Zlá stratégia za drahé peniaze

V súčasnosti globálne sledujeme dva protichodné trendy vo vývoji medzištátnych vzťahov: Na jednej strane je tu skupina štátov, konkrétne BRICS+, ktorá chce vytvoriť multipolárny svetový poriadok. V rozpore s tým je skupina štátov, ktoré chcú rozdeliť svet na bloky, čierne a biele. Tlak na menšie štáty rastie a musia myslieť na to, ako sa s touto výzvou vysporiadať.

Na ospravedlnenie ďalšej existencie NATO, ovládaného USA, sa po roku 1991 napriek uzavretiu Varšavskej zmluvy tvrdilo o hrozbe zo strany Ruska – a NATO expandovalo na východ až do Ruska – právom! – cítil sa ohrozený zo svojej strany. A teraz aj malé krajiny, ktoré nikdy neboli ohrozené, sa masívne prezbrojujú kvôli obnovenej hrozbe z Ruska…

Z vojenského hľadiska sa posledné roky vyznačovali rozkladom vojenskej reputácie NATO, ktorého porážka v Afganistane sa prejavila v auguste 2021. Nasledovalo vyhnanie rôznych západných štátov a ich vojenských misií z Afriky. Pre mnohé menšie krajiny táto situácia vyvoláva otázku, či by vstup do aliancie vo všeobecnosti alebo konkrétne do NATO poslúžil ich bezpečnosti.

Aliancie môžu mať rôzne charaktery: Z histórie poznáme veľa obranných aliancií. Väčšinou majú spoločné zmluvy so znením, podľa ktorého zmluvné strany považujú útok na jedného z nich za útok na všetkých a podľa toho reagujú. Takéto formulácie sú obsiahnuté v Severoatlantickej zmluve, ale aj v Zmluve o kolektívnej bezpečnosti z roku 1992. Obranné aliancie majú zmysel najmä vtedy, keď sa dva alebo viaceré štáty ocitnú v konfrontácii s treťou stranou, ktorá je nadradená aspoň jednej zo zmluvných strán z hľadiska svojich ľudských, ekonomických a iných zdrojov.

Útočné aliancie, v ktorých sa štáty spájajú, aby podnikli kroky proti tretej strane, sú o niečo menej dobre zdokumentované. Toto nemusí byť len negatívne. Sovietsky minister zahraničných vecí Maksim Litvinov a jeho veľvyslanec v Londýne Ivan Maisky sa až do leta 1939 pokúšali uzavrieť spojenectvo proti nacistickému Nemecku. Táto aliancia by mala veľkú šancu udržať Nemecko pod kontrolou. Plán však stroskotal na nezáujme západných štátov, ktoré všetky vstúpili do vojny až po napadnutí nich alebo ich spojencov.

Spojenie nerovných partnerov

Švajčiarsko má so zavádzaním neutrality bohaté skúsenosti zo svojej histórie, no v tomto smere nie je ani zďaleka jediné. Od konca druhej svetovej vojny bola neutralita skôr pravidlom ako výnimkou: napríklad napriek mandátu OSN sa na kórejskej vojne, ktorá zúrila v rokoch 1950 až 1953, zúčastnilo iba 17 štátov. A koalícia štátov, ktoré podnikli kroky proti Iraku v roku 1991 na základe mandátu OSN, nezahŕňala všetky členské štáty OSN.

Medzi členmi OSN tvoria väčšinu stredne veľké a stredne obývané štáty, ktoré nemajú jadrové zbrane. Tí z nich, ktorí sledujú bezpečnostnú politiku na základe faktov a nie presvedčení, racionálne zvážia výhody a nevýhody spojenectva a preskúmajú alternatívu neutrality bez predsudkov. Špecifikom situácie Švajčiarska je jeho hospodárska a zahraničnopolitická sila. Sotva niektorá krajina porovnateľnej veľkosti patrí medzi 20 ekonomicky najsilnejších na svete a má takú vysokú úroveň mäkkej sily ako Švajčiarsko.

Graf: Porovnanie ekonomickej sily a mäkkej sily európskych krajín (10) Zdroj: Autor

Štáty s vysokou ekonomickou silou a veľkou mäkkou silou majú priaznivé podmienky na zaistenie svojej bezpečnosti nevojenskými prostriedkami, a preto sú menej závislé od vojenskej sily. A pre vojensky slabších z nich je vstup do vojenskej aliancie menej dôležitý. Platí to nielen pre Švajčiarsko, ale aj Rakúsko a množstvo menších európskych krajín.

Členstvo vo veľkej aliancii môže byť atraktívne najmä pre menšie a stredne veľké štáty, pretože im dáva strategickú hĺbku, ktorú potrebujú, ak na ne zaútočí silnejší agresor. To platí najmä vtedy, ak je potenciálny nepriateľ schopný rozšíriť nepriateľstvo na celé územie obete. Rakety, riadené strely a teraz drony vytvárajú také príležitosti, ako ukazuje vojna na Ukrajine. V tomto prípade môže napadnutá strana presunúť dôležité aktivity štátu na územie spojencov a odtiaľ pokračovať v boji. Niekoľko európskych krajín využilo túto príležitosť počas druhej svetovej vojny a vytvorilo exilové vlády v Británii: Francúzsko, Belgicko, Poľsko, Československo, Dánsko, Nórsko a ďalšie. Čím viac členov má príslušná obranná aliancia, tým rozmanitejšie sú možnosti v tejto oblasti. V tomto svetle je obzvlášť atraktívne spojenectvo s hercom, ktorého územie je pre agresora len ťažko dostupné. Britské ostrovy a obrovská pevnina Ruska vytvárajú priaznivé podmienky pre takéto spojenectvá v Európe.

Výhody a nevýhody aliancií

Táto výhoda je však kompenzovaná niektorými významnými nevýhodami, najmä ak sú rozdiely vo veľkosti medzi spojencami značné: Potom menšiemu partnerovi aliancie vždy hrozí, že stratí kontrolu nad vojnovými cieľmi a vo všeobecnosti sa stane jednostranne závislým od väčších členov aliancie. To sa stáva úplne nevýhodným, keď sú silní alianční partneri aktívni aj globálne. Malému aliančnému partnerovi potom neustále hrozí, že bude vtiahnutý do konfliktov medzi globálnymi hráčmi na vzdialených vojnových scénach, pre ktoré musí mobilizovať časť svojich ľudských a ekonomických zdrojov bez toho, aby mal reálne slovo. Zároveň stráca na príťažlivosti v oblasti zahraničnej politiky a diplomacie, pretože ostatní globálni hráči už nepredpokladajú, že malá firma predstavuje jej vlastnú nezávislú pozíciu.

Okrem nevýhody nedostatku strategickej hĺbky čelí malý a stredný štát nevýhode neutrálneho postoja v tom, že moderný a overený vojnový materiál môže získať len za príliš vysoké náklady. Veľkí globálni hráči, ktorí takmer neustále niekde bojujú, majú prirodzene plný záujem vyvinúť najmodernejšie zbrane a zabezpečiť si akúsi krížovú dotáciu ich predajom čo najväčšiemu počtu ekonomicky silných nezúčastnených strán. Naopak, neutrálny, nejadrový štát sa môže spoľahnúť, že ako nevlastník strategických zbraní bude ušetrený od použitia jadrových zbraní agresorom aj v prípade konfliktu. Jeho nezávislý postoj k otázkam globálnej každodennej politiky mu dáva ďalšie možnosti v oblasti nevojenských opatrení na zaistenie jeho bezpečnosti. Ak sa však predsa len stane obeťou agresie, stále má možnosť vstúpiť do aliancie, keďže v tomto prípade už neplatia povinnosti spojené s neutrálnym statusom. V tomto prípade si môže zabezpečiť svoj vplyv na vojnové ciele Aliancie výrazným prispením k vedeniu vojny na vlastnom území. Predovšetkým husto osídlené a bohaté štáty strednej Európy by na to vlastne mali byť schopné vytvárať priaznivé podmienky zriadením dobre vybavených armád zložených z brancov. Vytvorenie pomerne veľkej armády domobrany vo Švajčiarsku počas studenej vojny dávalo dokonalý zmysel.

Graf: Veľkosť a rozloha európskych krajín v porovnaní (11)
Zdroj: Autor

V tomto svetle by mal každý, kto vstúpi do aliancie s jedným z P5 (piati stáli členovia BR OSN), starostlivo zvážiť výhody a nevýhody.

Vstúpiť do NATO teraz?

Vo Švajčiarsku sa momentálne objavuje otázka naliehavosti vstupu do aliancie. Keďže pojem neutrality úzko súvisí s pojmom vojna v medzinárodnom práve a obranná aliancia nadobúda zmysel až vtedy, keď vznikne vojenská hrozba, treba najprv zodpovedať otázku hrozby.

Vzhľadom na svoje ľudské, ekonomické a iné zdroje ani Srbsko, ani Bosna, ani Moldavsko nie sú v pozícii vážne ohroziť západnú Európu. To platí aj regionálne na západnom Balkáne. Je zrejmé, že Írska republika nemôže ohroziť severoatlantický región, rovnako ako Moldavsko nemôže ohroziť oblasť okolo Čierneho mora.

Ako rozlohou najväčšia krajina na svete, ktorej centrálne regióny sú stále vojensky ťažko dostupné, Rusko len ťažko vojensky porazíte. Problémom Ruska je, že veľká časť jeho ľudských a ekonomických zdrojov je sústredená v európskej časti krajiny, relatívne blízko hraníc – a teda zraniteľná. Útoky Ukrajincov na obyvateľstvo a priemyselné centrá v posledných týždňoch to opäť ukázali. Na druhej strane Rusko so svojimi ľudskými a ekonomickými zdrojmi nie je v pozícii postaviť sa proti západu európskeho kontinentu. Dokonca aj aliancia ruských susedov od Severného po Čierne more by sa mohla spoľahnúť na vynikajúce zdroje. Ruské sily sa nedokážu presadiť do centier strednej a západnej Európy proti európskemu odporu a určite by nedokázali oddeliť tieto regióny od susedných regiónov sveta a Severnej Ameriky. Ak by však Rusko chcelo cielene zakročiť proti jedinému aktérovi v strednej alebo západnej Európe, potom by susedia potenciálnej obete museli Rusku udeliť práva na tranzit alebo prelet. Navyše, keďže väčšina európskych neutrálnych krajín sú vnútrozemské krajiny, Rusko nemôže získať prístup na ich územie po mori. Rusko preto nemá možnosť zasiahnuť proti jednému z neutrálov Európy vo väčšine dnes vojensky využívaných operačných sfér. Len vo virtuálnom kyberpriestore a z už aj tak vysoko militarizovaného priestoru mohlo Rusko získať prístup na územie stredoeurópskych krajín. Otázne je, či to stačí na ohrozenie existencie jedného z týchto štátov. Vo svetle týchto úvah v súčasnosti nevyvstáva otázka vstupu Rakúska a Švajčiarska do NATO.

Princíp neutrality v bezpečnostnej architektúre budúcnosti

NATO v priebehu expanzie na východ prijalo do aliancie niekoľko stredne veľkých štátov, ktoré, ak sa na ne nepozeráme bez predsudkov, môžu mať o členstvo len mierny záujem. Najmenším spoločným menovateľom NATO je strach z ruskej agresie. Kedykoľvek takáto hrozba neexistuje, ale nastane vnútorná kríza, generálni tajomníci NATO budú naďalej v pokušení uchýliť sa k rétorickému prostriedku varovania pred hroziacou ruskou agresiou. Samotná existencia NATO zabezpečuje, že napätá situácia studenej vojny v Európe zostane neporušená počas niekoľkých nasledujúcich rokov, možno aj desaťročí. To tiež spochybňuje účel členstva v NATO pre viaceré štáty strednej a východnej Európy. Spätne sa treba zamyslieť nad tým, či by rozšírenie Partnerstva za mier nemalo väčší zmysel ako prijatie niekoľkých východoeurópskych krajín do aliancie a vytvorenie pásu štátov, ktoré sú voči Rusku nepriateľské. Pri pohľade do budúcnosti treba zvážiť, či by vytvorenie obrannej aliancie ruských susedov nemalo väčší zmysel. Tá by mohla slobodne uzatvárať vojenské dohody s NATO v prípade ruskej agresie proti niektorému z jej členov, ak by spojenecké sily nestačili na svoju obranu. Vojenské dohody v prípade obrany sú prostriedkom, ktorý medzinárodné právo umožňuje neutrálnej strane využiť a v minulosti to využilo aj Švajčiarsko. Jedinou podmienkou je, že sa uzatvoria analogické dohody s inou potenciálnou stranou konfliktu, aj keď sú len formálneho charakteru.

V každom prípade, po expanzii NATO na východ stratilo svoje opodstatnenie často opakované heslo, že jadrom nemeckej bezpečnostnej politiky by malo byť NATO. Nedávna eskalácia ukrajinského konfliktu to ukázala. V tejto chvíli zintenzívnenie spolupráce medzi Švajčiarskom a NATO s cieľom integrovať švajčiarske sily do obrannej operácie NATO predstavuje v nepravdepodobnom prípade nevhodné opatrenie. V Berne si treba položiť otázku, či je Švajčiarsko zodpovedné za prípravu zlej operácie V nepravdepodobnom prípade chce stratégia v budúcnosti minúť 8 miliárd frankov ročne.

Zdroj: https://globalbridge.ch/schlechte-strategie-fuer-teures-geld/