Potrebujú Spojené štáty schopnosť viesť naraz viac ako jednu veľkú vojnu?

To je otázka, ktorú si v poslednom čase kladie Výbor pre ozbrojené sily Senátu – a je to tak správne.“ Môžete si to prečítať v americkej publikácii „The National Interest“. Absolútny špecialista na „obranné“ otázky, Michael E.O’Hanlon, dáva odpoveď práve na tomto mieste – odpoveď, na ktorú by sme sa my v Európe mali pozrieť veľmi pozorne: Autor odporúča dodatočné zvýšenie zbrojenia!

Na tomto obrázku nie je F-22, ako sa tu prvýkrát čítalo. Ale je to obrázok, ktorý je zobrazený v „The National Interest“ nad pôvodným článkom – a fotografia tam je označená ako F-22 Raptor. (cm)

Podľa oficiálnej plánovacej doktríny Pentagonu by to USA dnes nemohli urobiť. Človek nemusí doslova veriť v „novú os zla“, ktorá zahŕňa Rusko, Severnú Kóreu, Irán a Čínu, aby sa obával, že ak sa Amerika a jej spojenci zapoja do boja proti jednému z týchto štyroch štátov, iný by mohol uvažovať o oportunistickej agresii. To by mohlo byť obzvlášť znepokojujúce, ak potenciálny protivník verí, že môže rýchlo vyhrať a vytvoriť hotovú vec, ktorú by Spojené štáty neboli schopné zvrátiť ani po vojne na inom fronte.

Armáda USA

Po mnoho desaťročí sa Spojené štáty usilovali o nejakú formu dvojvojnovej schopnosti zabezpečiť odstrašenie a zabrániť oportunistickej agresii druhého nepriateľa, keď už bojujú s prvým nepriateľom. Počas studenej vojny Spojené štáty zvyčajne chceli byť schopné bojovať po boku spojencov z NATO vo veľkej vojne proti sovietskemu bloku v Európe a aspoň v jednom ďalšom konflikte (ako sú kórejská alebo vietnamská vojna) v iných krajinách. V súlade s tým bola americká armáda počas studenej vojny zvyčajne o 60 až 100 percent väčšia ako dnes.

Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 Spojené štáty zredukovali svoje ozbrojené sily, ale zachovali si cieľ plánovania dvoch vojen. Tieto dve vojny však mali byť vybojované proti oveľa menej silným nepriateľom: Iraku, Iránu, Severnej Kórei alebo možno Sýrii. V skutočnosti Spojené štáty po mnoho rokov viedli dve prekrývajúce sa vojny v Iraku a Afganistane, no líšili sa od typických scenárov plánovania síl v tom, že boli skôr dlhé a mierne než krátke a intenzívne (ako bola operácia Púštna búrka v roku 1991). Kvôli ich trvaniu museli Spojené štáty v týchto vojnách svoje úsilie rozložiť, so zameraním na Irak za prezidenta Georgea W. Busha a Afganistan počas prvého funkčného obdobia prezidenta Obamu.

Od roku 2015 sa veci opäť zmenili. Plánovači v Pentagone na čele s ministrom obrany Ashom Carterom a predsedom Zboru náčelníkov generálom Josephom Dunfordom vytvorili rámec hrozieb „4+1“, v ktorom sa Rusko a Čína pripojili k Iránu, Severnej Kórei a nadnárodnému terorizmu na prvom mieste v obavách Pentagonu zostať. Za ministra obrany Jima Mattisa a ministra Marka Espera počas Trumpových rokov Pentagon uprednostňoval Rusko a Čínu; Bidenova administratíva pod vedením ministra obrany Lloyda Austina udržiavala veľmi podobnú stratégiu národnej obrany.

Podľa oficiálnej doktríny [media.defense.gov] by dnes americká armáda mala byť schopná urobiť nasledovné naraz:

• Bojovať a poraziť spolu so spojencami Čínu alebo Rusko (nie však obe naraz), pravdepodobne v konfliktoch zameraných na regióny západného Tichomoria a východnej Európy, resp.
• brániť americkú vlasť a zároveň udržiavať jadrový odstrašujúci prostriedok,
• odstrašenie Severnej Kórey a Iránu (bez toho, aby sme presne povedali ako), a
• pokračovať v boji proti nadnárodným násilným extrémistickým organizáciám v rámci takzvanej „vojny proti terorizmu“.

Ale toto je stále len rámec jednej vojny. Je to dostatočné vojenské pre dnešný svet?

Predtým, než prejdeme k záveru, že potrebujeme zásadný nárast ozbrojených síl, urobme niekoľko ďalších úvah. Nechajme bokom fakt, že americký obranný rozpočet s takmer 900 miliardami dolárov už prekračuje vrcholy studenej vojny a je asi trikrát väčší ako čínsky a šesťkrát väčší ako ruský – a to všetko v čase, keď štrukturálne… deficit vlády USA predstavuje viac ako 1 bilión dolárov ročne a ukazuje, že veľké zvýšenie rozpočtu na obranu je ťažko predstaviteľné. Ešte dôležitejšie je, že kým štyria spomínaní nepriatelia môžu byť v niektorých otázkach v zhode, pravdepodobne nebudú doslova bojovať jeden za druhého. Pre každého z nich by bola úmyselná vojna proti Spojeným štátom obrovským rozhodnutím, ktoré by pravdepodobne neurobili len preto, že Amerika je dočasne vojensky viazaná inde. Navyše, armáda dnes nedokáže ani naverbovať želaný počet vojakov a problémy zohnať personál má aj väčšina ostatných ozbrojených síl.

Pre Trumpovu aj Bidenovu administratívu je kvalita ozbrojených síl právom vyššou prioritou ako ich veľkosť. Obranní plánovači sa chceli zamerať na zlepšenie vojenskej letality, prežitia, udržateľnosti, odolnosti a adaptability v čase rýchlych technologických zmien.

Spojené štáty musia posilniť svoje odstrašovanie proti simultánnym oportunistickým útokom. Ale tým správnym meradlom je pravdepodobne zabezpečiť, aby krajina mala dostatočné kľúčové schopnosti pre každého zo štyroch hlavných potenciálnych nepriateľov, aby mohla – spolu so spojencami – zabrániť rýchlej a úspešnej agresii ktoréhokoľvek z nich, aj keď by väčšinu svojho úsilia sústredili na jednu veľkú vojnu. Ako nedávno presvedčivo tvrdil Thomas Mahnken, ďalšou dôležitou výhodou viacvojnového plánovania je, že vytvára strategickú rezervu munície. Výrobou a skladovaním munície pre viacero vojen súčasne vo veľkých zámorských divadlách vo väčšom rozsahu ako dnes by Spojené štáty poskytli poistenie proti jedinej vojne, ktorá by trvala dlhšie alebo si vyžadovala viac zbraní, ako sa pôvodne očakávalo. Táto politika by tiež získala čas na výrobu väčšieho množstva zbraní, aby sa obnovila pevná multiterénna spôsobilosť, ak by vojna vypukla na jednom mieste. Našťastie sú to dosiahnuteľné a cenovo dostupné ciele, ktorým sa už len tak hovorí Národná obranná stratégia. Musíme sa však uistiť, že máme skutočné schopnosti, nielen správne slová.

Kľúčové dodatočné spôsobilosti, ktoré by boli potrebné na podporu takejto stratégie, zahŕňajú niekoľko letiek vyhradených stíhacích lietadiel „piatej generácie“ pre Kóreu (na útok na severokórejské raketové odpaľovacie zariadenia na začiatku vojny a obmedzenie škôd na Soul); bezpilotné ponorky rozmiestnené v západnom Pacifiku vybavené senzormi a protilodnými raketami na pomoc Taiwanu pri pokuse o čínsku inváziu; Vertikálne vztlakové lietadlá na Okinawe vybavené muníciou na rovnaký účel; špecializované systémy protiraketovej obrany na Blízkom východe takého druhu, ktoré pomohli zastaviť nedávnu iránsku sériu rakiet a bezpilotných lietadiel proti Izraelu; a brigáda pozemných jednotiek podporovaných USA. Brigáda pozemných vojsk USA podporovaná stíhačkami a útočnými vrtuľníkmi v pobaltských štátoch ako neustály odstrašujúci prostriedok proti tamojšej ruskej agresii. Zmysel má aj rozširovanie niektorých senzorových sietí a muničných skladov.

Tank M1 Abrams americkej armády

Náklady na takýto mierny vojenský nárast by boli značné, ale nepresiahli by 10 miliárd dolárov ročne. Mohlo by byť čiastočne financované prostredníctvom cielených škrtov v rozpočte na obranu inde. Pri pohľade na jesenné prezidentské voľby a novú revíziu obrany na budúci rok by tieto otázky možnej simultánnej vojny – ale aj súčasného odstrašovania – mali byť v centre americkej strategickej diskusie.

O autorovi: Michael E. O’Hanlon je vedúcim pracovníkom a riaditeľom výskumu zahraničnej politiky v Brookings Institution, kde sa špecializuje na obrannú stratégiu USA, použitie vojenskej sily a americkú národnú bezpečnostnú politiku. Vedie Strobe Talbott Center on Security, Strategy and Technology a pracovnú skupinu Defence Industrial Base a je prvým držiteľom kresla Philipa H. Knighta v oblasti obrany a stratégie. Je tiež spoluriaditeľom Africkej bezpečnostnej iniciatívy. Je docentom na univerzitách Columbia, Georgetown a George Washington University a členom Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie. Je tiež členom Rady pre obrannú politiku Ministerstva obrany USA. V rokoch 2011-12 pôsobil O’Hanlon v externom poradnom výbore CIA. V roku 1923 vyšla jeho najnovšia kniha „Vojenská história pre moderného stratéga: Americké hlavné vojny od roku 1861“ (Brookings a Rowman & Littlefield, 2023).

Zdroj: Brauchen die USA die Fähigkeit, gleichzeitig mehr als einen großen Krieg zu führen? – GlobalBridge