7 dní v kocke: Mediálne kampane o „jedinej alternatíve” zakopli. Šimečkovi hrozí izolácia

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako PS porazilo opozíciu v eurovoľbách; o raste národných síl v Európe, ktorý (žiaľ) stále nestačí na obrat; o tom, ako ombudsman vyzliekol Jaroslava Naďa a pripomenul protiústavné darovanie migov Ukrajine a o nových veľkých nákupoch vakcín v réžii EÚ a vlády Spojených štátov.

1. Utrpeli víťazstvo

Eurovoľby 2024 dopadli na Slovensku čarovne. Líder opozície dokázal veľmi presvedčivo poraziť opozíciu.

V úsmeve víťaza chýba jeden podstatný detail – zuby. Áno, progresívci vyhrali. No na strane porazených nie je národný tábor. Ten získal väčšinu hlasov aj väčšinu nových europoslancov (v pomere 8:7). Na strane porazených je opozícia. Tri strany celkom vyhoreli a neprešli volebným sitom. Popri nafúknutých progresívcoch prežilo len KDH, aj to s rozsiahlymi stratami. Bude mať len jedinú poslankyňu.

Ak budú tieto trendy pokračovať, Šimečkovi dosť vážne hrozí, že skončí v politickej izolácii. Bez partnerov. Znie to paradoxne, ale Ficov Smer má dnes oveľa širší koaličný potenciál ako PS. Pri Ficovi stojí Hlas Šutaja Eštoka, SNS, do istej miery aj Republika. A v zálohe aj únia maďarských strán… Pri Šimečkovi stojí len strana veriacich (KDH). Aj to len ostýchavo a jednou nohou… Ostatní sú v rizikovej zóne – buď na hranici päť percent alebo pod ňou.

Samozrejme, tento bezprizorný stav opozície nemôžeme vyčítať vedeniu PS. Každá strana sa snaží získať maximum možného pre seba. V tomto si PS splnilo politickú úlohu – a naplno mobilizovalo sily.

Za volebnou nehodou opozície sú dva hlavné faktory.

Prvým a priamym vinníkom sú tí porazení. Je to ich zlyhanie a ich zodpovednosť. Špeciálne to platí o dvoch bývalých premiérskych stranách – Obyčajných a Demokratoch. Ak strany s bohatým rozpočtom, ktoré boli nie tak dávno jadrom vlády, nedokážu vo voľbách uhrať jediného poslanca, potom v politike nemajú čo robiť. Len prekážajú ostatným a potápajú hlasy voličov.

Demokrati utopili voličské hlasy už druhýkrát. Ich prínos pre opozíciu je čisto záporný. Rovnako stratený je aj Matovič. Boduje už len v rómskych osadách. Smutné.

Pokiaľ ide o SaS alebo KDH, tieto strany nedokázali obsadiť svoj vlastný priestor. SaS nevie presadzovať liberálne témy (ochrana slobody a špeciálne slobody slova) a necháva sa požierať silnejšími progresívcami. KDH je zas celkom nespôsobilé obsadiť národno-konzervatívny terén. A biť sa o voličov SNS, Harabina, Republiky, Smeru… Obmedzuje sa len na kostolné témy. A na sekundovanie progresívcom na protestoch či v prezidentských voľbách.

Druhým faktorom, ktorý prispel k vypáleniu pravicovej opozície, je mediálny mainstream.

Za silou PS totiž nie je prirodzený, organický rast. Za silou PS je prevažne masívny mediálny doping. Bez neho by boli progresívci len jedna z viacerých opozičných strán. Nie hegemón, ktorý úspešne požiera staršie partnerské strany.

PS predsa nemá ani atraktívnych lídrov, ani atraktívny program. Žije na mediálny pohon, ktorý z tejto strany vyrába jedinú reálnu protiváhu Smeru. „Jedinú alternatívu“. Mediálne kampane sú namierené na šírenie strachu z Fica – a na volebné víťazstvo PS.

Progresívne médiá a ich volebné predpovede nastavili scénu dvojpólovo. Buď Smer, alebo PS. Kto chcel poraziť Fica, ten mal voliť progresívcov. Čiastočne to zabralo. Menšiu progresívnu stranu, ktorá mala reálny výtlak sedem percent, sa podarilo nafúknuť na trojnásobok jej pôvodnej veľkosti.

No nešlo to bez vedľajších účinkov.

Keďže nafukovať sa dá len strana, nie volič, následky boli ničivé pre tie opozičné strany, ktoré mediálny doping nemajú. Zisky PS rovná sa straty partnerov PS. Želaný stav – podpora pre PS na úkor Smeru alias „bezpečnostnej hrozby“ – je utopický.

Aj opozičné strany, aj mediálny mainstream majú jeden spoločný problém. Väčšina spoločnosti im nedôveruje. Mediálne kampane potom nemôžu byť namierené na väčšinu, ale len na preskupovanie síl v menšinovom opozičnom tábore.

Médiám hlavného prúdu sa podarilo preformátovať pôvodne pravicových voličov z Bratislavy a ďalších väčších miest na fanklub progresívnej ľavice. Trochu opustenej a izolovanej.

Na viac nemajú.

2. Malá vzbura v Európe

Celoeurópsky výsledok eurovolieb je celkom iný ako ten slovenský. Hlavným porazeným sú európski progresívci a zelení. Hlavným skokanom sú národné sily. Narástli. No nie natoľko, aby to nabúralo zabehané európske koalície a schémy rozhodovania.

Na najvyšších poschodiach, teda v najväčších frakciách, sa toho veľa nezmení. Hlavným víťazom volieb do europarlamentu sú európski ľudovci z EPP. O ich partnerských socialistoch sa hovorí ako o neúspešných, ale neprávom. Stratili len zopár poslancov. Ak by vzali naspäť Smer a Hlas (ktorým pozastavili členstvo), mali by takmer to, čo v minulosti.

Zelení a liberálni progresívci stratili veľa – a celkom zaslúžene, no v koalícii so socialistami a ľudovcami môžu mať väčšinu.

Škoda, že národné a konzervatívne sily nezískali v eurovoľbách viac. Doteraz mali približne pätinu europoslancov, po novom to bude približne štvrtina. Stále je to veľmi málo na to, čo EÚ zúfalo potrebuje – na zmenu kurzu a na politické reformy (menej aktivizmu, viac realizmu).

Je neúnosné, aby Únia ďalej experimentovala s otravnou dúhovou agendou, s predraženou zelenou energetikou, s bezzubou imigračnou politikou, s nadprácou v hybridnej a obchodnej vojne, s okresávaním suverenity národných štátov…

Je zjavné, že prepálený atlantický a progresívny kurz Bruselu nenaráža na odpor iba vo východnej Európe, ale čoraz viac aj v západnom jadre EÚ. Preto liberálni progresívci vo voľbách pohoreli a národné strany narástli. Takmer všade. Aj vo Francúzsku, v Nemecku, Holandsku, Rakúsku, Taliansku…

Slovom, chcelo by to zmenu. A mocenskú emancipáciu EÚ, aby nevyzerala ako vazal Londýna a Washingtonu. Namiesto toho však pozorujeme celkom iný obraz – víťazné pózy Ursuly von der Leyenovej. Chystá sa pokračovať vo vedení eurokomisie ako „hrádza proti extrémizmu“.

Ak sa jej to podarí, bude to škandál.

Bola to práve Leyenová, kto sa spoločne s jastrabmi hybridnej vojny postaral o vyradenie európskeho, francúzsko-nemeckého motora Únie a o jeho nahradenie „atlantickým“ (britským a americkým) pohonom. Prejavovalo sa to v klimatickej agende, v pandemickej politike či v protiruských sankciách, ktoré sa nakoniec ukázali hlavne ako protieurópske. Leyenová by sa mala zodpovedať za tiché dohody s riaditeľom Pfizeru počas pandémie. A za protieurópsku politiku. Ak sa jej podarí vybaviť pokračovanie vo funkcii, bude to karikatúra európskej politiky.

Žiaľ, vyzerá to tak, že nový Európsky parlament bude ďalších päť rokov plávať v starom koryte. Akurát so silnejšími kritickými hlasmi.

No aj nárast kritických hlasov je lepší ako nijaká zmena.

Trendy idú správnym smerom. Národné sily vytrvalo rastú. Len treba vydržať.

Najdôležitejšia bitka, ktorú treba vyhrať, je spor o zachovanie zvyškov práva veta pre členské štáty. Ďalším krokom by malo byť posilňovanie východnej regionálnej aliancie V4. Časom by mohla vystupovať ako druhé, východné jadro EÚ, ktoré nebude možné obchádzať.

A nakoniec treba čakať na politické zmeny v zložení národných vlád. Keď budú národné hlasy dosť silné, členské štáty by si mali vynútiť hlbšie zmeny v politike Únie: tvrdšiu imigračnú politiku, zrušenie zelených experimentov, prehodnotenie nákladných energetických sankcií.

A prevýchovu bruselských kádrov z dúhových na normálne.

3. Exminister Naď opäť narazil

Vyzerá to tak, že o bývalého ministra obrany Jaroslava Naďa sa budú zaujímať vyšetrovatelia.

O nové zistenia v starej kauze darovania migov Ukrajine sa postaral ombudsman. Od ministerstva obrany žiadal právnu analýzu, ktorá vraj odvolanej Hegerovej vláde umožnila rozhodnúť o darovaní migov. Na ministerstve sa však nijaký právny dokument v tejto veci nenašiel.

Kaliňák obviňuje Naďa z vlastizrady a avizuje trestné oznámenie. Naď podľa ministra oklamal vládu a parlament aj pri darovaní protiraketového systému S-300 (2022), aj pri darovaní migov (2023). Slovensko po týchto rozhodnutiach ostalo bez vlastnej protiraketovej obrany aj bez bojového letectva.

Práve druhý prípad je mimoriadne vážny. Vláda totiž v tejto veci rozhodla potom, čo bola odvolaná a v režime dočasného poverenia mala obmedzené právomoci. Keďže už nemala podporu parlamentu, nesmela robiť zásadné majetkové a bezpečnostné rozhodnutia.

Už v roku 2023 bolo zjavné, že minister Naď a Hegerova vláda porušili ústavu. Právnici pripúšťali, že odvolaná vláda môže podpisovať medzinárodné zmluvy – pretože tie ešte musí schvaľovať parlament. Minister Naď a vláda však nedarovali migy prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Riešili to len formou medzivládnej dohody, ktorá si nevyžaduje schválenie v parlamente. A na takéto suverénne rozhodnutia má právomoc len vláda s dôverou parlamentu. Nie odvolaná vláda.

Teda: rozhodnutie o darovaní slovenských bojových lietadiel Ukrajine bolo protiústavné.

Navyše, dnes už vieme, že „právna analýza“, ktorú v máji 2023 zverejnil na Facebooku minister Naď, nebola právnym dokumentom s podpismi expertov na ústavné právo. Boli to odfotené papieriky bez mien autorov, ktoré nie sú v evidencii ministerstva ani vlády. Vôbec netušíme, či tieto papieriky dodali renomovaní právnici, alebo len nejaký z Naďových aktivistických poradcov. Naď neskôr spresnil, že dokument vypracoval jeho podriadený, generálny riaditeľ sekcie legislatívy.

Bývalý minister obrany zrejme pochopil, že má na krku vážnu kauzu. Rozhodnúť o štátnom majetku v objeme stoviek miliónov eur a protiústavným spôsobom – to sa už nedá odbiť bez následkov. Konkrétne právnych a možno aj trestnoprávnych následkov…

Jaroslav Naď najnovšie tvrdí, že rozhodnutie nerobil sám. Spomenul ministerstvo zahraničných vecí, Hegerovu vládu a nakoniec aj prezidentku Čaputovú, ktorá v tom vládu podporila.

Iste, iste… V tomto jedinom sa dá Naďovi plne dôverovať. Áno, v obchádzaní zákona pri plnení bojových úloh mal komplicov.

4. Nové vakcíny pre EÚ

V prehľade ešte musíme spomenúť spory o politiku Petra Kotlára, ktorý v mene vlády odmietol podporiť Pandemickú zmluvu WHO (tú zablokovala aj Británia, prevažne z finančných dôvodov). Slovensko zároveň odstúpilo od nových zdravotných predpisov WHO.

Kotlár uviedol dôvody. Pandemickej zmluve vyčíta, že má podpísať „bianko šek“ pre šéfa WHO. Mal by zásadne posilnené pandemické a preventívne právomoci. Jeho rozhodnutia by boli pre zmluvné strany (štáty) záväzné. Kotlár pripomína, že WHO financujú a do veľkej miery ovládajú farmaceutické spoločnosti.

Mimochodom, to nie je názor, ale fakt. WHO sponzoroval Bill Gates, výrobcovia vakcín, biotechnologické spoločnosti. Aj také, ktoré trh neuživí a potrebujú na výskum revolučných biotechnológií vládne zdroje. Viaceré odporúčania WHO sú následne namierené na očkovanie vybraných skupín ľudí. Je to tak už viac ako 15 rokov.

Po novom (ak prejde Pandemická zmluva) by už nemalo ísť o odporúčania, ale o nariadenia WHO. S tým, že súčasťou osobných a cestovných dokladov by mohli byť v budúcnosti aj očkovacie certifikáty. Komu vyprší očkovací certifikát (lebo odmietne booster), tomu vyprší platnosť cestovných dokladov.

Proti Kotlárovi a jeho argumentom sa okamžite dvihla vlna kritiky. Hlavne politickej a mediálnej. Na postojoch tejto „druhej strany“ je pritom zarážajúce, že neprichádza s nijakými argumentmi. Vystačila si s nárekom, že Slovensko sa nepridalo k ostatným krajinám. A to je vraj škandál, lebo „nám hrozí izolácia“.

V skutočnosti to, samozrejme, nijaký škandál nie je. Slovensko ostáva členským štátom WHO, akurát nepodporuje sporné zmeny. Škandálom je skôr niečo iné – to, že nová politika WHO nie je vystavená dostatočnej odbornej kritike. A verejnej kontrole.

Bola to predsa WHO, ktorá počas pandémie ponúkala bohatú prehliadku chýb. Podporovala kampane typu „vakcína je sloboda“, ktoré sa ukázali ako nezmyselné a v rozpore s vedeckým poznaním – pretože vakcíny ako priepustky na slobodu nevedeli zabrániť infekcii a jej šíreniu.

Mimochodom, prepojenie WHO s výrobcami vakcín sa ukázalo aj pri aktuálnej očkovacej politike Spojených štátov a EÚ.

Experti WHO oznámili, že zaznamenali zvýšený výskyt a zvýšené riziko vtáčej chrípky pre rok 2024. Vláda Spojených štátov a spolu s ňou aj EÚ potichu rozhodli o rámcových zmluvách na nákup desiatok miliónov nových vakcín proti vtáčej chrípke. Určené majú byť „rizikovým skupinám“.

Na nových kontraktoch v objeme stoviek miliónov eur je zvláštne, že prebehli v tichosti a bez transparentnej súťaže.

Dodávateľom nových vakcín bude spoločnosť CSL Seqirus. Zhodou okolností je to tá istá CSL Seqirus, ktorá spolupracuje s Nadáciou Billa Gatesa na výskume nových biotechnológií. Pracujú na nákladných projektoch, ktoré majú okrem potláčania vírusov aj širšie a odvážnejšie ciele: spomalenie starnutia a skokové predĺženie života na princípe úpravy génových informácií (mRNA a podobné biotechnológie zamerané na preprogramovanie buniek).

Čiže: výskum CSL Seqirus a Billa Gatesa budú financovať aj daňoví poplatníci krajín EÚ. Bez toho, aby o tom vedeli.

A to sme len na začiatku. WHO dnes môže vydávať len monitoring, varovania, odporúčania. Zatiaľ svižne zareagovali iba Spojené štáty a vždy poslušná Ursula von der Leyenová.

Po presadení zmien má WHO zmluvným stranám (takmer všetkým štátom) diktovať „preventívne opatrenia“. Medzi nimi aj očkovacie programy pre určené skupiny ľudí. Vlády potom budú nakupovať vybrané vakcíny od vybraných dodávateľov viac menej automaticky. Na základe centrálneho rozhodnutia. A bohatšie štáty zaplatia vakcíny tým chudobnejším (s čím mala problém Británia).

Či to bude nevyhnutné pre verejné zdravie alebo len pre finančné zdravie biotechnologických firiem a génových inžinierov, to daňový poplatník posúdi len ťažko.

To budú vedieť spoľahlivo posúdiť len autority z WHO. A ich sponzori.

Dag Daniš / Denník Štandard