V SPOLOČNOSTI, V KTOREJ SA JEDNI OBÁVAJÚ TOHO, PO ČOM DRUHÍ TÚŽIA…

V SPOLOČNOSTI, V KTOREJ SA JEDNI OBÁVAJÚ TOHO, PO ČOM DRUHÍ TÚŽIA, SA NEDAJÚ PROJEKTOVAŤ DLHODOBÉ SPOLOČNÉ CIELE

Úplne chápem pocity ľudí, ktorí boli sklamaní zo včerajšieho príhovoru premiéra Fica. Toto nebol prejav, na ktorý čakali. Problém je, že Robert Fico nemôže za ich nerealistické očakávania. Predseda vlády neavizoval, že posolstvom jeho prvého prejavu od atentátu bude zmierenie. Nevystúpil s týmto cieľom. Zatiaľ sa dokonca ani nevrátil. Iba premohol naozaj veľkú fyzickú bolesť a na poslednú chvíľu vstúpil do volebnej kampane, aby pomohol kandidátom svojej strany. Nič iné za tým netreba hľadať. A zasa sa ukázal ako geniálny stratég a technológ moci. Prepáčte, ale musím sa smiať, že mu všetci skočili na lep ako takí amatéri a v čase moratória sa nerozpráva o ničom inom ako o jeho prejave.

Ako inak ste si to vlastne predstavovali? Čakali ste, že Robert Fico predstúpi pred kamery so sklonenou hlavou a zahanbeným tichým hlasom povie, že atentátnik mal pravdu a on už bude odteraz iný? Naozaj ste čakali takýto prejav rezignácie a politickej slabosti? Robert Fico nepredstúpil pred verejnosť ako zlomený muž, ale ako odhodlaný líder, ktorý pomenoval, o čo ide v nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu. Všetko ostatné by bola taktická chyba.

Je signifikantné, že práve opoziční politici, novinári, analytici a moralisti najrôznejšieho druhu chrlia na najsilnejšiu vládnucu stranu oheň a síru, že práve progresívci na čele s Michalom Šimečkom s Ľudovítom Ódorom doslova tárajú, že nás chce vyviesť z Európskej únie. A práve títo demagogickí dezorientovaní luhári očakávajú, že líder Smeru-SD prestane robiť kampaň a pokorne sa im ospravedlní alebo ich poprosí o zmierenie? A to práve v čase, keď opozícia tvrdohlavo odmieta akúkoľvek spoluzodpovednosť a dušuje sa „My sme nič neurobili!“? V akom paralelnom vesmíre to žijete? A trafené husi zagágali. Práve predseda SaS Branislav Gröhling – ten Gröhling, ktorý tu celé mesiace straší, blúzni a klame, že žijeme v diktatúre a totalite – má tú drzosť „ostro sa ohradiť voči akémukoľvek spájaniu atentátnika a jeho činu na premiéra s našou politikou založenou na vecnej a odbornej kritike“ (sic!!!). To je snáď vtip roka. V čom vidíte tú odbornosť a vecnosť?

To už viac ako títo pokrytci sú mi sympatickejší novinári Štefan Hríb a Peter Schutz, ktorí fanaticky vykrikujú: žiadne zmierenie so smerákmi! Sú to síce žlčovití psychopati, ale sú čitateľní, predvídateľní a držia sa svojej nezmieriteľnej filozofie. Ale na tom, že opoziční lídri stále špinia Roberta Fica a očakávajú od neho pokoru (viď dnešná tlačová konferencia Progresívneho Slovenska, na ktorej oznámili, že „hra na zmierenie sa skončila“ – a kedyže ste ju začali?), je niečo zvrátené. Ak europoslankyňa Lucia Ď. Nicholsonová nazýva premiéra Robocopom, môžem nad jej primitívnym slovníkom mávnuť rukou, ale ak sa tri týždne po atentáte celkom vážne pýta – „Ako sa dá zastaviť človek, ktorý prežil vlastnú smrť?“ – neviem, či by sa o ňu nemali zaujímať orgány činné v trestnom konaní. Lebo práve z tohto, hoci aj nechceného navádzania sa rodia mesiáši s revolverom v ruke. Nad týmto by mali moralizovať novinári a analytici, nie nad tým, že premiér sa nespráva podľa ich očakávaní.

Uvedomte si, že hovoríme o človeku, ktorý unikol smrti o vlások. Na tomto mieste zopakujem slová publicistu Ivana Hoffmana, ktorý obvinil opozičných politikov, novinárov a hercov, že všetkými frázami o ohrození demokracie odvádzajú pozornosť od toho, že stvorili vraha. V tom, že Robert Fico prežil, je dôležitá symbolika: vrah nemal posledné slovo. Atentát však ukázal, že zápas s fanatikmi, ktorí mu nabíjali zbraň, je zápasom na život a na smrť. A je to stále zápas s otvoreným koncom. V spoločnosti, v ktorej sa jedni obávajú toho, po čom druhí túžia, sa nedajú projektovať dlhodobé ciele.

Aj ja mám nejaké očakávania od premiéra, ale netýkajú sa falošného zmierenia, ale nastavenia nových spoločných pravidiel budovania štátu. Chcel by som vidieť predsedu vlády, ako príde s návrhom riešení pre celú spoločnosť a vyvedie nás z tohto marazmu. Ale ten čas a spôsob si určí on a nebude mu ho určovať opozícia. A nemali by mu ho určovať ani jeho vlastní fanatickí prívrženci, ktorí ma ako človeka, ktorý celý život bojuje proti najrôznejším pseudonáboženským a politickým kultom úprimne desia. Robert Fico nie je ani reinkarnáciou Ježiša Krista, ani mučeníkom pod božou ochranou, ani svätcom, voči ktorému sa neslobodno rúhať. Je to tvrdý politik a odvážny človek, ktorý si zaslúži úctu, nie však uctievanie. „Hrdinom od compu“, ktorí v reakcii na premiéra, ktorý odpustil atentátnikovi, s penou na perách vyvreskujú: „Žiadne odpustenie! Nie sme hlúpe ovce! Očista! Nesmieme ustupovať progresívnemu zlu!“ – možno iba odkázať, že zlu sa neustupuje, od zla sa odstupuje. V opačnom prípade zasiahne aj vás, ako sa to už očividne stalo. Spoločnosť netreba očistiť od tých, ktorí sa chcú zmieriť, ale od tých, ktorí v dôsledku hesla „oko za oko“ zostali úplne oslepení a zaslepení a nevedia rozlíšiť nielen dobro od zla, ale ani spravodlivosť od pomsty a mier od vojny, ktorí sa nevedia sami pozrieť do zrkadla svojej duše a pochopiť, že ich správanie nie je riešením, ale súčasťou problému.

Nuž a na záver, keďže moralizovanie nad jeho prejavom si neodpustila ani hlava štátu, malé porovnanie: Legenda hovorí, že niekde v severných Karpatoch žije človek, ktorý dokázal dopozerať včerajší prejav Zuzany Čaputovej do konca a zapamätať si, čo povedala… Skôr, ako sa prezidentka pustí do kritiky niekoho iného, by nad tým mala tuho porozmýšľať.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár