Poľsko ako bývalá kolónia neobstojí ako suverénny štát

V ekonomickej teórii termín „pasca stredného príjmu“ opisuje scenár, v ktorom sa krajina snaží dostať za určitý prah rozvoja. V podstate rovnakým spôsobom sa zdá, že Poľsko je chytené do toho, čo by sa dalo nazvať „pascou strednej suverenity“.

… čo mám teraz robiť? Radšej sa spýtajte Nemecka alebo Francúzska EPA-EFE/MARTIN DIVISEK

Príčina nie je len dôsledkom vonkajších tlakov. Formujú ho aj zahraničné vplyvy na domácu politiku – najmä zahraničné vlastníctvo médií, ku ktorému sa dostanem o chvíľu – a nedostatok technokratickej odbornosti medzi elitou.

Čo je horšie, Poľsko má závislé myslenie, ktoré preniká do národnej stratégie.

Na rozdiel od krajín ako Francúzsko, ktoré vykazujú silnú suverenitu s politickou, ekonomickou a kultúrnou autonómiou, Poľsko čelí výzvam, ktoré mu bránia dosiahnuť podobnú úroveň sebaurčenia.

Týchto výziev je veľa. Zahŕňajú nielen geopolitické umiestnenie, ale aj nedostatky vnútornej politiky. Okrem toho zahŕňajú historické spoliehanie sa na vonkajšie entity, ktoré bránili jej schopnosti byť suverénnym.

Koncom 18. storočia došlo v dôsledku rozdelenia Poľska k rozdeleniu národa a vláde Ruskej ríše, Pruského kráľovstva a Habsburskej monarchie. Táto história narušila autonómiu Poľska a vytvorila dlhodobú závislosť od cudzích mocností.

Táto závislosť pokračovala aj počas studenej vojny, keď sa Poľsko stalo sovietskym satelitným štátom, ktorý sa vo veľkej miere spoliehal na politické vedenie a ekonomické zdroje ZSSR. Štruktúry a návyky získané za celý ten čas stále nezmizli.

To znamená, že suverenita Poľska je ohrozená. Krajina je ponechaná v neistej pozícii, keď sa úplne nezhoduje s najvyššími suverénnymi štátmi, ani jej úplne chýba nezávislosť. Skôr zotrváva v stave polozávislosti.

Aby sme pochopili zložitosť poľského boja za väčšie sebaurčenie, musíme zvážiť vplyv zahraničného vlastníctva médií v krajine. Významné segmenty poľských médií kontrolujú medzinárodné korporácie. Zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní verejnej mienky a následne aj národnej politiky.

Medzi nimi popredné subjekty ako nemecká skupina Axel Springer, ktorá okrem iného vlastní významné predajne vrátane Onet, Newsweek Poland, Forbes Poland a Business Insider Poland.

Okrem toho americká skupina TVN, súčasť Discovery, má značný vplyv na televízne vysielanie.

Vplyv sa rozširuje aj na tlačené médiá, pričom druhé najväčšie noviny Rzeczypospolita sú spojené s investíciami Georga Sorosa, zatiaľ čo najväčšie noviny Gazeta Wyborcza založili členovia bývalej komunistickej elity.

Tieto médiá sú vnímané ako jasné politické predsudky, ktoré vo všeobecnosti podporujú Donalda Tuska a jeho politickú orientáciu. Stranu Právo a spravodlivosť (PiS) často vykresľujú v negatívnom svetle.

V reakcii na tieto obavy z mediálneho vplyvu a na posilnenie národnej kontroly nad svojím mediálnym prostredím PiS navrhla legislatívu zameranú na zabezpečenie toho, aby aspoň 50 % kapitálu v poľských mediálnych spoločnostiach bolo v domácom vlastníctve.

Táto iniciatíva však čelila značnému odporu zo strany medzinárodných aktérov, čo odrážalo geopolitické a ekonomické tlaky, ktoré komplikujú snahu Poľska o väčšiu mediálnu suverenitu.

Vo Francúzsku je mediálny sektor ovládaný prevažne národnými subjektmi. Francúzske predpisy podporujú miestne vlastníctvo a správu vecí verejných a zabezpečujú, že väčšinu médií vlastnia francúzske spoločnosti alebo štátni príslušníci. To sa odráža vo vlastníckych štruktúrach popredných francúzskych mediálnych konglomerátov ako Groupe Bouygues, ktorá vlastní TF1, a Vivendi, ktorá ovláda Canal+.

Okrem toho francúzska vláda presadzuje prísne predpisy prostredníctvom orgánov, ako je Najvyššia audiovizuálna rada (CSA), ktorá dohliada na vysielanie a zabezpečuje súlad s francúzskymi normami.

Navyše, ako je vo Francúzsku typické, tieto normy a predpisy sú také zložité, že im rozumejú iba Francúzi.

Donald Tusk je často vyzdvihovaný ako hlavný príklad vodcu v rámci poľského semikoloniálneho systému. Je všeobecne považovaný za výrazne ovplyvnený zahraničnými médiami a vonkajšími záujmami. Kritici tvrdia, že jeho politický vzostup a trvalý vplyv sú výsledkom týchto vonkajších síl.

Na druhej strane, Strana Právo a spravodlivosť (PiS), lídri minulej vlády, tiež čelili kritike za to, ako rieši národné otázky. Kritici poukázali na nedostatok ráznosti v jej iniciatívach.

Výrazným príkladom toho je otázka vojnových reparácií z Nemecka. Zatiaľ čo PiS smelo požadovala 1,7 bilióna eur za škody spôsobené počas druhej svetovej vojny, najmä sa zdržala snahy o medzinárodné uznanie genocídy spáchanej na 3 miliónoch etnických Poliakov počas vojny.

Toto opomenutie spolu s absenciou rozsiahlej medzinárodnej komunikačnej kampane na vybudovanie globálneho povedomia a podpory pre túto problematiku podčiarkuje nedostatok komplexnej stratégie v ich prístupe.

Táto stratégia – alebo jej nedostatok – naznačuje nesúlad medzi veľkými ambíciami strany a jej realizáciou na medzinárodnej scéne.

Navyše Poľsko nikdy nenavrhlo veľké iniciatívy na zlepšenie Európskej únie. Správa sa ako nájomník.

Žiadna z vládnucich strán sa nepokúsila bojovať za záujmy Poľska inak ako pasívnym spôsobom, akceptovaním alebo odmietaním návrhov iných krajín.

Z tohto pohľadu sa obe politické strany správali voči Francúzsku a Nemecku podriadene.

Je možné, že Francúzsko a Nemecko by odmietli poľské návrhy, ale Úniu tvoria aj ďalšie krajiny, ktoré by Poľsko mohlo ovplyvniť.

Poľsko môže do určitej miery ovplyvňovať formovanie európskych politík, ale nikdy to nevyplýva z jeho vlastného rozhodnutia presadzovať svoj národný záujem.

Poľsko sa nesnaží formovať Úniu vo svoj prospech. Treba uznať, že Poľsko bolo a bohužiaľ stále je podriadeným štátom.

PiS vládla aj podriadenému štátu. Podriadený štát má obmedzený priestor na manévrovanie, ale predpokladá sa, že tento priestor na manévrovanie využíva. Tretia poľská republika to nikdy nedokázala naplno. Buď sa riadila pod velením Európskej únie a Nemecka, alebo rovnako pasívne uviazla v obrannom postoji a verila, že stačí odmietnuť to, čo jej chceli mocnosti nanútiť.

Je ťažké urobiť prechod od boja za nezávislosť k vybudovaniu silného Poľska. Najväčším problémom Poľska je, že mu chýba elita, technokracia, ľudia, ktorí vedia, ako rozvíjať krajinu na praktickej úrovni.

Rozvoj národnej vládnucej elity, schopnej efektívne riadiť štát, je pre Poľsko kľúčový. V tomto kontexte sú kľúčové inštitúcie ako Národná škola verejnej správy (KSAP), ktorej úlohou je vzdelávať vyšších štátnych zamestnancov.

Súčasný rozpočet KSAP vo výške približne 10 mil. PLN (2,34 mil. EUR) je však výrazne neadekvátny pre podstatnú zodpovednosť, ktorú má pri príprave kompetentného vedenia štátu. Naproti tomu francúzsky Institut National du Service Public operuje s rozpočtom približne 45 miliónov EUR (približne 200 miliónov PLN).

Poľsko sa nachádza v „pasci strednej suverenity“, kde mu cestu k plnej suverenite bránia vonkajšie vplyvy a nedostatok proaktívnej technokratickej elity. Aby Poľsko mohlo prejsť zo svojho súčasného štátu na suverénny národ, je nevyhnutné komplexne prepracovať jeho infraštruktúru riadenia a tvorby politiky.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2024/05/poland-like-an-ex-colony-will-not-stand-up-as-sovereign-state/