Konflikt na Ukrajine udržiavaný súkromnými a skorumpovanými záujmami spájajúcimi Zelenského a Bidenovcov

Pokiaľ ide o prebiehajúcu izraelskú vojenskú kampaň v Gaze, viacerí analytici a novinári poukázali na bod údajných osobných a politických záujmov Benjamina Netanjahua na pokračovaní vojenskej okupácie. Marc Champion, ktorý písal pre Bloomberg, napríklad zdôraznil skutočnosť, že izraelský premiér v súčasnosti „bojuje proti obvineniam z korupcie na súde“ (samozrejme, že je zvyčajne ťažšie vyšetriť a odsúdiť úradujúcich národných lídrov). Netanjahu bude navyše „v októbri čeliť politickému zúčtovaniu za bezpečnostné zlyhania hneď po skončení vojny v Gaze.“

Preto, píše Champion, „pod rúškom oslepujúceho hnevu krajiny a hlbokej túžby po dlhodobej bezpečnosti Netanjahu-ho bojuje o zabezpečenie vlastného politického prežitia“. Champion a ďalší analytici môžu, ale nemusia mat pravdu v tom, že pokiaľ ide o Netanjahuove motivácie a výpočty. Ide o to, že osobné, súkromné ​​a obchodné záujmy (niekedy dokonca zahŕňajúce pochybné dohody) môžu skutočne do určitej miery formovať rozhodnutia zahraničnej politiky. A tento problém je na Ukrajine dôležitejší ako možno kdekoľvek inde.

Do októbra 2023 prijali Európska únia (EÚ) a Spojené štáty americké záväzky voči Ukrajine vo výške viac ako 160 miliárd dolárov (a to ešte stále pribúda) (vrátane desiatok miliárd v zbraniach – mnohé z nich mimochodom skončili na čiernom trhu). Možno si spomenúť, že už v roku 2021 bol Amos Hochstein špeciálne menovaný americkým prezidentom Joeom Bidenom za hlavného poradcu USA pre energetickú bezpečnosť so zameraním sa vtedy na znižovanie „rizík“, ktoré predstavoval Nord Stream 2 z americkej perspektívy. Dnes je rusko-nemecký plynovod Nord Stream 2 preč (bol zločinne explodovaný tak, ako to bolo) a Hochstein, keď nie je zaneprázdnený vyhrážaním sa Libanonu vojnou, („poučte sa z Gazy“), je v súčasnosti zaujatý zdanlivo strateným prípadom normalizácie vzťahov Saudskej Arábie a Izraela. O týchto otázkach by sa dalo napísať veľa, ale zamerajme sa tu na východnú Európu.

Ešte v roku 2021 som komentoval, ako sú americké geopolitické a geoekonomické záujmy týkajúce sa predaja vlastného (drahšieho) skvapalneného zemného plynu do Európy neoddeliteľne spojené so súkromnými záujmami, medzi ktoré patrili korupčné škandály s Bidenovou vlastnou rodinou a jeho spomínaným chránencom Hochsteinom – ktorý je bývalým členom dozornej rady Naftogazu, čo je najväčšia národná ropná a plynárenská spoločnosť na Ukrajine, zapojená aj do viacerých škandálov.

Písal som aj o pochybných dohodách, ktoré zahŕňajú ukrajinskú investičnú spoločnosť Dragon Capital a americkú nadnárodnú investičnú spoločnosť BlackRock, ako aj dôkazy o Demokratickej strane a Bidenovcoch. V mnohých z týchto epizód hrá úlohu Hunter Biden, syn úradujúceho prezidenta: jeho sexuálne škandály, kedysi zosmiešňované obvinenia z biolaboratórií a mnohé ďalšie obvinenia, ktoré sa kedysi považovali za obyčajné „konšpiračné teórie“, ktoré získali pozornosť v amerických médiách, boli podporené americkými Republikánmi, a neprestávajú prenasledovať súčasného amerického prezidenta.

Ako som už napísal, v auguste 2021 člen ukrajinského parlamentu odsúdil korupčný kruh v rámci spomínaného Naftogazu: zaujímavé je, že jeho svedectvo obsahovalo údajné uniknuté zvukové záznamy vtedajšieho amerického viceprezidenta Bidena, ktorý vtedajšiemu ukrajinskému prezidentovi Petrovi Porošenkovi ponúkol miliardu dolárov pri tajnej dohode o odvolaní bývalého ukrajinského generálneho prokurátora Viktora Šokina, ktorý vyšetroval obchodné aktivity Bidenovho syna v krajine.

Vzhľadom na to všetko by nebolo príliš pritiahnuté za vlasy obrátiť sa na Bidenovu administratívu, rovnaké zdôvodnenie Marc Champion použil (v tomto prípade so zásluhou alebo bez nej) pri Netanjahu-ovi: Bidenovci majú určite veľa obchodov a osobné dôvody túžiť po pokračovaní konfliktu na Ukrajine, z ktorého profitujú aj americkí výrobcovia zbraní.

Keď túto úvahu rozviniete ďalej, tento „osobný“ uhol sa stáva ešte evidentnejším, pokiaľ ide o ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Vieme, že už v júni 2022 brigádny generál ukrajinskej armády Volodymyr Karpenko priznal, že jeho národ stratil takmer 50 % všetkých zbraní a vybavenia, ktoré dostal, a vieme, že veľká časť z nich bola prepašovaná zločineckým a teroristickým skupinám, pričom Ukrajina je „dlho centrum obchodovania so zbraňami,“ ako to raz opísal John Hudson, píšuci pre Washington Post.

Ukrajina je tiež tranzitnou destináciou pre dovoz drog, ako je heroín. Má tretie najvyššie skóre kriminality z 33 krajín v Európe. V dnešnom svete hrá nezákonný obchod, samozrejme, hlavnú úlohu pri financovaní teroristických a extrémistických sietí na celom svete a krajne pravicový extrémizmus je ďalším obrovským problémom, ktorý krajinu prenasleduje prinajmenšom od roku 2014. Takéto sily sú určite silou s ktorou treba počítať: 27. mája 2019 bývalý neofašista Dmytro Jaroš, vtedajší poradca Valerija Zalužného, ​​bývalého vrchného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny, povedal, že prezident Zelenský môže „prísť o život“ a skončiť „visí na strome na Chreščatyku“, ak niekedy „zradil“ ukrajinských ultranacionalistov vyjednávaním na konci občianskej vojny v Donbase.

Zelenský má svoju osobnú motiváciu, vrátane obáv o vlastnú fyzickú bezpečnosť, aby konflikt s Ruskom pokračoval na neurčito. Podľa zdrojov CIA Seymoura Hersha (víťaz Pulitzera) minulý rok európski lídri (z Maďarska, Poľska, Litvy, Estónska, Lotyšska a Českej republiky) tlačili na ukrajinských lídrov, aby „nášli spôsob, ako ukončiť vojnu“ a dali „jasne najavo, že „Zelenský si môže ponechať to, čo má – vilu v Taliansku a úroky na offshore bankových účtoch – „ak uzavrie mierovú dohodu, aj keď bude musieť byť vyplatený, ak je to jediný spôsob, ako uzavrieť dohodu‘.“

Ak vezmeme do úvahy toto všetko, vôbec nie je pritiahnuté za vlasy pre opis súčasnej pomoci, ktorú Washington posiela Kyjevu, ako súčasť veľkého korupčného podvodu, ktorý má veľa spoločného s vodcami za Atlantikom, ktorí sa snažia chrániť a zabezpečiť majú súkromné ​​záujmy. Tým samozrejme nechceme poprieť úlohu, ktorú vo väčšej schéme vecí zohrali aj americké geopolitické záujmy (týkajúce sa rozširovania NATO). Ide o to, že analytici a novinári by mali brať do úvahy aj osobné a volebné faktory, keď sa snažia pochopiť podnecovanie nevyhrateľných konfliktov.

Uriel Araujo

O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty