Krym III: Krym a geopolitika Čierneho mora

V rokoch 1992 až 2014 bolo najväčšie mesto Krymu Sevastopoľ domovom veliteľstva ruského a ukrajinského námorníctva. V sérii dohôd medzi Ruskom a Ukrajinou po ich nezávislosti bolo Rusku udelené používanie základne v Sevastopole. Posledná dohoda, takzvané Charkovské dohody, podpísané v roku 2010 v prvých mesiacoch prezidentovania Viktora Janukovyča, predpokladala, že Rusko bude základňu využívať do roku 2042. Ale za menej ako štyri roky bol Janukovyč zvrhnutý a nahnevané (a niektoré ozbrojené) masy v uliciach Kyjeva sa chopili moci (s veľkorysou „pomocou“ Európy a Ameriky).

Náhla zmena moci v ukrajinskom hlavnom meste vyvolala reakciu na Kryme, v regióne, ktorý sa nikdy necítil nijako zvlášť spojený s Ukrajinou. V Rusku sa tomu hovorí „ruská jar“. Každý národ potrebuje svoje mýty aj v pokrokovom a osvietenom 21. storočí. Nová Ukrajina vybudovala svoj mýtus okolo „revolúcie dôstojnosti“ proti korupcii a ruskému vplyvu. Na Kryme však udalosti, ktoré viedli k prechodu Krymu z Ukrajiny do Ruska za menej ako štyri týždne, nazvali „Ruská jar“, povstanie za sebaurčenie ruského národa proti nacionalistickým a protiruským ambíciám Kyjeva.

Keď sa Krym stal de facto súčasťou Ruska, ukrajinské námorníctvo bolo rozložené. 5000 ľudí, tri štvrtiny posádky, dezertovalo a buď sa pridalo k Rusku, alebo sa vrátilo do civilu. Vernosť je jednou z najdôležitejších hodnôt v armáde, zrada je považovaná za najhorší zločin, ktorý treba nemilosrdne a exemplárne potrestať. Po náhlej a radikálnej zmene moci je však normálne, že mnohí spochybňujú svoju lojalitu. Ak sa niekto chopí moci v krajine, mal by sa očakávať, že mu ozbrojené sily prisahajú lojalitu len preto, že armáda má slúžiť vlasti? Kto je vlasť, kto zastupuje vlasť po revolúcii? Stará sila alebo nová sila? Kto sú „zradcovia“? Sú to prirodzené a legitímne otázky, ale keď sa hovorí o ukrajinskej revolúcii v roku 2014, sú kladené príliš zriedka.

Krym má pre Rusko určite dôležitý historický význam. História je v Rusku akceptovaná ako vážna vec, niečo, čo sa zdá byť vždy, bez ohľadu na to, ako ďaleko v minulosti tieto dejiny sú. História však nie je všetko. Život ide ďalej a vyžaduje si neustálu obnovu. Preto je pre štáty mimoriadne dôležitá rozvojová stratégia zameraná na budúcnosť. Štáty majú tendenciu žiť dlhšie ako ľudia, a preto sa riadia menej sentimentálnymi a brutálnejšie pragmatickými úvahami. Niektorí tomu hovoria štátny dôvod. V súťaži medzi štátmi sa vôľa k moci prejavuje priamou formou. Krym má teda nielen historickú hodnotu tragickej a slávnej minulosti, ale aj nesmiernu geopolitickú a vojenskú hodnotu pre Rusko.

Ruský cisár Alexander III., predposledný cár pred zvrhnutím dynastie Romanovcov februárovou revolúciou v roku 1917, slávne povedal, že Rusko sa môže spoľahnúť len na dvoch spojencov: armádu a flotilu. Vyhlásenie, ktoré je v čase, keď je Rusko v konflikte so zjednoteným Západom, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.

Počas svojej histórie bolo Rusko dlho výlučne vidieckou ríšou. Rusi žili v mestách a dedinách obklopených lesmi a stepami, boli to farmári a lovci, nie námorníci. Rozvinula sa riečna plavba a podobne ako v iných častiach sveta slúžili rieky ako dôležitá obchodná a dopravná tepna. Ale v prvých siedmich storočiach svojej histórie malo Rusko prístup k moriam iba na krátky čas, príliš krátky na rozvoj obchodnej a vojenskej flotily.

Bol to potom Peter Veľký, ktorý vytvoril ruskú flotilu na prelome 17. a 18. storočia. Za Petra Veľkého Rusko získalo prístup k Azovskému moru, teplému moru, po tom, čo bolo po stáročia suchozemskou ríšou. Víťazstvo v druhom ťažení Azov v roku 1696 bolo prvým veľkým víťazstvom Ruska proti Osmanskej ríši, ktorá bola po mnoho storočí hlavným nepriateľom Ruska. Nasledujúci rok sa Peter Veľký vydal na dlhú diplomatickú cestu do Európy, najmä do Holandska a Anglicka. Peter Veľký vraj počas pobytu v Holandsku pracoval inkognito ako jednoduchý stavebný robotník v lodeniciach. Cieľ diplomatickej misie ruského cára vytvoriť koalíciu európskych mocností proti Osmanskej ríši zlyhal. Ale Rusi sa vrátili domov s bohatými námornými znalosťami. Po tom, čo Peter Veľký získal pre Rusko prístup k teplým moriam, musel teraz z Ruska urobiť námornú veľmoc. V roku 1703 bol tiež založený Petrohrad, okno Ruska do Baltského mora a Európy.

Ťah na juh

V nasledujúcich desaťročiach sa ruské majetky naďalej rozširovali, najmä na úkor Krymského chanátu, vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý bol v kríze. História ruskej flotily je úzko spätá s históriou Krymu. Mesto Sevastopoľ bolo založené hneď po anexii Krymu za vlády Kataríny Veľkej v roku 1783. Sevastopoľ bol od začiatku určený ako základňa pre ruskú flotilu na Čiernom mori v mene ruskej cisárovnej narodenej v Nemecku. „S Krymom Rusko získava kontrolu nad Čiernym morom,“ napísal obľúbený Grigorij Potemkin v liste Kataríne II.

Geografická poloha Sevastopolu, vybudovaného okolo najväčšieho zálivu na Kryme s dĺžkou 8 kilometrov, je veľmi zvláštna a rozdeľuje mesto na severnú a južnú časť. V južnej časti sa nachádza historické centrum a najviac obývaná časť. Medzi oboma časťami je trajektové spojenie, ktoré je možné využiť ako bežný dopravný prostriedok v rámci mesta. Jeden z okresov v severnej časti Sevastopolu sa stále nazýva „Gollandia“, čo v ruštine znamená „Holandsko“. Ako je známe, Peter Veľký veľmi obdivoval Holandsko, ktoré bolo v tom čase skutočným námorným impériom.

Sevastopoľ, dejisko veľkých bitiek a hrdinského odporu počas vojny, bol prakticky dvakrát zrovnaný so zemou: počas krymskej vojny v rokoch 1853 až 1856 a počas druhej svetovej vojny. Počas krymskej vojny bola južná časť mesta s historickým centrom okupovaná Angličanmi a Francúzmi, kým severná časť cez záliv zostala voľná. Mladý Lev Tolstoj, vtedajší dôstojník ruskej armády, tu napísal jedno zo svojich prvých literárnych diel, „Sevastopolské rozprávky“. Počas druhej svetovej vojny mesto, podobne ako celý Krym, obsadili nemecké vojská. A potom sa mesto pozdvihlo. Sevastopoľ sa tak stal mýtickým miestom, ku ktorému bolo Rusko obzvlášť vnímavé. (Ako sa polostrov Krym dostal z Ruska na Ukrajinu v roku 1954, pozri tu. Ed.)

Noví priatelia

Po získaní nezávislosti Ukrajiny Rusko a Ukrajina bojovali o kontrolu nad Sevastopolom, v ktorom až do rozpadu Sovietskeho zväzu sídlilo veliteľstvo flotily. Sevastopoľ zostal samostatným politickým subjektom na Kryme, oficiálne oddeleným od Krymskej republiky s hlavným mestom v Simferopole. V roku 1997 Rusko a Ukrajina dosiahli dohodu, ktorá Rusku umožnila ponechať si svoju flotilu v Sevastopole až do roku 2017. Po prvej ukrajinskej revolúcii, oranžovej revolúcii v roku 2004, však nový prezident Ukrajiny Viktor Juščenko oznámil, že ruská flotila v roku 2017 navždy opustí Krym.

Prvá ukrajinská revolúcia bola motivovaná aj možným budúcim smerovaním Ukrajiny. Aj vtedy sa Ukrajina musela rozhodnúť, či sa chce odtrhnúť od Ruska a priblížiť sa k Európe, alebo zostať na ruskej obežnej dráhe. Počas Juščenkovho predsedníctva bolo rozhodnutie Ukrajiny jednoznačne v prospech Západu, a to aj vo vzťahu k NATO a bezpečnosti. Juščenkov predchodca Leonid Kučma sa snažil nájsť rovnováhu medzi Ruskom a Západom. Jušenkovo ​​funkčné obdobie sa na druhej strane vyznačovalo bezuzdným atlanticizmom. Po piatich rokoch vo funkcii prezidenta získal Juščenko v nasledujúcich voľbách 5 % hlasov, čím sa zaradil na piate miesto medzi prezidentskými kandidátmi. Vynútený atlanticizmus novej prozápadnej Ukrajiny, ktorá mala v tom čase ešte ďaleko od západnej životnej úrovne a štýlov, zrejme väčšine Ukrajincov nevyhovoval.

Počas Juščenkovho predsedníctva sa zintenzívnila spolupráca medzi Ukrajinou a NATO, ktorá bola aktívna od roku 1994. Ukrajina sa pravidelne, takmer každoročne, zúčastňovala vojenských cvičení Sea Breeze. V druhom roku Juščenkovho prezidentovania, v roku 2006, vyvolali prípravy na cvičenia Sea Breeze sériu protestov na Kryme, najmä v meste Feodosia, kde pristála americká loď Advantage. Protesty trvali niekoľko dní. Demonštranti hádzali kamene na amerických vojakov, ktorí museli preventívne zostať vo svojich kasárňach. Nakoniec bolo cvičenie a plánovaná simulácia konfliktu na tento rok zrušené. Krymský parlament vyhlásil Krym za zónu „bez NATO“. Ústredná vláda v Kyjeve však mala zjavne iné plány. Spoločné americko-ukrajinské cvičenia sa obnovili v nasledujúcich rokoch. Pokračovali aj počas prezidentovania Janukovyča, údajne proruského prezidenta, a naposledy sa konali v roku 2013, tentoraz v Odese.

A večné záujmy

Do roku 2014 Rusko udržiavalo dve námorné základne v zahraničí, jednu v Sevastopole s približne 26 000 vojakmi a druhú v Tartuse v Sýrii v Stredozemnom mori so 7 000 vojakmi. Zdá sa, že vojna v Sýrii, ktorá trvala už tri roky v roku 2014 a takmer zvrhla Asadov režim, ohrozila geopolitické záujmy Ruska v Stredozemnom mori. Rusko preto v roku 2015 zasiahlo, aby podporilo Asadov režim. Krym prešiel do Ruska už v roku 2014. Rusko ukázalo, že je pripravené seriózne brániť a bojovať za svoje geopolitické záujmy.

Zjednotenie Krymu s Ruskom uznáva len niekoľko krajín, ale Rusko ukázalo, že sa veľmi nestará o to, čo si myslia ostatní, keď sú v stávke jeho životne dôležité geostrategické záujmy. Logika geopolitiky a ochrana vlastnej bezpečnosti diktovali akcie. Krym je teraz de facto ruským územím – hoci pre Ukrajinu je v trochu optimistickom jazyku oficiálne vždy označovaný ako „dočasne okupované územie“. Krym pravdepodobne zostane v tomto právnom limbe ešte dlho. Zoberme si napríklad Severný Cyprus, ktorý sa oddelil od zvyšku ostrova v roku 1974 po tureckej intervencii. Odvtedy prešlo 50 rokov a riešenie konfliktu je v nedohľadne, hoci južná časť Cypru je už 20 rokov súčasťou Európskej únie.

Po páde Sovietskeho zväzu sa Spojené štáty presvedčili, že svetový poriadok vstúpil do unipolárnej fázy. Záujmy iných krajín si nezaslúžia príliš veľkú pozornosť. USA boli také silné, že si takýto postoj mohli dovoliť. Moc by sa mohla stať zákonom a určovať svetový poriadok. USA ale s Ruskom nerátali. Krym bol po stáročia pod kontrolou Ruska a každý, kto pozorne počúval, vedel, že Krym predstavuje pre Rusko životne dôležitý a trvalý záujem spojený s geografiou krajiny. V unipolárnom svete však USA nemôžu nikomu ustúpiť a rozhodne nemôžu odovzdať Čierne more Rusku.

V posledných rokoch, pred februárom 2022, sa veľa hovorilo o ruskom separatizme na Ukrajine a iredentizme. Obe však boli iba latentné, aspoň do roku 2014. Iste, Sevastopoľ a Krym sa nikdy necítili veľmi ukrajinsky, ale bez ukrajinizačného úsilia kyjevského mocenského centra by nikdy nebola „ruská jar“.

O kontrolu Čierneho mora sa dodnes vedú spory medzi NATO a Ruskom. Tri čiernomorské štáty sú členmi NATO. NATO už sľúbilo dvom ďalším krajinám, Ukrajine a Gruzínsku, že sa jedného dňa stanú členmi. Pri Konstance, najdôležitejšom prístavnom meste v Rumunsku, už existuje veľká základňa NATO. A v najbližších rokoch sa má stať najväčšou základňou NATO v Európe, väčšou ako letecká základňa Ramstein v Nemecku.

Ruské námorníctvo prišlo vo vojne na Ukrajine o mnoho dôležitých lodí vrátane vlajkovej lode Moskva v apríli 2022, ktorú zostrelili ukrajinské rakety Neptún. Sídlo ruskej flotily v centre Sevastopolu zasiahli vlani v septembri rakety, budovu roztrhli a vznikol kráter široký niekoľko metrov. Dnes nie je v Sevastopole vidieť veľa ruských vojnových lodí, väčšina flotily sa presunula do Novorossijska. Napriek tomu zostáva ruské námorníctvo najsilnejšou vojenskou silou v Čiernom mori, aj keď Turecko kontroluje Bospor. Sevastopoľ je zranené mesto, ktoré však žije ďalej a je napriek všetkému šťastné, že sa vrátilo do Ruska.

Pozri tiež: Krym desať rokov po / Krym II: Kerč – starovek, odpor a mosty

Zdroj: Krim III: Die Krim und die Geopolitik des Schwarzen Meeres – GlobalBridge