Necelý týždeň po atentáte na demokraciu karpatského typu sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že táto tragédia nepriniesla ani zmierenie, ani očistu spoločnosti, ale novú úroveň nevraživosti, ktorá môže byť ešte nebezpečnejšia ako tá doterajšia. V plnej miere to obnažila včerajšia Téma dňa s Petrom Bielikom, za ktorú si tento špičkový novinár zaslúži nielen absolutórium, ale priam zápis do učebnice žurnalistiky. Podarilo sa mu totiž dosiahnuť presne to, čo by mala robiť dobrá novinárčina: zreflektovať, priam odhaliť na kosť skutočný stav slovenskej politiky. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale na to, čo tam predvádzali predseda SaS Branislav Gröhling a podpredseda NR SR Ľuboš Blaha sa jednoducho nepozeralo dobre. Obaja akoby nepochopili situáciu a zostali uväznení vo svojich šablónach, predsudkoch, ale aj fóbiách, pretože ten základný pocit, ktorý z ich výpovedí sršal, bol strach. Strach priznať si vlastnú slabosť a obavu, že ak uhnete zo svojej bojovnej pozície, nepriateľ to zneužije.
Peter Bielik celkom správne apeloval na potrebu sebareflexie spoločnosti, ktorá si nevyhnutne vyžaduje, aby ste hovorili o vlastných zlyhaniach, nie cudzích. Zaslepení politici však jeho výzvu absolútne nevnímali. Gröhlingovo zvolanie „Necítim nijakú zodpovednosť“ bolo rovnako cynické ako Galkov výkrik „My sme nič nespravili!“. Pripomínam, že okrem každodenného chrlenia suterénnych vulgarizmov povedal Ľubomír Galko v parlamente len niekoľko týždňov pred atentátom toto: „Myslím, že vás treba, dámy a páni z koalície, vážne varovať. Aby vás tu nejakí horkokrvní voliči opozície nezrovnali so zemou. A za seba hovorím, že keď sa tak raz stane, tak ja budem mať pre tých rozhorčených ľudí svoje pochopenie.“ Práve tak líder liberálov Branislav Gröhling trval na svojich mítingových rečiach, že je tu vraj totalita, že Fico je diktátor a že by mal dožiť v base. Obávam sa, že Gröhlingovi by nepomohlo ani politologické školenie, čo je to totalita a vysvetlenie, že v takom režime by zmizol skôr ako by stihol dokončiť takýto blud. Ľudia, ktorí nedokážu rozlišovať demokratický režim, v ktorom slobodne prednášajú svoje názory v parlamente i médiách, od totalitárneho režimu, ktorý svojich oponentov zatvára, mučí a vraždí, podľa môjho názoru nepatria do verejného priestoru, ale na psychiatriu.
O niečo pochopiteľnejšia bola Blahova obrana, aj keď ani on svojím kategorickým odmietaním zmierenia neprispel k upokojeniu situácie. Treba si uvedomiť, že to, čo prežívajú prívrženci vládnej koalície, je obrovská trauma. Takmer im zavraždili ich najvýraznejšieho predstaviteľa, ktorý naozaj len o vlások unikol smrti a všetci sú z toho vystrašení a rozhnevaní. Cítia totiž krivdu. Keď hovorím, že mám pre tieto pocity pochopenie, tak mám na mysli hlavne moje presvedčenie, že to, čo vraždilo, neboli vzájomné vulgárne útoky politikov, ale takmer nepríčetné hecovanie verejnosti na námestiach. Bezbrehé preháňanie a absolútna strata zmyslu pre mieru totiž spôsobuje, že tí ľudia pod vplyvom šialených konštrukcií politikov naozaj uveria tomu, že Slovensko je Mordor, ktorý treba oslobodiť od síl temna. Ak napríklad nanútite verejnosti predstavu, že v prezidentských voľbách proti sebe stál demokratický kandidát proti proruskému, a nie dvaja demokratickí kandidáti, ľudia to nepochopia ako predvolebnú taktiku a politický cirkus, ktorý sa končí okamihom vyhlásenia výsledkov, ale ako neznesiteľnú realitu, ktorej sa treba vzoprieť. Ak pochopíte politiku nie ako demokratické presadzovanie skupinových záujmov, ale ako apokalyptický boj absolútneho dobra proti absolútnemu zlu, pričom je vašou povinnosťou zobrať spravodlivosť do vlastných rúk a zlo zlikvidovať, radikalizujete sa až do podoby extrémistu.
Preto je znepokojujúce, že nevidím náznaky znižovania napätia, ale jeho opätovného vyhrocovania. Smer predkladá vlastné dôkazy o vine opozície https://www.facebook.com/smersd/videos/3400927460206652, Progresívne Slovensko kontruje vlastným zoznamom prehreškov koalície https://www.facebook.com/miso.simecka/videos/3558519761066998, ale nikto neponúka východisko. Šimečkova výzva na upokojenie a nastavenie novej politickej kultúry vyznieva nedôveryhodne aj preto, lebo on sám nie je súčasťou riešenia, ale problému. Ak obhajuje svoje štvavé vyjadrenia, ktorými ľudí na námestiach hecoval, že budú vláde hádzať polená pod nohy na všetkých miestach, výrokom „samozrejme, veď je to úlohou opozície“, tak nič nepochopil.
Úlohou opozície nie je deštruovať moc v štáte, ale kontrolovať ju. Podobne nevidno ani náznak sebareflexie v radoch novinárov. Namiesto toho sme svedkami zbabelých výziev šéfredaktorov smerom k politikom, aby nerozoštvávali spoločnosť, akoby oni neniesli žiaden diel zodpovednosti. Príde mi až neuveriteľné, že Martin Šimečka, ktorý si môže podať ruku s Igorom Matovičom, lebo rovnako ako on šialene prirovnáva Roberta Fica k Adolfovi Hitlerovi, bez náznaku hanby píše, že zmierenie môže nastať až vtedy, keď sa zmení politický program vládnej koalície. Tento „intelektuál bez vzdelania“, ktorý rovnako ako „diplomatka bez spôsobov“ Magda Vášáryová nazýva ľudí s iným názorom „spodinou“ (Šimečka tak dokonca označil nielen voličov Smeru, ale aj najvýznamnejších vedcov a umelcov na Slovensku, ktorí požadovali v spoločnom vyhlásení mier na Ukrajine), nikdy nepochopí, ako svojím arogantným povýšenectvom znevažuje podstatu demokracie ako takej.
Rovnako tak niektorí zradikalizovaní predstavitelia vládnej koalície svojím militantným heslom „Neustupovať, ale bojovať!“ zbytočne prilievajú olej do ohňa. Chcem úplne otvorene zopakovať, že požiadavku opozičných politikov, ktorí vyzývajú vládu, aby stiahla návrhy zákonov, ktoré sa nepáčili strelcovi z Handlovej, považujem za škandalóznu a zvrátenú, považujem ju za legitimizáciu teroru ako riešenia politických sporov. Úplne naopak: vládna koalícia musí práve teraz presadiť svoje legislatívne zámery čo najskôr ako jasnú odpoveď všetkým, ktorí si myslia, že atentátom je možné dosiahnuť politické ciele. Ale nie je jedno, akým spôsobom budete plniť vládny program. V demokracii sa z vás ušľachtilý bojovník stáva až vtedy, ak bojujete za presadenie svojich priorít, princípov, hodnôt. Ak bojujete iba proti osobe protivníka, ste len bitkár a vagabund. Žiaľ, vidí sa mi, že spoločnosť ešte stále viac obdivuje silácke reči ako konštruktívne riešenia. V tejto súvislosti chcem oceniť rozvážny postoj Roberta Kaliňáka, ktorý v uplynulých dňoch vášne v koalícii skôr upokojoval a uprostred najväčšej krízy slovenskej spoločnosti sa prezentoval ako prekvapujúco zrelý líder.
Požiadavka totálneho zmierenia je v demokratickej spoločnosti utópiou. To, čo nás ohrozuje, nie sú politické spory a konflikt myšlienok, ale dehumanizácia ich nositeľov. Bohorovný pocit, že tí, ktorí s vami nesúhlasia, sú menej hodnotní, je hnacou silou eskalácie napätia a vzájomnej nevraživosti. V uplynulých dňoch ma oslovili viaceré osobnosti politického, spoločenského i kultúrneho života na rôznych úrovniach, s ktorými som diskrétne debatoval o možnostiach zníženia napätia v spoločnosti. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti, tolerancie a prezieravosti. Jednoduché riešenia neexistujú. Obávam sa však, že iniciátormi týchto zmien nemôžu byť aktívni politici, tak ako nemôžeme očakávať ozdravenie spoločnosti od pacientov. Musíme spájať múdre osobnosti – mysliteľov, filozofov, sociológov, psychológov – s prirodzenou ľudskosťou bežných občanov, musíme vyzdvihovať to najlepšie, čo v tomto národe je. A ani tak si nemôžeme byť istí výsledkom. Ale ak skúsime zmeniť svoj prístup my všetci alebo väčšina z mienkotvorných osobností, ktorá má dokázateľný vplyv na správanie ľudí – uvidíte, aký to bude mať pozitívny efekt na zmenu nálad v spoločnosti.
Mám ešte jednu nádej (možno si niektorí z vás povedia, že naivnú, ale vždy som bol idealistom). Mám nádej, že jediným politikom, ktorý v tomto zacyklenom spore môže naštartovať proces celospoločenského zmierenia, je samotný Robert Fico. Psychológovia vám potvrdia, že takáto hrozná skúsenosť človeka zásadným spôsobom zmení. Ešte nevieme, akým smerom. Ale na odpustenie potrebujete vždy väčšiu odvahu ako na pomstu. Robert Fico je v tejto chvíli jediným oprávneným človekom, ktorý má morálne právo byť veľkorysý, ktorý svojou výzvou na upokojenie neponíži seba a neponíži ani svojich protivníkov. Dovŕšil by tak nielen svoju premenu talentovaného politika na rešpektovaného štátnika, ale môže tým naštartovať pozitívne zmeny v charaktere celej spoločnosti. Je v záujme nás všetkých, aby sme mu v tom držali palce.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.