7 dní v kocke: Vyšetrovanie čurillovcov sa uzavrelo. Nepomohli ani manévre Hamrana

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o ukončení vyšetrovania čurillovcov na druhý pokus (ten prvý padol pred voľbami, keď zakročil Hamran); o tom, ako „Ukrajina vie, že končí“ (The Telegraph); o vzbure progresívnych kádrov v Markíze a o prieskume, v ktorom maistreamové médiá mierne pohoreli.

Štefan Hamran pred obrázkom Jána a Martiny, ktorí mu z neba držia palce. Foto: TASR.

1. „Matovičovi chlapci“

Hlavné postavy vojny v polícii z rokov 2021 – 2023 smerujú pred súd. Policajná inšpekcia ukončila vyšetrovanie čurillovcov návrhom na obžalobu. Ak to prokurátor podpíše, „Matovičových chlapcov z NAKA“ (ako sa im hovorilo) čaká súdny proces.

Čurillovci sú podozriví, že pri vyšetrovaní veľkých káuz plnili politické zadania a manipulovali výpoveďami svedkov.

Treba priznať, že nasadenie tajnej služby proti čurillovcom bolo v roku 2021 účelové. NAKA stíhala viaceré figúry zo SIS. Tá následne „rozpracovala“ čurillovcov. Bola to ukážka vojny v bezpečnostných zložkách štátu. Navyše s politickým kontextom.

Zároveň však treba priznať aj to, že zistenia SIS a inšpekcie o čurillovcoch boli mimoriadne vážne. Elitní vyšetrovatelia NAKA – Ján Čurilla, Pavol Ďurka a spol. – podľa inšpekcie zneužívali väzobné stíhanie na vynucovanie spolupráce, inštruovali zločincov alias kajúcnikov, ako majú vypovedať, od „dodávateľa svedkov“ (Petra Petrova známeho pod prezývkou Tiger) si objednávali výpovede, ktoré sa upravovali. Slovom, ich praktiky neboli investigatívne – na to nemali. Boli len inkvizičné. Vypočúvanie, vydieranie väzbou, spolupráca na udaniach…

Fungovalo to. No len za cenu porušovania zákona. Rozbeh čurillovcov mal politický pohon. Ich šéfovia – Mikulec, Matovič, Lipšic – potrebovali výsledky. V rýchlom tempe a vo veľkom štýle. Právne mantinely ich netrápili. V roku 2021 boli presvedčení, že Fico so „silami temna“ skončili a „sily dobra“ budú vládnuť najmenej 12 rokov.

Jednoducho, čurillovci boli niečo ako politická úderka v NAKA. Potvrdilo sa to hneď po začiatku ich stíhania (2021). Do obrany čurillovcov sa veľmi pochybným spôsobom vrhali Čaputová, Hamran, Ódor…

Hneď v roku 2021 si prezidentka zavolala na stretnutie generálneho prokurátora Žilinku. Naznačovala mu, že by mal zastaviť stíhanie čurillovcov. Prezidentka tlakom na prokuratúru hrubo prekročila svoje právomoci.

Na jar 2023, po nástupe prezidentskej vlády s premiérom Ódorom, musel nový minister financií riešiť „bezpečnostný incident“. Na sekretariáte ministra sa po Matovičovi našli dokumenty z vyšetrovacích spisov – výsledky odpočúvania opozičných politikov a advokátov z akcie Poľovnícka chata. Matovič bol podozrivý, že pracoval so spismi, ku ktorým nemohol mať legálny prístup. Kauza sa však nevyšetrovala. Po spisy si rýchlo prišli čurillovci. A uložili ich do trezora Pavla Ďurku – trestne stíhaného vyšetrovateľa z tímu „Matovičových chlapcov“.

Ani tu sa však paródia na očistu štátu neskončila.

V lete 2023 čurillovci usúdili, že by mali svojimi ľuďmi obsadiť inšpekciu. Trestne stíhaný Ďurka mal nastúpiť do vedenia Úradu inšpekčnej služby (ktorý pracuje na stíhaní policajtov). Minister vnútra Ivan Šimko naznačil, že s tým bude mať problém. Odtiaľ – potiaľ. Stíhaný vyšetrovateľ nemá čo robiť vo vedení inšpekcie. Šimko mal pravdu a bol v práve.

A aj tak dopadol. Policajný prezident Hamran vyzval ministra vnútra, aby sa okamžite pratal z vlády. Keď minister Hamrana neposlúchol, zasiahli prezidentka Čaputová a premiér Ódor. Šimka vykopli.

Minister vnútra padol. A trestne stíhaný Ďurka nastúpil do vedenia inšpekcie. Ako by povedal klasik: „takto sa to robí, do psej matere“.

Vyvrcholenie politického divadla okolo čurillovcov prišlo v auguste krátko pred voľbami. Hamran a NAKA rozbehli akciu Rozuzlenie. Sériou razií a zadržaní udreli na policajnú inšpekciu, na SIS a na NBÚ. S varovaním, že ďalšia na rade môže byť generálna prokuratúra.

Dôvod? Malo to byť predvolebné divadlo. A zároveň preventívny útok. Čurillovci sa v lete 2023 báli, že inšpekcia chce uzavrieť ich stíhanie ešte pred septembrovými voľbami – návrhom obžaloby. A to by v strede kampane nevyzeralo dobre. Preto Hamran a NAKA udreli skôr.

Nepomohlo. Voľby vyhral Smer.

A vyšetrovanie čurillovcov aj po akcii Rozuzlenie pokračovalo ďalej.

Koncovku budú mať v rukách právnici a súdy.

A dodajme, že nielen oni. Od začiatku až doteraz je zrejmé, že čurillovci majú celý zástup politických advokátov. Okrem čoraz menšieho Matoviča musíme spomenúť prezidentku Čaputovú, Ódora (PS), Hamrana (Demokrati), Kolíkovú (SaS).

Proces s čurillovcami bude aj procesom s ich politickou ochrankou. Pretože – priznajme si – dnes už nejde o vyšetrovateľov NAKA. Čurillovci sa vypracovali na politický klan. A na novú edíciu „našich ľudí“.

2. Ukrajina končí, varujú Briti

Britský Telegraph uverejnil odvážny text s odvážnym titulkom: „Ukrajina vie, že končí“. Titulok pomerne presne vystihoval realitu. Ukrajinský odpor sa zrejme blíži ku koncu.

Dôvodom je nedostatok živej sily na strane Ukrajiny. Munícia a zbrane sa dajú vyrábať a dodávať prakticky donekonečna. Ukrajinskí vojaci nie. Straty sú priveľké – a mobilizačné zálohy úzke. Ukrajina už ďalej nedokáže dorovnávať počty vojakov a záloh na frontovej línii takým tempom, ako to robí Rusko.

Telegraph kritizuje západných lídrov za to, že neberú dostatočne vážne ani potreby Ukrajiny, ani mierový samit vo Švajčiarsku. Zelenskyj žiadal amerického aj čínskeho prezidenta, aby samit podporili a aby hľadali „skutočný mier“. Bidenova účasť na mierovom samite je však aj ďalej neistá. Ukrajinský prezident Zelenskyj je sklamaný.

Na pomery britských médií to bol odvážny komentár. Až taký odvážny, že sa následne musel meniť. Titulok „Ukrajina vie, že končí“ zmizol. A nahradila ho táto téza: „Bez západného vyzbrojovania môžu Ukrajine ostávať len mesiace“.

Pôvodne kritické a realistické pomenovanie problému to zmenilo na aktivistickú výzvu. Viac zbraní…

Škoda.

Namiesto priznania reality a podpory mierových riešení tu máme opäť výzvy na zbrojenie. Na to zbrojenie, ktoré vedie k rozsiahlym stratám životov – a k zmenšovaniu Ukrajiny.

Prepisovanie titulku v Telegraphe je symbolickou ukážkou, prečo západný prístup zlyháva. Ak sa aj občas nájde niekto, kto odvážne a pravdivo pomenuje realitu a spomenie „mierové riešenie“, dlho to nevydrží. Zasiahnu tí, ktorí majú jasno v tom, že riešením je viac zbraní.

A akosi im pri tom nedochádza, že retušovať sa dá len obraz reality v médiách a titulkoch komentárov. Nie realita. Ak sa aj na ukrajinský front naleje viac zbraní, nevyrieši to hlavný problém Ukrajiny: nedostatok živej sily.

Samozrejme, časť západných elít si to uvedomuje. A navrhuje zásadným spôsobom pritvrdiť. Keď nefunguje symetrické riešenie (dorovnávanie síl na fronte), má prísť asymetrické: raketové útoky Ukrajincov na Rusko. Západnými raketami, ktoré dostanú bezplatne.

Pomery síl na bojisku by to síce nezmenilo, no udržalo by to konflikt. Rusko by bolo vystavené priamemu ohrozeniu. A Putin by bol pod tlakom.

Zelenú pre raketové útoky na Rusko podporuje generálny tajomník NATO Stoltenberg alebo Británia. Spojené štáty tvrdili, že sú proti, najnovšie však podľa portálu Politico povolili výnimky pri bojoch o Charkov.

Je to hra s ohňom. Stratégia priamych útokov na Rusko západnými raketovými zbraňami by neznamanala len eskaláciu. Znamenalo by to niečo oveľa horšie – vstup krajín NATO do vojenských útokov na územie Ruskej federácie.

Námietky, že útoky západných rakiet na Rusko vykonávajú ukrajinské ruky, by boli krivé. A vrcholne cynické. Predovšetkým voči Ukrajine. Lebo tá by bola prvá na rane, ak by sa Rusko rozhodlo reagovať dostatočne odstrašujúcou, čiže dostatočne ničivou odvetou.

Či by bol aj niekto druhý na rane, ak by raketové útoky na Rusko poháňané Západom neprestávali, by ostalo otvorené. Aj keď možno nie dlho.

3. Malá bitka o Markízu

V nedeľu moderátor Kovačič odštartoval ostrú fázu zápasu medzi redakciou a vedením televízie. V živom vysielaní obvinil Markízu z cenzúry a varoval pred „orbanizáciou médií“.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že bitka má dva rozmery. Mediálny a politický. No keďže viaceré médiá (medzi nimi aj Markíza) boli roky pevnou súčasťou politického aktivizmu a politických kampaní, v hre ostáva prevažne ten druhý rozmer.

Čiernobiely obraz, ktorý ponúkajú progresívne médiá, asi poznáte. Nezávislá redakcia vraj bojuje proti cenzorom z vedenia Markízy, ktorí otáčajú pod tlakom vlády – aby si Markíza udržala štátnu inzerciu. A aby si jej vlastník, PPF Holding, udržal príjmy z mýtneho systému.

Realita je, samozrejme, oveľa pestrejšia. Redakcia Markízy nebola ukážkou nezávislosti, ale ukážkou jednostranného politického fanatizmu. Ten bol taký prepálený, že prerástol do „svätej vojny Markízy“ proti Ficovi, Smeru, vláde… A následne do bojkotu Markízy koaličnými lídrami.

Ak sa vláda rozhodla, že nebude kŕmiť miliónmi eur niekoho, kto jej vyhlásil vojnu, tak je to celkom normálne. Takisto je celkom normálne, ak vedenie komerčnej televízie nechce pokračovať v politickej kampani proti vláde a žiada normálne pracovné pomery. Vedenie Kovačiča upozornilo, že si nemôže robiť, čo chce. Konkrétne: nemôže riešiť reláciu so Šimečkom či Lipšicom – a bez toho, aby informoval šéfov televízie, pre ktorú pracuje.

Pre Kovačiča boli pravidlá neprijateľné. Zvykol si na to, že „svoju“ reláciu rieši s kamarátmi zo svojej politickej bubliny (za čo dostáva ocenenia od Sorosovej Nadácie otvorenej spoločnosti). Slovom, „svoju“ reláciu vyhlásil za nedotknuteľnú.

A hneď to aj potvrdil. Pred dvoma týždňami pozval – poza chrbát vedenia – do relácie Michala Šimečku. Bez oponenta, keďže koalícia Markízu ignoruje. Pre vedenie Markízy boli pokusy o takéto pirátske vysielanie v réžii Kovačiča a Šimečku neprijateľné. Účasť Šimečku v relácii sa zrušila.

O týždeň neskôr si Kovačič opäť sprivatizoval televízne vysielanie pre seba a pre svoje pózy. Markízu (v Markíze) obvinil z cenzúry. A vyhlásil, že bude bojovať proti orbanizácii Slovenska.

Boj vedie po boku lídra PS Šimečku, ktorý si zo slov Kovačiča urobil hlavnú tému volebnej kampane.

Zvyšok príbehu už trochu pripomína žáner magického realizmu. V pondelok – deň po zneužití televízneho priestoru na útoky proti Markíze – Kovačič odkázal tej istej Markíze, ktorú opľul, že chce moderovať „svoju“ reláciu aj ďalej a s garanciami voľnej ruky. Lebo v opačnom prípade vraj redakcia zváži štrajk.

Kto má viac ako sedem rokov, asi chápal, že to nemohol myslieť vážne. Aspoň nie v pracovnom zmysle. Televízia nemôže zveriť vysielací priestor niekomu, kto ju očierňuje a verejne vydiera. A ak to mohol myslieť vážne, tak len ako príspevok do Šimečkovej kampane – o zlej Markíze a hrdinoch, ktorí môžu byť obeťami údajnej „orbanizácie Slovenska“.

Tá, ako iste tušíte, hrozí vtedy, ak PS nevyhrá eurovoľby.

Alebo ak woke médiá prestanú slúžiť v progresívnych kampaniach.

4. Zodpovednosť za slová

Pri médiách ostaneme aj v štvrtom bode. Agentúra Sanep zverejnila prieskum, v ktorom merala, čo podľa ľudí najviac prispelo k atentátu na premiéra. Výsledky nepotešia ani opozíciu, ani maistreamové médiá. V prieskume mierne pohoreli. Mierne v tom zmysle, že prieskum odráža makropolitické pomery síl, v ktorých majú prevahu vládne strany.

Ľudia vidia problém hlavne v správaní a vyjadrovaní lídrov opozície (viac ako 61 percent), v protivládnych protestoch (56 percent) a v mainstreamových médiách (viac ako 55 percent odpovedí).

A vidia to správne. „Anti-Fico“ kampane v podaní opozície a aktivistických médií už neboli len agresívne. Po prehratých prezidentských voľbách boli ďaleko za hranicou príčetnosti.

Prieskum agentúry Sanep potvrdzuje starý známy fakt: vačšina slovenskej spoločnosti nedôveruje médiám hlavného prúdu. Nové je len to, že tá väčšina rastie.

Rovnako známa je aj príčina. Niekedy po roku 2013, s nástupom hybridnej vojny, médiá prestali robiť kritickú žurnalistiku. Začali robiť nátlakové kampane. Bol ich celý rad: majdanovské, po nich imigračné, klimatické, pandemické, očkovacie, vojnové, dúhové…

Motívy týchto kampaní boli prevažne geopolitické (podpora atlantickej línie) a politické (podpora toho istého na úrovni volebného boja).

Následky radikalizácie médií boli zhubné. Aj pre spoločnosť. Aj pre politický život. A napokon aj pre samotné médiá. Desať rokov im klesá dôveryhodnosť. Približne dve tretiny ľudí médiám hlavného prúdu neveria. A s tou tretinou, ktorá im verí a ktorá si modeluje názor podľa mediálnych návodov, sa voľby vyhrávať nedajú.

Ďalšie prehraté voľby a atentát na Fica vrhli progresívne médiá a ich klony do biednej pozície. Ich nátlaková, kampaňová politika nevedie k volebným víťazstvám ich favoritov – raz vyhral namiesto Kisku či PS Matovič (2020), potom Fico (2023), po ňom Pellegrini (2024). Vedie len k stupňovaniu nenávisti v spoločnosti. A k ďalšiemu poklesu dôveryhodnosti médií. Čo ďalej znižuje ich šance na výrobu volebných víťazov…

A betónuje to pozície väčšiny, ktorá progresívne médiá a ich politiku neznáša.

Slovenský mediálny maistream je na tom v roku 2024 veľmi zle. Možno najhoršie za posledných 35 rokov.

Dobrou správou je, že to nie výsledkom práce „temných síl“ a „fašistov“ (ako si to občas vysvetľujú tí jednoduchší z nich). Majstri kampaní si to spôsobili sami. A sami si to musia upratať.

Dag Daniš / Denník Štandard