Ničenie Gazy sa nesmie stať pre Európu akceptovanou každodennou realitou!

Nech to znie akokoľvek hrozne, správy ako nasledujúci opis novinárky Amiry Hassovej si môžete prečítať každý deň v anglickom vydaní izraelských novín Haaretz. A v Európe? Vedenie univerzity sa tu dohaduje so svojimi demonštrujúcimi študentmi o tom, aký druh protestu je povolený a aký nie. Realita ničenia miest v Gaze, vyháňanie obyvateľov z ich údajne bezpečných úkrytov, nedostatok jedla a dokonca aj vody, všetky tieto zverstvá zo strany izraelskej armády už nie sú problémom. Ale to by tak nemalo byť! To, čo sa deje v Gaze, je absolútne šialenstvo! Nie po prvýkrát je tu teda správa o „každodennom živote“ v Gaze – ktorý musí každý, vrátane Nemecka a USA, zastaviť prostredníctvom politického a ekonomického tlaku na Izrael.

Hľadajte najdôležitejšie veci v dome zničenom izraelskou armádou. Taká je dnešná realita v Gaze. (Foto Hatem Khaled; Reuters)

Fathi je novinár a lektor žurnalistiky po päťdesiatke. V priebehu pol hodiny mi v rozhovore cez WhatsApp opísal udalosti v Rafahu a silnú delostreleckú paľbu, „ktorá nás desí viac ako bomby zo vzduchu“, ako sa vyjadril.

Pre vysídlených z Gazy znamená opustenie Rafahu ísť z jedného pekla do druhého.

Na základe jeho opisu, rozhovorov s ďalšími dvoma priateľmi, s ktorými ho bolo možné krátkodobo telefonicky kontaktovať a správy z rozhlasovej stanice Al Ajyal, bol už napísaný tento úvod: „Varovania od amerického prezidenta Joea Bidena Izraelu pred „Inváziou“ do Rafahu neupokojila 1,2 milióna Palestínčanov, ktorí sa tlačia v južnom meste. Nerobili si ilúzie, že tanky zostanú na východe mesta a nevstúpia doň. Práve naopak: veľké časti mesta, nielen susedná dedina Al-Shuka blízko hraníc a východné štvrte, sa za posledné dva dni vyprázdnili.

Ale o 11:10 mi jeho najstaršia dcéra – za ktorú Fathi kvôli svojmu zdraviu bojoval ako lev, aby mohla v treťom mesiaci vojny odísť do zahraničia – poslala správu: „Pred chvíľou zasiahla strela z tanku prvé (z troch) poschodí domu mojich starých rodičov. V dome sú moji rodičia a dvaja bratia a zvyšok mojej rodiny. Zavolala som im a povedali mi, že nedošlo k žiadnym zraneniam a že sa snažia čo najrýchlejšie odísť z domu. Potom ďalšia strela zasiahla druhé poschodie – a teraz mi nikto neodpovedá.“

Predtým, o štvrť na deväť, ma Fathi uistil: „Zmizli sme z mapy“ (s odkazom na rozkaz armády obyvateľom opustiť dedinu Shuka a štvrte vo východnom Rafahu),“ dodal, ale dodal: „My vieme, že to nie je zárukou ničoho.“

Asi 1,2 milióna obyvateľov Gazy žije natlačených v meste, ktoré už zažilo ničivé bombardovanie a ostreľovanie. Sú si istí, že Bidenove varovania nezabránia masívnemu pozemnému útoku podobnému ako v Gaze a Khan Yunis.

Vo štvrtok o deviatej ráno mi môj priateľ Fathi Sabah povedal, že on a 34 jeho rodinných príslušníkov a priateľov je stále v dome jeho rodičov. Dom stojí na východnej strane cesty, ktorá spája Khan Yunis s Rafahom, na východnom okraji utečeneckého tábora Shaboura.

Povedal, že je to len otázka niekoľkých hodín, maximálne dňa, kým aj oni budú musieť opustiť svoj dom – svoje čiastočné bezpečie a strechu, ktorú mali niekoľko mesiacov. Ostreľovanie sa podľa neho nezameriava len na domy na východe mesta. Nie sú „obmedzení v ničom“, ako vidno z izraelských a možno aj amerických médií. V stredu, hovorí, armáda ostreľovala dom 100 metrov od jeho domu. Budovu mestskej správy v centre mesta tento týždeň bombardovali dvakrát v dvoch rôznych dňoch. Tel a-Sultan (utečenecká štvrť) v západnom Rafahu bol tiež zasiahnutý granátom. Niet sa teda čo čudovať, že posledných pár nocí nemôžu všetci členovia jeho domácnosti spať.

„Keď prileti bomba, ozve sa syčanie alebo ostrý zvuk sirény. Ak je tam delostrelecký granát, trasie sa celý dom,“ vysvetľuje. „Nylonové dosky, ktoré nahradili sklá na oknách, ktoré boli dávno rozbité, šuštia. Z domov, ktoré boli zbombardované, počujeme praskanie rozbitého betónu. Počas dňa môžete vidieť dym. V noci je čierna tma. Kto si pamätá, že sme mali elektrinu? Malý psík (dcérky, ktorá odišla do zahraničia) sa neustále trasie od strachu. Trasie sa a schováva sa s nami, aj keď vonku ide kamión a trúbi.“

Keď sme sa s ním vo štvrtok ráno rozprávali, väčšina rodiny využila krátku prestávku a ešte spala. Aj jeho 80-ročná matka. Jeho žena niečo pripravovala v kuchyni. „Čo si vezmeš so sebou, keď odídeš?“ Spýtal som sa a on odpovedal: „Matrace, prikrývky, oblečenie, kuchynské náčinie.“ Voda, ktorú máme – kupujeme ju v galónoch raz týždenne – vystačí ešte na dva dni. Preto sa sprchujeme len raz za dva týždne. To málo jedla, čo máme, si berieme aj so sebou. Dnes ráno som nemohol nikde kúpiť chlieb. Pekáreň na ulici je už zatvorená. Majitelia utiekli. Možno budem hľadať chlieb v pekárni vedľa Shabour (utečenecký tábor).

Ľudia však utiekli aj z tábora na západ od jeho domu, pokračuje. Len v pondelok a utorok sa v tábore začali zhromažďovať vysídlení ľudia zo štvrte Al-Jneineh vrátane našich spoločných priateľov z Gazy. Teraz, keď sa blíži ostreľovanie, títo spoloční priatelia začnú hľadať stan a vozidlá na útek na západ. Bude to ich štvrté vysídlenie od začiatku vojny.

Pre Fathiho a jeho rodinu ide už o tretie vysídlenie od októbra: v druhom týždni vojny opustili zbombardované pásmo Gazy a presťahovali sa do rodinného domu jeho manželky v Khan Yunis. V decembri, po zásahu rakety do izby, kde spali ich synovia a bratranci, a po tom, čo bol najstarší syn zranený črepinou na nohe a chrbte, sa presťahovali do Rafahu, do domu jeho matky – vdovy, ktorá považovaný za utečenca sa narodil v dedine al-Bureir (kde je dnes kibuc Bror Hayil). Každé vysídlenie je dôsledkom postupu izraelskej armády a každý postup vytláča vysídlených do menšej oblasti v pásme Gazy.

V stredu podľa neho zahynuli ľudia pri ostreľovaní domov v Rafahu. Ozbrojení palestínski bojovníci, dodal, bojovali na hraniciach. „Nevieme, kto z nich bol zabitý a koľko, ale zabití v domoch boli civilisti,“ uviedol medzi mŕtvymi, ktorých už identifikovali v nemocnici: Jana al-Lulu, jeden rok starý; Yazid Mohana, jeden rok; Ahmed Eid, 10 rokov; Lana Eid, 12 rokov; Muhammad Eid, 19 rokov, Rimas al-Lulu, 27 rokov; Bilal Eid, 27 rokov; a 35-ročný Mohammed al-Lulu.

„Keď niekoho zabijú, neplačeme,“ povedal mi Fathi. „Nemôžeme plakať. Oči máme suché, namiesto sĺz kamene. Smrť je úľavou pre mŕtvych. Keď mi zomrela svokra, nemohol som plakať. Pre všetok smútok okolo nás moja manželka tiež nemohla plakať za mamou, ktorá bola na dialýze. Existuje niekoľko stoviek pacientov s obličkami, ktorí potrebujú pravidelnú dialýzu. V nemocnici Yosef al-Najjar im bola poskytnutá nepretržitá liečba. Teraz bola na príkaz armády opustená. So všetkými jeho drahými prístrojmi a vybavením.“

„Od včera som videl ľudí, ktorí sa na WhatsApp pýtali, kde majú dostať dialýzu. Lekár povedal, že nemocnica Nasser v Khan Yunis obnoví prevádzku o tri dni. Ale čo budú robiť dovtedy? Mnoho starších ľudí zomiera v tejto vojne, pretože sa s nimi nelieči alebo preto, že nedokážu vydržať ťažké podmienky,“ povedal. V dôsledku toho, že izraelská armáda prevzala hraničný priechod Rafah a uzavrela ho, uviazli v pásme Gazy chorí a ranení pacienti, ktorí mali odísť na liečenie do zahraničia.

Po tom, čo som dostal správu jeho dcéry o ostreľovaní jej domu, som zažil hodinu alebo dve skľučujúce napätie, kým mi Fathi okolo 13:30 znova neodpovedal, tentoraz normálnym hovorom z mobilného telefónu, pretože spojenie WhatsApp stíchlo. Povedal: „Pätnásť minút po tom, čo sme ráno ukončili rozhovor, prvá strela zasiahla prvé poschodie, ktoré patrí môjmu bratovi. V tom čase tam neboli. O päť minút neskôr zasiahla to isté poschodie ďalšia strela. O desať minút neskôr – keď sa už všetci v dome pripravovali na nový exodus – zasiahla strela druhé poschodie, kde bolo deväť členov rodiny. Nikomu sa nič nestalo, no boli paralyzovaní strachom.

Keď sme sa rozprávali druhýkrát, Fathi a traja členovia rodiny boli stále v dome a zbierali, čo sa dalo. Zvyšok sa rozpŕchol a odišiel do rôznych nových útočisk. „Pôjdeme do Mawasi,“ povedal. Toto je úzky pás pláže, ktorý bol vyplnený „skutočnými“, ale aj provizórnymi stanmi. Zo strachu, že by sa na dom mohlo znova strieľať, kým bol Fathi stále vo vnútri, som nepokračoval v rozhovore ani v otázkach. Zo správy Muhammada Al Astal, reportéra z rádia Al Ajyal, som vedel, že v Mawasi nezostal ani jeden voľný kúsok zeme na stan a v žiadnom prípade sa žiadne stany nenašli.

V predchádzajúcich dvoch dňoch sa strieľalo na horné poschodia obytných budov v centre mesta. Ostreľovaná bola aj stanica na plnenie plynových balónov, z ktorej stúpal hustý čierny dym. Toto ostreľovanie tiež naučilo ľudí, že musia utiecť. Skôr ráno mi Fathi povedal, že „ulice Rafahu, známeho svojou hustotou za posledných šesť mesiacov, boli vyľudnené, bez obyvateľov a vysídlených ľudí“.

„Ešte pred týždňom sme nemohli chodiť po týchto uliciach, pretože tam bolo toľko ľudí, stánkov, čo všetko predávali, ľudia sa zastavovali, kontrolovali a zisťovali, že tovar je príliš drahý, deti nosili vodu, stanovištia na chodníkoch. Teraz by ste ich nespoznali: ulice sú prázdne, ulice duchov,“ povedal.

Tí, ktorých stany boli v meste, ich zložili a utiekli s matracmi a karimatkami, povedal. Na východ od Rafahu však ľudia, ktorí utiekli, nestihli zložiť stany a vziať ich so sebou a jedna správa hovorila, že armáda ich podpálila.

Náš spoločný priateľ v Shabour povedal, že kým on a jeho rodina stále váhali, ľudia okolo nich začali odchádzať. A nie, povedal, nemajú stan a nemajú peniaze na to, aby si kúpili stan za prehnanú cenu.

Al Astal v rozhlasovom vysielaní uviedol, že intenzívne a blízke ostreľovanie dalo ľuďom jasne najavo, že podobne ako v meste Gaza a Khan Yunis je toto predohrou k rozsiahlej pozemnej invázii. Na základe toho, čo videl, povedal, že počet ľudí vysídlených už druhý, tretí a dokonca šiestykrát je oveľa vyšší ako údaj o 80 000, ktorý v stredu oznámila agentúra OSN pre utečencov (UNRWA).

Ľudia, ktorí sa večer pokúsili o útek, nedokázali nájsť miesto medzi tisíckami stanov, takže mnohí zostali v noci uviaznutí na uliciach. Deti podľa neho plakali od smädu a ženy plakali nad svojimi plačúcimi deťmi. Nie je tam žiadne zariadenie ani organizácia, ktorá by distribuovala vodu a nie sú tam žiadne toalety, povedal. Cez deň sa kolóny vysídlencov v silných horúčavách pomaly presúvajú.

Na ceste k ruinám, ktoré teraz tvoria Khan Yunis, nie je žiadne tienisté miesto, kde by ste sa mohli skryť, pretože izraelské tanky už strhli a zničili všetku zelenú a úrodnú pôdu, ktorá obklopovala mesto. Ľudia utekajú cez púšť devastácie a piesku, povedal Al Astal. „Vedia, že musia utiecť pred zničením, pred katastrofou – ale utekajú nikam.“ Povedal tiež arabské meno pre holokaust.

Vo štvrtok, okolo piatej hodiny popoludní, keď bol v dome svojej sestry v štvrti Tel a-Sultan, mi Fathi poslal ďalší zoznam 36 mŕtvych, ktorých telá boli nájdené z ruín v okrese Rafah za posledných 24 hodín: osem z nich deti, najmladšie je štvormesačné bábätko a šesť žien.

Zdroj: https://globalbridge.ch/die-vernichtung-gazas-darf-in-europa-nicht-zum-akzeptierten-alltag-werden/