V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné udalosti týždňa. Dnes o atentáte na predsedu vlády, ktorý útočník plánoval od prehry opozície v prezidentských voľbách; o zodpovednosti médií za depresívny stav časti spoločnosti; o prekvapujúco triezvych slovách českého prezidenta k vojne na Ukrajine a o súťaži deviantov pod vlajkou Eurovízie 2024, ktorá nakoniec dopadla výborne.
Protivládny protest, december 2023. Foto: TASR.
1. Od slova k streľbe
Slovensko sa v stredu dostalo na prvé stránky svetovej tlače. Postaral sa o o Juraj C., ktorý strieľal na predsedu vlády.
Pre Slovensko aj pre Európu to bol šok. No zároveň sme kdesi v hlbšej úrovni vedomia cítili, že niečo podobné, prípadne niečo veľmi zlé sa asi dalo čakať. Aj keď nie v takej krvavej podobe. Na stránkach Štandardu sme opakovane varovali, že hysterické kampane proti víťazovi volieb smerujú k šialenému a vysoko výbušnému stavu. Alebo k bodu varu, ktorý môže viesť k násilným konfliktom vnútri spoločnosti.
Podobne sa pred pár týždňami vyjadril aj Robert Fico. Povedal, že čaká, kedy sa frustrácia, ktorú živia protivládne médiá, „pretaví do vraždy niektorého z popredných vládnych politikov“.
Zlomovým a kritickým obdobím, ktoré veľká časť ľudí nezvládala, bola prehra Korčoka v prezidentských voľbách. Frustrácia a nenávisť v porazenom tábore nabrala chorobné rozmery.
Politiku prevalcovala psychiatria.
Presne v tomto chorom čase zrejme vznikali plány Juraja C. na vraždu premiéra. Priznal to krátko po zadržaní. Pre vraždu sa rozhodol približne pred mesiacom. Krátko po prezidentských voľbách. Niektorí vtedy siahli po liekoch proti úzkosti. Alebo po alkohole. Iní napínali svaly (tie facebookové), že emigrujú. Ďalší tasili klávesnice a prisahali, že vytrvajú v hrdinskom boji proti Zlu. A jeden z nich – jeden z ťažko frustrovaných, ale pevne odhodlaných jedincov – siahol po svojej zbrani.
Nakoniec z nej vystrelil päť rán namierených na Roberta Fica. S vysvetlením, že už nemohol zniesť zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine, zrušenie špeciálnej prokuratúry, útoky na médiá, zmeny v RTVS, odvolanie Mazáka zo Súdnej rady… Slovom, Juraj C. pôsobí ako konzument tej najjednoduchšej, prvoplánovej podoby politickej propagandy.
Streľba na predsedu vlády zásadným spôsobom prekreslila scénu a jej politické kulisy. Progresívci, Naďovi Demokrati, Matovič a spolu s nimi väčšina médií postavili politický boj na mytológii o boji Dobra so Zlom. Vyhlásili vojnu tým, ktorých vyfarbovali ako frustrovaných a spoločensky nebezpečných zločincov, konšpirátorov, agresívnu zberbu… Nakoniec s prekvapením zisťujú, že pretlak nenávisti a agresivity je v ich radoch. A z Fica sa stala obeť krvavého útoku, ktorá bojuje v nemocnici o život…
Poniektorých nezastavilo ani to. Zločin vysvetľujú krkolomnými konšpiračnými teóriami. „Umelec“ Nikita Slovák usúdil, že objednávateľ útoku je zrejme z Ruska.
Samozrejme, dalo by sa namietať, že útok jedného pomätenca na premiéra predsa nie je možné spájať s politikou opozície. Iste, to by sedelo – za normálnych okolností. Normálne pomery tu však už dlhšie nemáme. Tvrdenie, že zločin Juraja C. je nepochopiteľné vybočenie z normálu, ktoré nemá nič spoločné s politickými a mediálnymi kampaňami, by bolo útekom pred realitou.
Mrazivé je práve to, že útok Juraja C. je pochopiteľný. Zapadá do besného stavu v slovenskom politickom živote. A v slovenskom mediálnom priestore. Zapadá do toho ako krajný, extrémny prejav širšieho problému: problému so stratou príčetnosti a radikalizáciou časti spoločnosti.
Aj o tom hovoril Fico a v tom istom videu, v ktorom varoval pred útokmi na ministrov: „Nebojujeme s táborom iného názoru, iných riešení, bojujeme s nebezpečným táborom netolerantných ľudí.“ S táborom, ktorý neznesie iné názory ani iné výsledky volieb ako tie svoje.
Tam niekde je jadro problému.
2. Zodpovednosť médií
Treba však spresniť, že tento problém nevyrobili len politické strany. O niečo väčší diel zodpovednosti nesú progresívne médiá a ich mimoriadne zúrivé kampane.
Politické kampane médií boli roky postavené na šírení strachu, na odsudzovaní Fica ako hrozby – a na pretláčaní jediného východiska z katastrofy, ktorým je víťazstvo Progresívneho Slovenska v parlamentných voľbách. Alebo aspoň víťazstvo Korčoka v prezidentských voľbách.
Z pohľadu bežného konzumenta mediálneho obsahu vyzeralo všetko jednoducho. Výstražne jednoducho. Fico je bezpečnostná hrozba, zločinec, mafián, Putinov sluha, zlo. Preto je neprijateľný, nesmie vyhrať voľby, nesmie zostaviť vládu. Spoločnosť môžu zachrániť pred úplnou skazou a nástupom Zla iba progresívci a ich spojenci. Kto nezakročí a nepôjde voliť, ten podporí mafiu, fašistov a zánik demokracie.
Nevyšlo to.
Nevyšlo to v parlamentných voľbách a ani neskôr v prezidentských voľbách.
Takto nastavené mediálne kampane – postavené na hecovaní strachu, hystérie a konečného svätého boja – boli vlastne čistý vabank. Buď zaberú a vyrobia z progresívnych kádrov víťazov, alebo vrhnú takmer polovicu spoločnosti do stavu depresie a strachu z nastupujúcej apokalypsy. Tí bystrejší a odolnejší to mohli vnímať ako hru. Alebo ako prehnané pózovanie dobrých proti zlým. Leporelo. Lenže ak sa to s ultimatívnym tónom kampaní preženie, časť ľudí to vníma presne tak, ako to bolo podávané – osudovo.
Písali sme o tom už viackrát, a teraz to musíme len zopakovať: hysterická vojna progresívnych médií proti každému, kto vybočuje z predpísanej línie, sa musí skončiť. Ak sa to nepodarí, budeme tu mať ďalej – a celkom zákonite – chorú spoločnosť. A choré následky.
Radikalizáciu médií vidieť aj inde v Európe a vo svete. No málokde to bolo v takej šialenej miere ako na Slovensku. Motívy slovenských médií a ich nátlaku na voličov pritom neboli len politické. Boli aj geopolitické.
Iste, platí, že okrem mainstreamových médií sa tu zradikalizovali aj iné skupiny. Extrémisti, krajná pravica, Blaha, Danko… Aj na nich treba tlačiť, aby sa krotili v hneve a útokoch na „nepriateľa“. Ak odmietame dvojaký meter, nemôžeme zvyšovať nároky na opozičný tábor – a ignorovať ten istý hriech v iných farbách.
Zúrivé vystupovanie poslanca Blahu alebo poslanca Danka je neprijateľné. Ak sa nebudú ovládať, nemôžu to vyžadovať od druhých.
Treba však dodať, že rozhodujúcu časť problému – a tým aj riešenia – má v rukách mediálny mainstream. Extrémizmus na okrajoch je prirodzený jav. Vždy a všade. No ak sa stáva extrém súčasťou hlavného prúdu a najväčších médií, má to následky, ktoré je ťažké kontrolovať.
Ešte horšie je, ak má mediálny mainstream, hoci len nepriamo, na rukách krv – a odmieta si to priznať. Vo vyhlásení šéfredaktorov nebol náznak sebakritiky alebo aspoň zmienka o tom, že aj médiá si uvedomujú zodpovednosť za výbušné nálady v spoločnosti. Nezaznel nijaký apel do vlastných radov, aby sa brzdilo šírenie nenávisti proti Ficovi a jeho vláde. Šéfredaktori vyzvali politikov (nie médiá), aby ďalej nerozdeľovali spoločnosť. A áno, odsúdili útok. Aké charakterné…
Od iných vyhlásení šéfredaktorov sa však to najnovšie líši v jednej zásadnej veci. Otravné argumenty v štýle „lebo Fico“ chýbali. V niektorých situáciách sú, uznajme, nepoužiteľné.
3. Prezident Pavel prekvapil. Prehovoril k veci
V prehľade si môžeme dopriať aj porciu dobrých správ. Český prezident Pavel prehovoril o Ukrajine. A príjemne prekvapil.
Generál Pavel, ktorý je považovaný za atlantického jastraba, to najnovšie vidí takto:
– Ukrajina zrejme nedokáže obnoviť kontrolu nad svojím územím
– Rusko sa obsadených území nevzdá
– dôležité je zastaviť vojnu a začať s rokovaniami o budúcom usporiadaní Ukrajiny
– dohoda by mala stáť na kompromisoch, na ktoré pristúpi Západ, Ukrajina aj Rusko
– vyslanie vojakov NATO na Ukrajinu je nemožné, nikto v Európe nechce riskovať priamy konflikt Aliancie s Ruskom
– debata o členstve Ukrajiny v NATO teraz nie je na mieste, prioritou sú rokovania o mieri.
Český prezident Pavel to povedal v rozhovore pre britskú televíziu Sky News.
Na jeho realistickom pohľade prekvapuje otvorenosť. Obsahom sú jeho slová takmer totožné s pozíciou slovenskej vlády a s postojmi premiéra Fica.
Druhá vec, ktorá prekvapuje, je čas. Pavel mení rétoriku – treba oceniť, že správne a realisticky – presne v tom čase, keď Európa z českej iniciatívy zháňa pre Ukrajinu novú muníciu. A keď Spojené štáty odblokovali finančnú a vojenskú pomoc pre ukrajinskú armádu.
Namiesto siláckych póz a fráz o neprijateľnosti Ruska prichádzajú celkom triezve slová. Vyzbrojovanie Ukrajiny a posilnenie jej obranných línií má byť spojené s hľadaním budúcej dohody o mierovom riešení. A na to sú potrebné rokovania s Ruskom.
Je dobré, že to tvrdí práve český prezident Pavel, kovaný atlantista a ikona progresívneho tábora. Je šanca, že to mnohým ľuďom aspoň trochu pootvorí oči.
Dnes totiž málokoho zaujímajú argumenty druhej strany. Alebo realita. Ľudia chcú počuť argumenty náčelníkov svojho kmeňa. Podľa toho si vyfarbia svoj názor. Tak, aby zapadli. Ak im Pavel vysvetlí, že situácia sa zmenila, starý prístup nepriniesol víťazstvo Ukrajiny a treba prehodnotiť postoje, možno to poniektorí pochopia. Možno…
Napokon, Pavel to zrejme nepovedal so zámerom, že by chcel provokovať a vybočovať z línie. Naopak. Strategické uvažovanie západných hráčov sa pod tlakom reality mení. Môžeme to sledovať už dlhšie, aj keď s veľmi obmedzenými verejnými výstupmi. Pavel pravdepodobne len nahlas sformuloval to, čo po dvoch rokoch tvrdia aj jeho partneri. Spolu s nimi sa posúva od aktivizmu, ktorý narazil, bližšie k realizmu.
Je to posun dobrým smerom. Je predsa celkom jasné, že mier na Ukrajine a mier v Európe nebude možný bez dohôd s Ruskom.
Otvorené ostávajú len dve veci. Kedy sa Západ vráti k politickým rokovaniam s Ruskom. A ako zareaguje Ukrajina.
Práve to druhé bude po desiatich rokoch masívneho vyzbrojovania Ukrajiny problém. Prezident Zelenskyj uviazol vo zveráku. Ak otočí a zruší zákaz rokovaní s Ruskom o prímerí, okamžite narazí na nacionalistov a radikálov v bezpečnostných službách. Budú žiadať jeho hlavu.
Ak neotočí a stratí ďalšie územia, časom narazí na oligarchov a pragmatikov v armádnom velení. Odmietnu krvácať vo vojne, ktorá vedie k porážke a zániku Ukrajiny… A budú žiadať jeho hlavu.
Zelenskyj si zatiaľ vyberá tú ľahšiu cestu: nehýbať sa, čakať. A spoliehať sa na to, že Západ ho podrží.
4. Súťaž deviantov
Aj vo štvrtom bode prehľadu budeme písať o dobrých správach. Spevácka súťaž Eurovízia 2024 sa zmenila na prehliadku zvráteností. Rodových, morálnych aj „umeleckých“. Bolo to také príšerné, že to vyvolalo širokú vlnu odporu európskej verejnosti. Aj tej západnej. Sociálne siete boli zaplavené kritickými komentármi, pobúrením a zhnusením.
Právom.
Ak chceli organizátori podporiť nové transrodové, intersexuálne a queer trendy a progresívne hnutia, dosiahli opak. Prepálili to a otočilo sa to proti nim.
Ľudia nadávali na progresívne strany, LGBTQ vlajky, dokonca aj na prehnitú Európsku úniu (ktorá s Eurovíziou veľa spoločného nemá; ak nerátame lásku k transrodovej politike).
Slovom, príšerná akcia s príšernými škodami.
Nešlo len o víťaza, ktorým sa stal nie veľmi talentovaný a hlavne „nebinárny“ rapper Nemo. Nebinárny je iný výraz pre bezpohlavný. Nemo nechce byť mužom, ani ženou a necháva sa oslovovať módnym zámenom „oni“. Nebol v tom sám.
Väčšina účinkujúcich ukazovala tie najrôznejšie podoby úchylností a ohavností. Identitných (rodových), sexuálnych, telesných, mentálnych. Normálnych speváckych vystúpení, po ktorých by v človeku ostal príjemný, povznášajúci pocit z krásy umenia, bolo minimum.
Vizuálny aj akustický odkaz prevažnej väčšiny účinkujúcich bol jednoduchý: dekadencia. Dekadencia v tej najtrápnejšej a mimoriadne nízkej podobe.
Dobrou správou je, že západná aj európska verejnosť veľké finále vysmiala alebo so znechutením odsúdila. Too much. Internet zaplavili fotografie, ktoré boli na smiech. Presnejšie na výsmech. Pôsobili ako karikatúra na LGBTQ skupiny.
Pomerne kritické boli aj európske médiá. Eurovízii 2024 vyčítali, že je v nej primálo umenia a priveľa politiky: spory o ruskú účasť, spory o izraelskú účasť, pretlak queer „umelcov“…
Mal to byť festival politickej piesne, ktorý ukáže LGBTQ agendu ako novú normu.
Nakoniec to bol maškarný ples, ktorý publikum vypískalo.
Kto videl aspoň časť tej kyslej šou, ten musel pochopiť, prečo je dnes slovo „progresívec“ vnímané ako nadávka.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.