Krym IV: Komu patrí Krym?

Každého, kto bol na Kryme, sa pýtajú, ako sa tam majú Tatári, či ich stále nediskriminujú a nevyháňajú. Stefano di Lorenzo, ktorý sa vždy živo zaujíma o historické pozadie súčasnej situácie, prichádza k inému záveru: Rusko sa nesnaží ťažké časy Tatárov za Stalina zamiesť pod koberec, práve naopak. Tu je jeho štvrtá správa z jeho prieskumnej cesty na Krym.

Základnou otázkou na pochopenie toho, kto je na pravej strane a kto na strane nepriateľa, bolo na Ukrajine dlhé roky: Komu patrí Krym? Toto bola často prvá otázka pri rozhovoroch so známymi ľuďmi . Samozrejme, na túto otázku sa dalo odpovedať len jedným spôsobom: Krym patrí Ukrajine. Až keď ste správne odpovedali na túto otázku, môžete začať hovoriť o iných témach. Pre mnohých v Európe sa však opätovné spojenie Krymu s Ruskom časom stalo niečím, čo sa dalo aspoň de facto akceptovať. Napokon, väčšine bolo zrejmé, že obyvatelia Krymu boli vo všeobecnosti spokojní so zjednotením s Ruskom. Ani na Ukrajine sa táto realita nedala úplne poprieť.

Napriek tomu bola „lúpež Krymu“ urážkou, ktorú Ukrajina v žiadnom prípade nemohla zniesť. Pre Ukrajinu sa vojna s Ruskom začala už prozápadnou revolúciou v roku 2014 a odovzdaním Krymu Rusku, hoci sa tak stalo prakticky bez jediného výstrelu, a nie vo februári pred dvoma rokmi. Mladý národ práve objavil silný zmysel pre národnú hrdosť po prozápadnej revolúcii a táto hrdosť bola teraz brutálne porušená. Revolucionári, ako všetci vieme, nie sú ľudia, ktorí majú tendenciu pozerať sa na svet veľmi jemne. Všetko je čierne alebo biele, človek môže byť len hrdina alebo zradca, medzi slávou a večným zatratením je veľmi tenká hranica.

Qırım

V Európe sa však po prenesení Krymu (v tatárskom jazyku „Qırım“) do Ruska hovorilo iba o krymských Tatároch. Podľa západnej tlače a politikov išlo o obete neustáleho a absolútne svojvoľného útlaku zo strany ruskej okupačnej moci. Neustále sa hovorilo o tatárskom Kryme. Ako keby Krymskí Tatári – ktorí sú iným národom ako Tatári v iných regiónoch Ruska – teraz tvorili etnickú väčšinu, a nie len 12 % populácie. Akoby boli Tatári vylúčení z akejkoľvek spoločenskej a politickej participácie na Kryme. Akoby tu boli zrazu opäť dni deportácií a Stalina, akoby tu bola stále prítomná nočná mora deportácií počas druhej svetovej vojny, keď boli Tatári obviňovaní z kolaborácie s nacistickými okupantmi. Zamyslime sa nad piesňou ukrajinskej speváčky tatárskeho pôvodu Jamaly s názvom 1944 , ktorá vyhrala v roku 2016 súťaž Eurovízia. Teoreticky by súťaž mala byť bez politických podtónov, ale samozrejme by sa dala urobiť výnimka pre Ukrajinu a Tatárov, ak by poslúžila veci proti Rusku. Zdá sa, že studená vojna nikdy v skutočnosti neskončila a tá studená vojna bola okrem mnohých iných vecí aj kultúrnou vojnou. A kultúra, vrátane popkultúry, najmä popkultúra, môže byť pokračovaním vojny aj inými prostriedkami.

V rokoch Sovietskeho zväzu sa o deportáciách Tatárov a iných národov veľa nehovorilo. Dnes sa naopak Rusko snaží túto tragédiu neskrývať. Vidno to na príklade veľkého pamätníka, ktorý v posledných rokoch postavili neďaleko bývalého hlavného mesta Krymského chanátu Bachchysarai, budovy s pôsobivými sochami a múzeom so stálou expozíciou. Pamätník často navštevujú aj školské triedy.

Deportácia Tatárov za Stalina sa v Rusku neutajuje, práve naopak. Pri Bachchysarai, bývalom hlavnom meste bývalého Krymského chanátu, bol postavený pamätník, ktorý často navštevujú školské triedy.

Tatári sa začali vracať na Krym koncom 80. rokov, keď sa sovietsky režim stal liberálnejším s glasnosťou a perestrojkou. V roku 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz a Ukrajina sa stala nezávislou. Počas ukrajinských rokov mnohí Tatári, ktorí sa vrátili do svojej historickej vlasti, dostali ako kompenzáciu pozemky, často na okraji miest. Na týchto pozemkoch sa potom často stavali budovy bez toho, aby sa museli obávať mnohých byrokratických formalít. Pre Tatárov, ktorí sa po niekoľkých generáciách exilu vrátili na Krym zo Strednej Ázie, bol Krym po stáročia ich krajinou, a preto mali „historické právo“.

Samozrejme, otázka historického práva je chúlostivá, pretože v Európe, najmä vo východnej Európe, ale nielen tam, sa hranice v priebehu storočí toľkokrát posunuli, že pri obnove historického práva hrozí, že sa stane Pandorinou skrinkou otvorenou deštruktívne následky. Samotný ruský prezident Putin v prvých rokoch svojho prezidentovania argumentoval: „V dôsledku rozpadu ZSSR Rusko stratilo desaťtisíce svojich historických území. A čo navrhuješ — všetko znova rozdeliť? Vrátiť nám Krym, časť území iných republík bývalého Sovietskeho zväzu? Potom vezmeme Klaipédu späť. Prerozdeľme všetko v Európe. Chceš to? Nie, nemyslím si to,“ povedal v prejave v roku 2005. Politika však nemá trvať večne, situácie a podmienky sa môžu meniť a rozhodnutia politikov sa prispôsobujú v závislosti od problému a situácie. Kto si napríklad v Nemecku ešte pamätá predvolebné slogany ako: „Vo vojnových zónach žiadne zbrane“?

Gréci, Bulhari, Taliani, Tatári, Ukrajinci a Rusi, všetky tieto národy niekedy v dejinách vnímali Krym ako svoj a len svoj. Komu teda vlastne patí Krym? Každý má svoje vlastné argumenty, všetky sú historicky podložené. S gréckymi osadníkmi vstúpil Krym do dejín civilizovaného sveta. Dnes ľudia často hovoria o Tatároch, ako keby boli jedinými skutočnými pánmi Krymu, ako keby Krym bol vždy výlučne Tatársky. Ale predtým, ako prišli Tatári v 13. storočí a po rozpustení Krymského chanátu v 18. storočí, existovalo mnoho iných národov a dlhá história. Ak vezmeme do úvahy dlhodobú makrohistorickú perspektívu, štáty v priebehu storočí často prichádzajú a zanikajú. Na druhej strane obyvatelia vo všeobecnosti zostávajú. Krymský chanát nie je prvým štátom, ktorý zanikol, a to, že bol kedysi taký slávny a mocný, že niekoľkokrát napadol Moskovské kniežatstvo, neznamená, že mal na tieto územia večné právo. Koniec koncov, Tatári vzali tieto krajiny aj iným, ktorí žili na Kryme pred nimi. Už v roku 1897, v roku sčítania ľudu v Ruskej ríši, 126 rokov po ovládnutí Krymu Ruskou ríšou, boli Rusi na Kryme väčšinou.

Po návrate v roku 1991 krymskí Tatári založili zastupiteľský orgán svojej komunity, Mejlis. Mejlisský snem volili všetci Tatári žijúci na Ukrajine a snažili sa zastupovať celú tatársku komunitu. V hre o politické spojenectvá sa Mejlis, ktorý nebol stranou, spojil v rokoch 1991 až 2014 s politikmi a stranami blízkymi proukrajinskému populizmu, ktoré vo všeobecnosti neboli na Kryme príliš populárne. Napríklad v posledných ukrajinských voľbách v roku 2010, ktorých sa zúčastnil Krym, získal budúci takzvaný „proruský“ prezident Janukovyč takmer 80 % hlasov, zatiaľ čo jeho hlavná súperka Julia Tymošenková len 17,5 % hlasov. Tatarsko-ukrajinská aliancia bola jednoznačne motivovaná túžbou čeliť dominantnému ruskému živlu. Avšak so skromným úspechom.

Po odovzdaní Krymu Rusku Mejlis neuznal legitimizujúce referendum. Predstavitelia Mejlisu boli dokonca medzi iniciátormi blokády Krymu zo strany Ukrajiny v roku 2015. Cieľom bolo prinútiť Krym, aby uvažoval a „vrátil sa domov“. Nakoniec bol Mejlis vyhlásený za nezákonný ako „extrémistická organizácia“ v roku 2016. Počet krymských Tatárov, ktorí po zjednotení s Ruskom odišli z polostrova na Ukrajinu, sa odhaduje na 10 000 až 50 000, aj keď odhady sa líšia. Celková tatárska populácia na Kryme je v súčasnosti 250 000 obyvateľov. Mejlis pokračuje vo svojich aktivitách z ukrajinského územia a naďalej sa považuje za jediný zastupiteľský orgán tatárskej komunity na Kryme. Podľa kritikov však Mejlis teraz stratil kontakt s realitou života zvyšného tatárskeho obyvateľstva, a to aj vzhľadom na ťažkosti získať efektívnu legitimitu vo voľbách. Podľa kritikov je dnes Mejlis motivovaný výlučne túžbou po pomste.

Dôkazom toho, že dnes sú Tatári Rusku milí, je aj fakt, že po zjednotení Krymu s Ruskom sa v Simferopole začala výstavba najväčšej mešity na Kryme. Počas rokov ukrajinskej správy Krymu bola otázka mešít často spolitizovaná, v neustálej hre sľubov a odkladov. Na druhej strane Rusko nestrácalo čas a výstavba sa začala už v roku 2015 av súčasnosti je prakticky dokončená, pričom zostáva len niekoľko finálnych úprav. Zatiaľ čo sa v ruskej spoločnosti v poslednom čase presadzujú nacionalistické, rusocentrické a islamofóbne názory, ruská vláda často dobre chápe, že multikulturalizmus je jednou zo silných stránok Ruska a treba ho podporovať.

Niektorí odchádzajú, iní prichádzajú

Ak v rokoch 2014 až 2022 odišlo z Krymu veľa ľudí, z Ukrajiny prišlo na Krym aj veľa ľudí, ktorí hľadali útočisko pred vojnou na Kryme. Hovoríme o približne 50 000 ľuďoch. Na Donbase sa bojovalo a mestá bombardovali Ukrajinci, ale nie na Kryme, preto sa veľa ľudí na Kryme tešilo. Ruskú vojenskú operáciu na Kryme, ktorá predchádzala referendu v marci 2014, odsúdili medzinárodní aktéri, no pre mnohých Krymčanov sa zdalo, že na tom nezáleží. Dôležité bolo, že sa operácii podarilo vyhnúť chaosu a vojne a obnoviť poriadok po nepokojoch revolúcie, ktorá otriasla Ukrajinou. Dnes pred Krymskou radou pamätník pripomína takzvaných „zdvorilých ľudí“, ruských vojakov, ktorí po páde ukrajinského štátneho aparátu vo februári 2014 ovládli krymský parlament a strategické objekty na udržanie poriadku.

Pre Ukrajinu zanechala ruská vojenská operácia na území, ktoré považuje za svoje právoplatné, nevyliečiteľnú ranu. Udalosti v Simferopole z konca februára 2014, ktoré viedli k takzvanej „Ruskej jari“, neprišli z ničoho nič, ale v súvislosti so zvrhnutím ukrajinského prezidenta Janukovyča. Predtým záhadní ostreľovači strieľali na dav v Kyjeve – existujú rôzne verzie toho, kto to bol , nikto na to nikdy celkom neprišiel a skutočnesa nezdá, že by mal niekto záujem to zistiť. Niektorí trvali na tom, že ide o ruské špeciálne jednotky. Iní, nie bezdôvodne, hovorili o nebezpečnej provokácii extrémistických nacionalistických síl odhodlaných neprijať kompromis s prezidentom Janukovyčom a katalyzovať revolúciu. Masaker na Majdane zostáva pôvodným hriechom svätej ukrajinskej revolúcie. Záhada, o ktorej možno len ťažko dúfať, že bude raz vyriešená. Už uplynulo príliš veľa času.

Ukrajinci dnes na Kryme

Krym má tri úradné jazyky. Okrem ruštiny a tatárčiny je tu aj ukrajinčina, hoci ukrajinčinu v uliciach veľkomesta prakticky nepočuť. V Simferopole a ďalších krymských mestách sa zachovali niektoré ukrajinské topografické označenia, ako napr. Ulica B. Lesya Ukrainka, pomenovaná po slávnom ukrajinskom básnikovi minulého storočia. Alebo park pomenovaný po ukrajinskom národnom básnikovi Tarasovi Ševčenkovi, v ktorom je aj jeho pamätník. Ruské úrady nejavia veľký záujem o zrušenie ukrajinského živlu na Kryme.

Existuje aj „Komunita Ukrajincov na Kryme“, oficiálna organizácia, ktorá funguje od roku 2020 a vydáva noviny a časopis v ukrajinčine. Toto sú takmer jediné publikácie v ukrajinskom jazyku, ktoré sú dnes na Kryme k dispozícii. Komunita Ukrajincov na Kryme sa však v skutočnosti javí ako veľmi proruská organizácia, ktorá otvorene a vášnivo podporuje takzvanú špeciálnu vojenskú operáciu a takmer na každej obálke svojho časopisu zobrazuje symbol Z, symbol ruskej vojny. Na otázku, či organizácia dúfa, že si takýmto prístupom získa čitateľov a sympatie medzi Ukrajincami, zakladateľka komunity a šéfredaktorka novín Crimean Messenger Anastasia Gridchina odpovedá, že podľa štatistík webu väčšina čitateľov jej publikácie sú na Ukrajine. Je teda na Ukrajine veľa ukrajinsky hovoriacich Ukrajincov, ktorí sú vnímaví k vyslovene proruským posolstvám? Podľa niektorých študentov univerzity v Simferopole, ktorí majú príbuzných na Ukrajine, možno viac, ako by sa dalo očakávať.

Ukrajinsky písaný časopis „Krim“, ktorý vydávajú Ukrajinci žijúci na Kryme, je viditeľne proruský. „Za peremogu“, ktoré možno prečítať na všetkých titulných stranách, znamená „Za víťazstvo“.
V každom prípade sa zdá, že takzvaní „džduni“, ktorí čakajú na príchod ukrajinských jednotiek, aby „oslobodili“ polostrov, nie sú na Kryme príliš veľkou skupinou. Napríklad v uliciach Simferopolu či iných krymských miest nebolo vidieť ani jedno proukrajinské graffiti. V Európe a Amerike sa meno ukrajinského filmára Oleha Sencova stalo jedným zo symbolov ukrajinského odboja na Kryme. Sencova zatkli a odsúdili za terorizmus vo svojom rodnom meste Simferopol v roku 2015. Potom sa dostal na slobodu a dnes má bojovať na fronte. Ale rôzni Sencovovia blednú v porovnaní s veľkou „mlčiacou väčšinou“ Krymčanov.

Pozri tiež: Krym desať rokov po / Krym II: Kerč – starovek, odpor a mosty / Krym III: Krym a geopolitika Čierneho mora

Zdroj: https://globalbridge.ch/krim-iv-wem-gehoert-die-krim/