7 dní v kocke: Progresívne médiá si kreslia paralelný svet, v ktorom je všetko naopak

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o dohre atentátu na Fica a úteku progresívnych médií od reality; o bláznivej požiadavke Clintonovej, Johnsona a Dzurindu, aby sa do konfliktu na Ukrajine vojensky zasahovalo z územia Slovenska; o zvláštnom rozhodnutí ústavného súdu v kauze Gorila a nakoniec o tom, ako Američania pohrozili sankciami Medzinárodnému trestnému súdu v Haagu, ak sa opováži dvihnúť prst pri Izraeli.

1. „Informačná operácia“

Pár dní po atentáte na predsedu vlády sa všetko vrátilo do starých koľají. Debata prerástla do informačnej vojny.

Na jednej strane máme realitu, ktorá je pomerne jasná už od začiatku. Útočník bol politicky zradikalizovaný – po vzore Naďových Demokratov. Po zadržaní odriekal zaklínadlá opozície a väčšiny médií o zastavení vyzbrojovania Ukrajiny, útokoch na RTVS a odvolaní Mazáka zo Súdnej rady…

Slovom, mali sme pred sebou ukážkového pomätenca, ktorému politická a mediálna propaganda o „boji Dobra so Zlom“ načisto vymyla mozog.

Realita však rýchlo narazila, ako sme si mohli už dávnejšie zvyknúť, na progresívne médiá a ich klony. Krvavý útok na Fica vysvetlili svojim čitateľom ako zlyhanie ochranky. Útočníka na základe 10 rokov starých (a neaktuálnych) informácií vyfarbili ako rasistu a kamaráta Slovenských brancov či Matice slovenskej.

Po týždni Denník N prešiel do otvorenej protiofenzívy. Posťažoval sa, že je tu od začiatku „urputná snaha spojiť strelca s opozičnými stranami a médiami“, hoci fakty vraj ukazujú skôr na jeho protirómsky profil. Vidí za tým „informačnú operáciu Kaliňáka a Šutaja Eštoka“.

Denník N si začal vyfarbovať virtuálny, paralelený svet, v ktorom je všetko inak. Opačne, ako to vyzerá. Podobne postupujú aj iné aktivistické denníky.

Aby sme to pomenovali tak, ako to je: viaceré médiá sa urputne pokúšajú rozbiť realitu. A nahradiť ju krivým mediálnym obrazom, v ktorom sa poprie, že útočník je jedna z extrémnych podôb ich tábora. Alebo jedna z extrémnych podôb ich výchovy.

Čitateľa s kritickým myslením by mali takto naservírované návody, ako sa správne zorientovať, urážať. Progresívne médiá majú silu potláčať realitu, ale v hraničných situáciách by mali mať lacné manipulácie svoje limity. Fakty nepustia. Atentát bol namierený proti Robertovi Ficovi. A strelec bol radikál z protivládnych protestov.

Treba však uznať, že progresívne médiá nie sú v tomto zápase o zakrývanie skutočnosti opustené. Majú silného spojenca.

Veľká časť reality bola v deň útoku, ešte pred začatím vyšetrovania, vymazaná. Postaral sa o to Facebook (Meta). Zrejme konal na podnet zo slovenského aktivistického prostredia, ktoré stráži čistotu online priestoru a vykonáva úlohy cenzora. Facebook sa bleskovo postaral o to, aby boli informácie o histórii, komunikácii a kontaktoch útočníka nedostupné.

Dôvod: strážcovia „informačnej bezpečnosti“ nechceli, aby verejnosť a vyšetrovatelia videli detaily. Napríklad ktoré médiá Juraj C. čítal a zdieľal, ako vyzerali jeho aktuálne politické názory, s kým komunikoval. Najcitlivejšie bolo zrejme to prvé: stopy po médiách, ktoré sledoval. A ktoré ho zradikalizovali do straty súdnosti.

Zakrývanie stôp a vymazávanie reality bol prvý krok. Veľmi dôležitý. Druhý krok mohol nasledovať potom – vytváraním falošnej, virtuálnej reality v réžii médií.

Napokon, takto to funguje už roky.

Jeden príklad je z roku 2023. Aj minulý rok sme tu mali verejné protesty, no v opačnom nastavení. Smer bol v opozícii. Matičiari zorganizovali pokojný verejný protest proti dúhovým vizuálom Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave.

Mediálny obraz vyzeral takto: dav radikálov vraj vulgárne protestoval pred budovou divadla. Riaditeľka divadla sa musela báť o život.

Realita: protest prebiehal slušne. Výnimkou bolo len zopár incidentov. Postaral sa o ne progresívny radikál a aktivista Róbert Mihály. Jedného zo slušne protestujúcich dôchodcov fyzicky napadol. Zaútočil na neho päsťami s vysvetlením, že Zlu sa neustupuje. So Zlom sa bojuje.

Riešili vtedy slovutné progresívne médiá násilie? Ale áno, riešili. Trápilo ich, ako sa progresívna riaditeľka divadla údajne bála o svoje prežitie, lebo pod oknami vyčíňal zúrivý dav. Násilie progresívneho radikála pri útoku na dôchodcu si nevšimli. Fakty nezapadali do príbehu o dezolátoch z národného prostredia.

Podobných príkladov by sme našli desiatky. Médiá hlavného prúdu šíria strach a nenávisť jedným smerom. Dokonca aj v prípadoch, keď to viditeľne protirečí realite.

Asi netreba dodávať, že práve táto tvrdo manipulatívna mediálna politika a vyrábanie paralelného sveta viedla k stupňovaniu nenávisti v spoločnosti. V paralelnom mediálnom svete nie je Fico legitímny premiér s podporou väčšiny spoločnosti. Je únosca demokracie. A demokrati sú tí, ktorí chcú víťazov volieb zhodiť a izolovať.

Absurdné.

V ich paralelnom svete je Fico zločinec, mafián, zradca, démon, Zlo. Zlo, ktoré sa nesmie akceptovať a proti ktorému treba hrdinsky bojovať.

A ak to nejaký frustrát po rokoch mediálnej hystérie vezme doslova a začne strieľať na predsedu vlády, nastupuje ten istý scenár. Vymazávanie reality. Zakrývanie stôp s asistenciou sociálnych sietí ako Facebook a Google. A výroba zástupnej reality, v ktorej sa všetko buď otočí, alebo aspoň spochybní. Aby platilo, že progresívci sú vždy tí dobrí a slušní. Bez viny.

Nie, vážení, ak tu niekto znásilňuje fakty a ak niekto spúšťa „informačné operácie“, tak to nie sú Kaliňák so Šutajom Eštokom, ktorí reagujú na krvavý útok proti Ficovi. Informačné operácie zamerané na popretie reality rozohrala druhá strana. Armáda aktivistov, sociálne siete, progresívne médiá. A ich páni, pre ktorých Fico bol a navždy ostane chybou v programe.

Alebo inak. Fico a jeho ľudia nestoja proti PS. Stoja proti pevne previazanej sieti progresívcov, médií, správcov online priestoru a aktivistov, ktorú spája verná služba atlantistom a globalistom.

Bolo to tak pred atentátom. A ostáva to tak aj po ňom.

2. Keď prehovorí Dzurinda

V mediálnom šume takmer zanikla jedna podstatná informácia. Malá, ale vplyvná časť vojnových jastrabov začala tlačiť na Nemecko a na východourópske štáty s bláznivým nápadom – aby sa zapojili do vojny na Ukrajine.

Nemci a ďalšie krajiny NATO by vraj mali na Slovensku, v Poľsku a v Maďarsku rozmiestniť raketové systémy, ktoré budú zasahovať do konfliktu na Ukrajine. Ich úlohou má byť zostreľovanie ruských dronov, lietadiel a rakiet nad Ukrajinou.

Tlak prišiel z viacerých strán. V Nemecku to otvorili aktivisti, médiá a časť koaličných poslancov. V Poľsku o tom uvažuje vláda Donalda Tuska. Centrom sú však americkí a britskí zástancovia tvrdej línie – a ich asistenti v Európe.

Dokument so spomínaným nápadom podpísali bývalá ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová, britský expremiér Boris Johnson, bývalý generálny tajomník NATO Rasmussen. A autogram pripojil aj expremiér Dzurinda.

Dobrou správou je, že nemecký kancelár Scholz takéto divoké plány odmieta. Pretože by znamenali vstup krajín NATO do vojny s Ruskom. A to by zvýšilo riziko rozšírenia konfliktu na krajiny EÚ a Aliancie. Rusko by mohlo zvažovať odvetné údery na raketové systémy, ktoré sú namierené na ruské ciele.

Na nápade Clintonovej, Johnsona a ich sekretára Dzurindu je zarážajúce, ako bezohľadne pristupuje k Slovensku.

Slovensko je jediná zo spomínaných krajín, ktorá nemá nijaký protiraketový štít. Ten vlastný sme v roku 2022 posunuli na Ukrajinu. A náhradné, ktoré sľubovali spojenci, jeden po druhom zmizli.

Slovensko nemá zabezpečenú vlastnú obranu. Už dva roky žiada NATO o trvalé riešenie – rotovanie systémov protivzdušnej obrany, ktorých úlohou bude chrániť slovenské územie.

Namiesto riešenia však ľudia ako Dzurinda prišli s pokusom rozšíriť problém. Žiadajú, aby sa na Slovensku rozmiestnili raketové systémy krajín NATO, no nie na obranu Slovenska. Na obranu Ukrajiny, respektíve na zasahovanie proti ruským cieľom v konflikte na Ukrajine.

Takýto krok by násobne zvýšil riziko prípadných odvetných útokov na vojenské ciele na Slovensku. Zvýšenému riziku by sa pritom vystavila krajina, ktorá nemá vlastný protiraketový štít. Spoliehať by sa mohla len na obranné systémy spojencov. A na ich ochotu brániť Slovensko pred následkami vojenských experimentov Clintonovej s Johnsonom.

Takýto riskantný a krajne nezodpovedný návrh by nemohol podpísať nijaký svojprávny slovenský politik.

Dzurindovi sa to podarilo. Asi preto, že nie je ani jedno, ani druhé, ani tretie.

3. Stopy po kauze Gorila sa majú zničiť

Ústavný súd po rokoch sporov rozhodol, že Slovenská informačná služba musí zničiť výsledky odpočúvania z akcie Gorila. Aj primárne (nahrávky), aj sekundárne (prepisy a analýzy).

Toto rozhodnutie je učebnicovou ukážkou toho, ako sa môžu dostať do konfliktu právo a spravodlivosť.

Po právnej stránke je rozhodnutie Ústavného súdu SR pochopiteľné. SIS v rokoch 2005 a 2006 odpočúvala byt Zoltána Vargu (Haščákovho známeho) na Vazovovej ulici v Bratislave. Išlo o akciu vedenia SIS, ktorá mala byť formálne namierená na konkurenčnú skupinu exsiskárov okolo Vargu. Súd odpočúvanie schválil.

Odpočúvanie však nakoniec neodkrylo intrigy bývalých siskárov. Vargov byt používal šéf Penty Haščák na stretnutia s ministrami a úradníkmi Dzurindovej vlády. Odpočúvanie ukázalo na podozrenia o rozsiahlej korupcii medzi Pentou a nominantmi Dzurindovej vlády.

Keďže odpočúvanie bytu na tieto účely nebolo odsúhlasené sudcom, Varga namietal, že sa tým porušili jeho práva.

Aj slovenské, aj európske súdy mu dali za pravdu. SIS urobila chybu, keď si nezabezpečila súhlas sudcu na odpočúvanie v celkom novej kauze.

Právne je asi rozhodnutie ústavného súdu v poriadku.

Ochrana práva však nie vždy vedie k ochrane spravodlivosti. To je aj tento prípad.

Akcia Gorila odkryla podozrenia zo zločinov, ktoré zasahovali vládu, Fond národného majetku, vplyvnú finančnú skupinu… Išlo o majetkové kauzy v objeme miliárd korún. Tie kauzy by si zaslúžili vyšetrenie a prípadné tresty.

Dnes sa dozvedáme, že kľúčové dokumenty z kauzy Gorila, ktorá dvanásť rokov hýbala slovenskou politikou aj slovenskou justíciou, majú skončiť v koši. Napriek tomu, že obsahujú dôkazy o trestnej činnosti na najvyšších poschodiach štátu.

Dobrou správou však je, že rozhodnutie ústavného súdu je tak trochu bezpredmetné. SIS už skôr zničila nahrávky (no nie ich kópie, jednu z nich mal Kočner). Dnes má zničiť aj prepisy a analytické dokumenty. V poriadku. Súdy treba rešpektovať. SIS má definitívne upratať archívy.

V praxi sa ale veľa nezmení. Zvuková nahrávka bola zverejnená, existujú z nej viaceré kópie. Prepisy boli zverejnené ešte predtým. Na viacerých miestach.

Podklady z kauzy Gorila budú dostupné aj ďalej. Neformálne aj pre vyšetrovateľov. Akurát sa nesmú použiť ako dôkazy v trestnom konaní – to bolo ale zrejmé už skôr. Vyšetrovatelia mali a stále majú (čisto hypoteticky) možnosť na základe notoricky známych zistení z kauzy Gorila rekonštruovať udalosti a zabezpečiť dôkazy.

Samozrejme, je to len papierová možnosť. Realita je taká, že po dvanástich rokoch sa už zrejme nevyšetrí nič. Vyšetrovatelia touto kauzou nepohli ani za Fica, ani za Matoviča, ani za Hegera… Nevydalo. A každým ďalším rokom sa zvyšuje pravdepodobnosť, že skutky budú navždy premlčané.

Nebudú však zabudnuté.

Berme to z toho lepšieho konca. Stopy po pravde sa dajú obmedzovať. No nedajú sa spoľahlivo zničiť a anulovať.

Platí to o všetkých stopách. O tých z kauzy Gorila aj o tých po Jurajovi C. a médiách, ktorými sa kŕmil. Stláčanie delete nič nemení na tom, že môže ísť o hru s otvoreným koncom.

4. Trest pre Medzinárodný trestný súd? Ale no tak

V závere prehľadu spomenieme jednen zaujímavý geopolitický úkaz – pád proizraelskej medzinárodnej politiky.

Izrael mal roky štatút „chránenej krajiny“. Odpúšťalo sa mu veľa: porušovanie medzinárodného práva pri kreslení štátnych hraníc, porušovanie ľudských a menšinových práv Palestínčanov, porušovanie dohôd pri vysúvaní osadníkov na sporné územia, zneužívanie vojenskej sily… V posledných dňoch sa to však prelomilo. Izraelská diplomacia má za sebou ťažký týždeň. A môže si za to sám Izrael. Vojenské ničenie Pásma Gazy už nemohlo ostať bez odpovede.

Na Izrael sa toho zosypalo veľa. A v krátkom čase.

Tri európske krajiny – Írsko, Nórsko a Španielsko – oznámili, že 28. mája oficiálne uznajú Palestínu ako štát. Podporu pre palestínsky štát nahlas deklarovala aj EÚ. A mnohé ďalšie štáty vrátane Poľska.

Otvorene propalestínske postoje má aj čoraz väčšia časť západnej verejnosti. Vrátane diplomatov a akademických či politických elít (ktoré boli ešte donedávna vajatavé). Udržanie tvrdej línie Izraela na vojensky okupovaných územiach Palestínčanov bude zrejme v budúcnosti buď nemožné, alebo to bude s dramatickými následkami na politické a diplomatické postavenie Izraela.

Slovom, medzinárodná pozícia Izraela, kedysi taká pevná, má blízko k zrúteniu. Netanjahuova vláda zašla s vojenským ťažením proti Palestínčanom priďaleko. Bambardovanie, ničenie sídlisk a hromadné zabíjanie desiatok tisíc civilistov, ktorí nemajú kam utiecť, je už morálne neprijateľné nielen pre väčšinu sveta, ale najnovšie aj pre väčšinu západných krajín.

Ďalšia bolestivá rana pre Izrael prichádza z justičného prostredia, z Medzinárodného trestného súdu v Haagu (ICC). Hlavný prokurátor ICC požiadal sudcov o vydanie medzinárodných zatykačov na izraelského premiéra Netanjahua a ministra obrany Galanta – a tiež na lídrov Hamasu. Dôvod: podozrenia z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.

Rozhodovanie súdu sa však zdramatizovalo. Nie pod tlakom argumentov. Pod tlakom sily. Politickej sily. Spojené štáty varovali, že ak návrh proti lídrom Izraela prejde, vedenie súdu bude čeliť následkom vo forme amerických sankcií.

Sankcie (tresty) pritom nemajú nič spoločné s právom a justíciou. Sú výsledkom politických rozhodnutí – a z politických dôvodov. Republikáni, ktorí zvažujú sankcie proti ICC, argumentujú čisto pragmaticky. Ak sa dovolia zatykače na členov vlády Izraela, na rade môžu byť kedykoľvek ministri Spojených štátov – hoci Spojené štáty nakoniec k ICC nepristúpili.

ICC má po novom nôž na krku. Môže sa hrať na nezávislú medzinárodnú trestnú autoritu, ktorá má stíhať ruských či afrických lídrov. No jeho nezávislosť sa končí pri Američanoch a Izraelčanoch. Ak by im hrozili zatykače, vláda Spojených štátov zaradí na sankčný zoznam Medzinárodný trestný súd.

Vydieranie Medzinárodného trestného súdu politickými sankciami je nehoráznosť, aká nemá obdobu.

Na prvý pohľad to vyzerá ako demonštrácia moci Spojených štátov a Izraela. V konečnom dôsledku je to však demonštrácia zúfalstva. A úpadku veľmoci, ktorá kedysi takéto nízke spôsoby nepotrebovala.

Dag Daniš /  Denník Štandard