Zdá sa, že pojem „lepší ako . . .“úplne opustil ľudskú skúsenosť. A wow, aká veľká vec to je! Mám na mysli celý základ evolúcie ľudí, ako aj zvierat, založený na „prežití tých najschopnejších“. Aj keď neveríte darwinovskej koncepcii prirodzeného výberu (ja neverím, nie celkom), musíte vidieť pozitívne výsledky dosiahnutia úrovne osobnej dokonalosti vo vlastnom živote.
Nepracuje tak, aby bol „lepší ako . . .“ celý pohon života? Vždy pracujeme na dokonalosti v správaní, fyzickej dokonalosti a duchovnej dokonalosti (alebo osvietení, alebo aké slovo tu chcete použiť), alebo by sme aspoň mali byť.
Ako deti sme sa zameriavali na to, aby sme boli „lepší ako Kubo v kopaní do lopty“ a vyhrali školský futbalový turnaj. Ako sme rástli, tento pohon dozrel k práci, aby sme boli „lepší, ako som bol minulý rok“ alebo minulý týždeň alebo včera pri akejkoľvek konkrétnej úlohe alebo stave bytia.
Je naozaj pravda, že sme sa „vyvinuli“ do bodu, kedy už na ničom z toho nezáleží? Že môžeme len stagnovať a nikdy sa „nepohnúť vpred“ a nikdy sa nestať „lepšími ako . . . (doplň podľa seba).“ Je to naozaj zmysel toho, že byť človekom sa stalo? Si dosť dobrý taký, aký si, si rovnaký ako všetci ostatní a si taký, aký si bol, keď si mal 10 rokov, a to je len dobre.
Ľuďom akoby uniká fakt, že podstata ľudskej bytosti, bez ohľadu na schopnosti alebo hĺbku porozumenia, je božská a posvätná. Je to materiálne ja, ktoré môže mať „chyby“, ktoré môže potrebovať zlepšenie, a materiálne ja by sa určite malo zamerať na rozvoj zručností a odbornosti.
Ako som povedal, to je v podstate účel a zmysel bytia človekom.
A možno, že to, čo tu hovorím, nie je zámerom celej tejto poschodovej postele o tom, že „každý je víťaz“ a „už nechceme obhajovať konkurenčné prostredie“ a akékoľvek iné „woke“ bludy, ktoré sa momentálne vyskytujú.
Ak áno, aká je línia, ktorou nás kŕmia? „Deti by nemali zostať v prachu, ak nemajú rovnaké schopnosti a zručnosti alebo rovnaké sociálno-ekonomické zázemie ako ostatné deti. Alebo rovnaké rasové privilégiá.“ „Všetci sme si rovní a so všetkými by sa s nami malo zaobchádzať rovnako, aj keď nie.“ Áno, ten nonsens.
Problém s týmto ideálom je, že je jednoducho neudržateľný. Všetci sme sa narodili iní, v skutočnosti celkom radikálne odlišní. A to je nielen fakt, ale vo veľmi skutočnom zmysle je to celkom krásne. Nie je o tom celý ten rozruch okolo DEI (diverzita, rovnosť, inklúzia)? Že sme iní? Aspoň nám to hovoria, ale pravda je, samozrejme, opakom toho, čo nám (kultúra bdelosti) podsúvajú – všetci by mali byť rovnakí, nie rôznorodí.
Áno, určite nemáme všetci rovnaké príležitosti. Tu je skutočný boj. Obmedzenia, ktoré na nás kladie vláda a vládnuca trieda, pokiaľ ide o slobodu vyjadrovania sa a slobodu prístupu k rovnakým príležitostiam (v medziach našich schopností, našich telesných obmedzení a našich ambícií a záujmov). Je zrejmé, že snahy o vyrovnanie podmienok v týchto situáciách v mnohých prípadoch dosť prehnali. Faktom je, že ihrisko sa nedá vyrovnať, a čo je dôležitejšie, nemalo by sa dať.
Všetci máme v tejto inkarnácii nejaký účel. Niektorí z nás prichádzajú do tohto života v jasnej nevýhode – narodili sa bez nôh, narodili sa ako menšina, narodili sa v špine chudobní, narodili sa bez úplnej mentálnej výbavy, narodili sa bez talentu atď. Niektorí z nás prichádzajú do tohto života v jasnej výhode – narodený úplne zdravý, narodený v privilegovanej vrstve s množstvom peňazí, narodený s mimoriadnou mentálnou kapacitou alebo atletickou zdatnosťou, narodený ako hudobný alebo umelecký génius. Ako som už povedal, na to, aby bol tento svet zaujímavým miestom, je potrebné všeličo.
Našou „prácou“ ako ducha/duše žijúcej v zjavnej realite je brať to, čo máme, a vyťažiť z toho to najlepšie. Možno je načase, aby sme sa v tomto prechode presadili cez obrovské nevýhody a čelili takmer neprekonateľným výzvam a prekážkam. Možno je čas byť šikanovaný, zosmiešňovaný, čeliť škaredému fanatizmu atď. Alebo možno je čas, aby sme dostali život na striebornom podnose a prostredníctvom tohto života privilégií sa naučili skutočnej pokore a altruizmu. Všetci máme čo robiť a keď sme dotlačení do stavu „toto je ľahké“, bude to mať určite zlý vplyv na našu schopnosť robiť to, na čo sme sem boli pridelení.
Aj keď z tohto tvrdenia vezmete nekonvenčnú metafyzickú perspektívu, stále vám zostáva organizmus, ktorý bol stvorený na to, aby vynikal, presadzoval sa bez strachu a využíval to najlepšie z toho, čo dostal. Robia to dokonca aj améby. Prečo je to také ťažké pochopiť?
Môžete si teda povedať, prečo je škodlivé pomáhať tomuto organizmu na jeho namáhavej ceste? Pomoc je jedna vec, dávať výhry, keď sa na ich získanie nevynaložilo žiadne úsilie, je druhá. Pamätáte si, ako ste prvýkrát počuli, že by ste nikdy nemali pomáhať sliepke vykľuvať sa a dostať sa z vajca, bez ohľadu na to, aká ťažká úloha sa to môže zdať? Ak malé kuriatko nevyvíja úsilie, aby sa „narodilo“, bude okradnuté o energiu potrebnú na to, aby malo zdravé srdce a svaly potrebné na prežitie. Analógia je tu jasná. Deti aj dospelí musia v živote čeliť výzvam, aby sa z nich stali zdravé bytosti. Potrebujú cítiť „agóniu porážky“, aby si rozvinuli zdravý charakter a vyzbrojili sa, aby vynikli v budúcich výzvach.
Keď to píšem, cítim sa ako idiot, ktorý káže zboru, a som zmätený, že ľudia len prirodzene nevedia, čo tu hovorím (som si celkom istý, že všetci, ktorí to čítate, viete). Je zrejmé, že väčšina ľudí nie, pretože celá táto téma je dôvodom na ten bordel tam vonku.
Chápem, keď sú ľudia vystavení nespravodlivým výzvam, rasizmu, fyzickej deformácii a chudobe. Ale opäť, s mnohými z týchto vecí nemôžeme urobiť nič, okrem toho, že budeme pokračovať v práci na oblastiach, na ktorých môžeme pracovať. Na rasizme nepracujete napríklad tak, že v podstate vymažete historický rasizmus a poviete, že nikdy neexistoval (ako pri cenzúre kníh alebo vytváraní médií, ktoré prepisujú históriu). To je urážka a jednoznačne snaha bigotnej triedy „normalizovať“ históriu. Ale väčšina problémov, ktoré tu uvádzam, nesúvisí s obdarovaním chudobného dieťaťa, ktorého rodinné generácie boli vystavené nespravodlivosti rasizmu. Nemyslím si, že je problém pomáhať deťom tam, kde im možno pomôcť. Ale urobiť z každého víťaza jednoducho nie je správna cesta.
Všetci musíme v živote čeliť výzvam, niektorí majú viac (veľa viac), niektorí majú oveľa menej, ale ako som už povedal, dostali sme problém, ktorý musíme vyriešiť, a musíme ho nechať vyriešiť našou tvrdou prácou, našou inteligenciou, našim čistým srdcom a našim odhodlaním urobiť svoj život tak plným a kreatívnym, ako len môžeme.
Musíme čeliť našim najväčším strachom a zabiť všetkých démonov, ktorí sa dostavia. Len tak môžeme nájsť zmysel a účel nášho fyzického života. Nemôžeme dovoliť, aby nám tento šialený systém vzal radosť a pocit z úspechu, ktorý zažívame, keď sme uspeli v našom úsilí vyniknúť. Zároveň nemôžeme dovoliť, aby nás tento dehumanizujúci program pripravil o príležitosť pochopiť naše obmedzenia a prijať naše odhodlanie „robiť to lepšie“, keď čelíme zlyhaniu.
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.