Povedané na rovinu: väčšina, ktorá roky ovláda politiku europarlamentu a komisie, je prehnitá. A postarali sa o to hlavne eurosocialisti s ich partnermi: ľudovcami, progresívcami, zelenými.
Elity EÚ robia politiku, ktorá ide proti európskym záujmom. Videli sme to pri bezzubej migračnej politike, pri predraženej zelenej a klimatickej agende či pri nekritickej podpore tvrdej línie Britov a Američanov vo vojne na Ukrajine (ktorá prináša opačné výsledky, ako sľubovali západní lídri).
Európska politika potrebuje hlbšie politické zmeny. A tie budú nemožné, ak budú noví europoslanci pokračovať v starom „pragmatizme“. Teda v pritakávaní, ktoré im má zabezpečiť stoličku za stolom.
Boli to práve poslušní technokrati a pragmatici, ktorí EÚ doviedli k strate suverenity. A k prikrčenej politike Bruselu, ktorá je podozrivo často protieurópska…
Ak sa to má prelomiť, bude na to potrebná odvaha, kritika zabehaných pomerov a tlak na zmenu kurzu. Čiže opak toho, čo v Bruseli ponúkal Pellegrini – ako zástupca Fica.
Ďalším problémom Bruselu je kríza zastupiteľskej demokracie. Europoslanci síce prechádzajú voľbami, no po zvolení nezastupujú záujmy svojich voličov. Zastupujú záujmy európskych frakcií. S ich predpísanou politikou, ktorá je viac atlantická ako európska.
Výborným príkladom je aj volebný príbeh Ficovho Smeru. Pred eurovoľbami sa hral na rebela, ktorý chcel prebrať voličov Republike. Fico na kandidátku postavil Blahu či Laššákovú. Vo volebnom videu kritizoval európsku politiku. Vyčítal jej, že chce zatiahnuť Európanov do vojny proti Rusku. Sľuboval, že to nedovolí.
Slovom, Fico v závere kampane cielene a aktívne skočil po voličoch Republiky. Možno ich aj zopár získal (hoci oveľa menej, ako chcel).
Po voľbách prichádza krutá pointa. Posilnený Smer ponúka hracie žetóny – zvolených europoslancov – do služieb európskych socialistov. Tých európskych socialistov, ktorí Úniu doviedli k strate politickej príčetnosti. Hracie žetóny Smeru (Hlasu) majú podporiť aj celkom skompromitovanú Ursulu von der Leyenovú. Výmenou za misu šošovice pre hladného Šefčoviča.
Asi to veľmi nepreženieme, ak to nazveme pokusom o volebný podvod. Lákať k Smeru voličov Republiky na mená ako Laššáková a potom ich položiť k nohám bruselského ústredného výboru socialistov – to smrdí. A smrdelo by to ešte viac, ak by bol Fico v love voličov Republiky úspešnejší. Bol by to únos protestných hlasov na opačnú stranu ihriska. Smer by sa s hlasmi od republikánskych voličov ponáhľal do „pevného jadra EÚ“.
Mimochodom, aj skúsenosť s dvoma tvárami Smeru zrejme rozhodla o tom, že Ficov plán na vytlačenie Republiky nevyšiel. Aspoň nie naplno. Získala 12 percent hlasov. V absolútnych číslach to bolo 185 tisíc voličov (o tretinu viac, ako mala ĽSNS v eurovoľbách 2019).
Pre Smer by to mohlo byť poučné. Mal by priznať, kde stojí. A kde bude stáť – aj za cenu straty výhod. Buď národný tábor, ktorý v Bruseli žiada radikálne zmeny, alebo socialistický tábor, ktorý zmeny nepripustí…
Dnes už európska politika nie je taká elastická, ako v minulosti. Žijeme v ére hybridnej vojny a konfliktov, v ktorých si treba pomerne jasne vybrať postoj.
Optimálne jeden. Nie všetky.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.