Možno sa vám zdá, že o príhovore Roberta Fica píšem neskoro. Mne to zase pripadá tak, že je ešte príliš skoro. Prečo? Lebo emócie sú na všetkých stranách verejnej diskusie vybičované do maximálnych výšin.
Skôr, ako to všetkým odporučil minister Robert Kaliňák, vypočul a pozrel som si video predsedu vlády dvakrát. Prvý ani druhý raz som nepočul a nevidel takmer nič z toho, čo sa o vyjadreniach Roberta Fica píše a hovorí na oboch stranách politickej aj mediálnej barikády. Takže čo som vlastne videl a počul?
Úprimne sa priznám, že v tom celkom nemám jasno, pretože presne neviem, čo Robert Fico fyzicky aj psychicky prežíva ani nie mesiac po atentáte a najmä po tom, čo len o vlások unikol smrti. Viem si síce predstaviť, čo môže prežívať, ale nedovolím si tvrdiť, že to viem. A preto nie je vôbec jednoduché hodnotiť a posudzovať jeho vystúpenie. Mudrovať, že niečo mohol povedať inak a lepšie, dokáže každý. No nie každý sa ocitol v jeho situácii, a preto nemusí vedieť pochopiť, čo všetko ovplyvňovalo jednotlivé formulácie príhovoru.
S istotou je možné povedať, že premiérovo posolstvo bolo osobné aj politické. Iné za daných okolností ani nemohlo byť. Tiež je možné s istotou povedať, že Robert Fico si nedával servítku pred ústa, ale to nemusí byť a podľa mojej mienky ani nie je na škodu veci.
Problém s diskusiou nasledujúcou po vystúpení predsedu vlády vidím v tom, že predovšetkým kritici od Roberta Fica (no nielen od neho) požadujú rôzne zmeny správania, rétoriky a politického štýlu bez toho, aby sami aktívne ponúkli vo svojom repertoári to, čo žiadajú od druhej strany. Týka sa to nielen opozície, ale aj (či predovšetkým) médií. Opakujem to už stokrát: médiá neponúkajú riešenie problému, ale sú jeho významnou a často určujúcou súčasťou.
Nemôžem si pomôcť, ale z tých, čo sa po atentáte najaktívnejšie zapájajú do politickej debaty, to najlepšie zvláda Robert Kaliňák. Robil by som na jeho mieste všetko rovnako alebo niečo lepšie? Tu, za počítačom si myslím, že áno, ale pod tlakom udalostí a pred kamerou – neviem… Slovom minister obrany z môjho pohľadu prevyšuje nielen politických oponentov, ale aj kolegov z koalície a vlastnej strany. Premiéra do toho nepočítam, on je v tejto chvíli samostatným aktérom.
Celkom na záver v záujme jasnosti môjho vyjadrenia si dovolím tri konkrétnejšie poznámky.
Po prvé, zdraviu verejnej diskusie by pomohlo, ak by niektoré politické strany a najmä progresívne médiá pochopili, že strelec bol politicky sfanatizovaný a osvojil si dlho „tlačenú“ agendu opozície a novinárov. To automaticky neznamená, že opozícia a progresívne médiá majú krvavé paprče, ako to v opačnom garde vykrikovali politici a novinári typu Igora Matoviča a Mareka Vagoviča po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Znamená to len toľko, že aj humanisti a demokrati, ako sa s obľubou titulujú, sú schopní páchať nehumánne a zločinné činy. Koaliční politici a alternatívne médiá by zase mohli prejaviť väčšie pochopenie pre fakt, že aj keď sa atentátnik stotožňoval s agendou opozície a progresívnych novinárov, oni sa nemusia stotožňovať s ním.
Po druhé, opozícia a médiá stupňujú intenzitu politických kampaní rôzneho druhu neprimerane reálnej spoločenskej situácii. Nie mesiac, nie rok, ale desaťročia. Za ostatných pätnásť rokov rozvinuli tento spôsob komunikácie s verejnosťou do extrémnych rozmerov. V takejto atmosfére je nemožné mať zmysluplnú politickú a odbornú konverzáciu názorových oponentov. Došlo by k atentátu na Roberta Fica aj bez týchto negatívnych úkazov? Nevieme. Vieme však, že dlhodobo uplatňované spôsoby komunikácie a informovanie niektorých politických síl a médií sú nezdravé a v nezdravej spoločenskej atmosfére sa rodia aj choré myšlienky a činy.
Po tretie, nesie za aktuálny spoločenský marazmus zodpovednosť aj Smer? Určite áno a tiež by prospelo, ak by sa v súčasnej vypätej politickej atmosfére dokázal viac ovládať najmä podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha. Dovolím si však tvrdiť, že aj keď komunikáciu Smeru tiež nie je útlocitná, z hľadiska prekračovania hraníc extrémov nie je na čele peletónu. Spomeňme si len na šialenstvá rokov 2016 – 2020. Spomeňme si na hysterické výlevy a davové psychózy po voľbách 2023. Spomeňme si na to, ako médiá lynčovali nepohodlné osoby, šliapali po právach bezúhonných ľudí a nerešpektovali princíp prezumpcie neviny. V týchto absurdných drámach nehral hlavnú úlohu Smer, ale konkrétni politici opozície a novinári progresívnych a aj niektorých katolíckych médií.
A preto každý, kto požaduje od Roberta Fica viac, nech sám ponúkne viac. Všetko statné sú len jalové reči.
Zdroj: FB Profil Datel.sk
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.