Kríza v Novej Kaledónii ukazuje Francúzsko ako čoraz agresívnejšiu neokoloniálnu mocnosť

Paríž v utorok zrušila výnimočný stav, ktorý vyhlásila pred dvoma týždňami vo svojom zámorskom departmante v Novej Kaledónii. Francúzsko však zachováva nočný zákaz vychádzania a údajne tiež posiela ďalších 480 polovojenských žandárov, čo je vývoj, ktorý v medzinárodnom meradle nemá toľko pozornosti. Uvoľňujú sa obmedzenia pre hlavnú stranu za nezávislosť FLNKS. Bola to reakcia na približne dva týždne nepokojov a nepokojov s nedostatkom potravín a škodami v hodnote miliónov dolárov. Minulý týždeň priletel na súostrovie francúzsky prezident Emmanuel Macron v snahe zmierniť nepokoje, no neúspešne.

Melanézske súostrovie Nouvelle-Calédonie alebo Nová Kaledónia (rodné skupiny podporujúce nezávislosť ho radšej nazývajú Kanaky), ktoré sa nachádza v juhozápadnom Tichom oceáne, asi 1200 východne od Austrálie, je súčasťou takzvaného ultramarínového zámorského Francúzska alebo Francúzska (Francúzsko d’outre-mer), čo je všeobecný pojem pre približne 13 francúzskych území mimo metropolitného Francúzska (a mimo Európy). Sú to v podstate pozostatky francúzskeho koloniálneho impéria, ktoré zostalo po dekolonizácii súčasťou Francúzska, a to rôznymi spôsobmi a pod rôznymi statusmi.

Nová Kaledónia je sama osebe zaujímavým prípadom. V roku 1853 bola anektovaná Parížom. Od Dohody z Nouméa z roku 1998 je kolektívom „statut particulier“ (alebo sui generis). Hoci je jednou zo zámorských krajín a území (ZKÚ) EÚ, nie je súčasťou samotnej Európskej únie. Má približne 270 tisíc obyvateľov. Podľa sčítania ľudu z roku 2019 je asi 40 % jeho obyvateľstva súčasťou národa Kanak, pôvodného melanézskeho etnika. Len 24 % sa hlási k francúzskemu európskemu spoločenstvu, zatiaľ čo iné (menšinové) skupiny, ako sú Jávčania, Alžírčania a iní, tiež tvoria rôznorodú populáciu súostrovia.

Politické nepokoje väčšinou vyvolala komplikovaná a kontroverzná reforma hlasovania, ktorá by udelila volebné práva viac ako 12 000 ľuďom patriacim k miestnemu obyvateľstvu a viac ako 13 000 francúzskym občanom, ktorí tam žijú najmenej 10 rokov. Od spomínanej dohody Nouméa z roku 1998 sa do Novej Kaledónie presťahovalo viac ako 40 000 európskych francúzskych štátnych príslušníkov. Aj keď mala reforma údajne poskytnúť Kanakom lepšiu politickú reprezentáciu, so svojimi zložitosťami by mohla viesť k tomu, že takmer každý piaty volič bude zbavený volebného práva, tvrdia niektorí. S novým zákonom by sa celkový počet voličov mohol zvýšiť o 14,5 %, no takýto scenár trápi mnohé skupiny Kanakov, z ktorých väčšina nezávislosť podporuje. Obávajú sa straty volebnej váhy reformou, ktorú považujú za etnopolitický manéver na ich ďalšiu marginalizáciu.

Takáto úvaha dáva zmysel, napokon, na súostroví sa doteraz konali tri referendá o nezávislosti. V prvých dvoch vyhrali parížski lojalisti s malým rozdielom, zatiaľ čo referendum v roku 2021 Kanakovia bojkotovali z dôvodu pandemických obmedzení. Politicky povedané, budúcnosť tohto územia zostáva predmetom diskusií, pričom sa diskutuje o novom referende.

Macron zastavil reformu, ktorá spustila to, čo označil za „povstanie“. V každom prípade bude na súostroví údajne zamestnaných viac ako 2 700 žandárskeho a policajného personálu na udržanie poriadku.

Teraz si možno na chvíľu predstaviť, ako veľmi by sa líšilo spravodajstvo západnej tlače a reakcie západných lídrov, ak by sa podobná kríza rozvinula a nezahŕňala Paríž, ale povedzme Peking alebo Moskvu, ktoré sa zaoberajú etnopolitickými nepokojmi kvôli volebným právam v nejaké „zámorské územie“ (ak takáto analogická situácia vôbec existovala – okrem niekoľkých krátkodobých osád, Rusko napríklad nikdy nemalo ultramarínové kolónie).

Človek nepotrebuje toľko predstavivosti: už v roku 2022 Komisia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, americká vládna agentúra, súčasť Helsinskej komisie USA, zverejnila správu s názvom „Dekolonizácia Ruska: morálny a strategický cieľ“ – názov je celkom samozrejmý: ide o rozloženie ruskej mnohonárodnej federácie (článok 3 ruskej ústavy) na geopolitické účely. To samo osebe v skutočnosti nebolo nové: zosnulý Zbigniew Brzezinski, vplyvný diplomat a národný poradca, slávne vyzýval na ďalšiu fragmentáciu Ruska (po rozpade Sovietskeho zväzu). Vo svojom príspevku o zahraničných veciach z roku 1997 vyzval na „voľne konfederované Rusko – zložené z európskeho Ruska, Sibírskej republiky a Republiky Ďalekého východu“. Brzezinski toto všetko obhajoval, pričom samozrejme hovoril aj o „globálnom prvenstve Ameriky“.

Späť do Francúzska, v súčasnosti čelí vlastnej geopolitickej kríze v Afrike, čoho príkladom sú nedávne katastrofy v Nigeri, Mali a Čade. Päť vojenských dohôd s Francúzskom zrušila nigérijská vojenská vláda v auguste minulého roka a posledný kontingent z 1 500 vojakov nasadených Parížom v Nigeri odišiel v decembri.

Vojenská prítomnosť v Afrike a hlasovacie práva pôvodných etnických skupín v Tichomorí nie sú jedinými politickými problémami, ktoré prenasledujú Paríž. Západoafrický frank CFA aj stredoafrický frank CFA sú koloniálne meny vydávané Parížom dodnes – CFA znamená „Communauté Financière Africaine“ (francúzsky „Africké finančné spoločenstvo“). Od roku 1945 bankovky vyrába Bank of France v Chamalières.

Ako som už písal, táto menová situácia s pevným výmenným kurzom ovplyvnila stredoafrické a západoafrické ekonomiky podľa Landryho Signého, ​​vedúceho pracovníka programu globálnej ekonomiky a rozvoja a iniciatívy pre rast v Afrike v Brookings Institution. A vyvolalo to demonštrácie a protifrancúzske nálady v rôznych afrických krajinách. V tejto súvislosti plánuje Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) do roku 2027 zaviesť pre svojich členov vlastnú spoločnú menu.

Dnes sú diskusie o „dekolonizáciii“ a „prebudení“ čoraz viac súčasťou mäkkej sily euroatlantickej aliancie (pod vedením USA), čo je dosť ironické. Je ťažké si predstaviť, že správa americkej komisie vyzýva na „dekolonizáciu“ Francúzska ako „morálny cieľ“. Nebolo by však príliš pritiahnuté za vlasy opísať dnešný Paríž ako čoraz agresívnejšiu neokoloniálnu mocnosť. Kríza v Novej Kaledónii je jasným príkladom sporného dedičstva francúzskeho koloniálneho impéria, ktoré zostáva nevyriešené – a tisíce žandárstva ho nevyriešia.

Uriel Araujo

O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty