7 dní v kocke: Ústavná väčšina pre Fica? Mediálne kampane prestávajú fungovať

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o raste podpory pre Ficovu vládu – a o vysychaní mediálnych kampaní; o tom, ako Kaliňák rozohnal politrukov na ministerstve obrany; o subinke menom EÚ, ktorá je čoraz menej európska a čoraz viac „atlantická“; a o protestoch progresívcov, ktorí tak trochu osireli. Celkom zaslúžene.

1. Fico bez vyzývateľa

Prehľad začneme politickým javom, ktorý by ešte pred polrokom očakával málokto: rastom verejnej podpory pre Ficovu vládu. Podľa prieskumu Focusu siaha na ústavnú väčšinu.

Krátko po voľbách pritom vyzerala prognóza celkom inak. Ficova koalícia vyhrala voľby len tesne. Ak by SNS neprešla (k čomu veľa nechýbalo), vládu by zostavovali progresívci. Vyzeralo to tak, že Ficova koalícia bude vládnuť defenzívne. Pod mohutným tlakom opozície, verejných protestov, mediálnych kampaní…

Chvíľu to tak aj bolo. Dankova SNS padala pod päť percent. Fico sa rozbehol do vysoko sporných zmien v trestnom práve, ktoré majú brzdiť stíhanie oligarchov a korupcie. Opozícia dokázala každý týždeň mobilizovať desiatky tisíc ľudí na protivládne protesty. Prst dvíhala aj EÚ či česká vláda. Prezidentské voľby mali byť referendom o Ficovi, ktoré Fico (ako obyčajne) prehrá.

Nakoniec sa však predpoklady o krehkej a defenzívnej pozícii Ficovej vlády nenaplnili. Pellegrini hladko, s vysokým náskokom, vyhral prezidentské voľby. Koalícia bude mať pod kontrolou všetky kľúčové úrady. A navyše jej rastie verejná podpora a okruh možných spojencov (Republika, maďarská koalícia).

Naopak, podpora Matoviča, ktorý chcel hnať Fica za mreže, padá kamsi do tretej ligy… Na dostrel k Naďovi s Hegerom, ktorí sedia na troch percentách.

Slovom, Ficovi sa darí konsolidovať a rozširovať politickú moc. S úspechom, o akom pred rokom nemohli v Smere ani len snívať.

Hlavné dôvody Ficovho víťazného pochodu sú dva.

Fico je dnes jeden z mála politikov, ktorí nerobia trápny aktivizmus, ale reálnu politiku. Pri zlomových témach, respektíve pri zlomových kampaniach – pandemickej či vojnovej – Fico nevystupoval aktivisticky (ako väčšina jeho rivalov), ale politicky. Teda so zameraním na verejnú mienku a väčšinu spoločnosti, ktorá odmietala predpísanú líniu a manévre bývalých vlád.

Niekto v tom môže vidieť populizmus. Iní v tom zas vidia zastupovanie záujmov voličov. Čo je jedna z hlavných úloh politických strán…

Pri hlavnej politickej téme – vojne na Ukrajine – Fico ponúka politický realizmus, ktorý má podporu väčšiny spoločnosti. Vláda odmieta vyzbrojovať Ukrajinu na úkor potrieb slovenskej armády, muníciu vyrába a dodáva na princípe obchodných zmlúv so spojencami. A hlavne: popri podpore Ukrajiny žiada, aby sa konflikt riešil rokovaniami s Ruskom. Zákaz rokovaní s Ruskom – presadený na Ukrajine aj vo väčšine krajín NATO – nikam nevedie a nie je udržateľný.

Táto pozícia nie je nijako extrémna. Naopak, je realistická a odráža záujmy Slovenska a Európy. Bez nových bezpečnostných dohôd s Ruskom a bez krotenia expanzívnej politiky NATO bude mier v Európe nemožný. Kto to odmieta vidieť, ten nepatrí do politiky. Patrí možno tak k aktivistom a trollom, ktorí sa hrajú na politikov.

O druhý dôvod Ficovho úspechu sa postarali jeho rivali. Teda progresívci a ich médiá. Ich ponuka bola horšia než tá Ficova.

Nebola len aktivistická. Z opačného konca bola represívna. Stála na vynucovaní predpísanej línie (pandemickej, vojnovej, inkluzívnej) a na zúrivom odsudzovaní a izolovaní tých, ktorí sa nepodvolili.

Bolo to tak pri vynucovaní plošného sezónneho očkovania namiereného na mladších, ktoré bolo v rozpore s vedou a medicínou. Bolo to tak pri vynucovaní vojenskej podpory Ukrajiny, ktorá bola v rozpore s bezpečnostnými záujmami Slovenska (dnes sme bez protiraketovej obrany). A bolo to tak aj pri vynucovaní podpory pre LGBTI a transrodovú agendu, ktorá je v rozpore s biológiou, genetikou a prirodzeným poriadkom spoločnosti.

Kampane progresívcov a ich médií možno spočiatku fungovali. Heslo „kto nejde s nami, ten je dezolát“ mohlo na mnohých zapôsobiť. No robili dve chyby. Išli proti realite. A v agresivite, radikalizme a fanatizme zašli priďaleko. Dnes už nátlakové kampane progresívcov a médií nie sú silné ani mobilizačné. Sú skôr otravné. Ako bodavý hmyz.

Výsledok: súdruhovia a súdružky to s programom prevýchovy spoločnosti prestrelili.

Spoľahlivo izolovali väčšinu.

2. Kaliňák rozpustil politrukov

V utorok sa bez bližšieho vysvetlenia objavila na Facebooku správa, že analytický tím ministerstva obrany končí. Spolu so všetkými jeho zamestnancami.

Na prvý pohľad by to mohlo pôsobiť ako politické čistky v réžii Kaliňáka. Asi to tak aj bude. Treba však dodať, že tento typ čistiek môže byť užitočný.

Analytický tím ministerstva obrany veľmi nápadne pripomínal politrukov. Politickí komisári, osvetoví dôstojníci či politickí vedúci (v skratke politruci) mali za komunistického režimu dohliadať na správne ideové a politické smerovanie ozbrojených síl. Po Nežnej revolúcii bol politruk prežitok. No nie nadlho. Hybridná vojna NATO – Rusko ich pred šiestimi rokmi vrátila do hry. Aj keď trochu maskovaných za „analytické tímy“. Alebo za „protihybridné útvary“.

Progresívni politruci dohliadali na pandemické a očkovacie manévre, na intenzívne vyzbrojovanie Ukrajiny – aj za cenu straty obranyschopnosti Slovenskej republiky. Dokonca dozerali aj na inkluzívnu politiku armády alebo na „pripravenosť ozbrojených síl na klimatickú zmenu“.

Ministerstvá tieto tímy nepotrebovali. No potrebovali ich tí, ktorí sa považovali za „stranu s vedúcou úlohou v spoločnosti“. Atlantickí aktivisti pôsobili prakticky pri každom ministerstve. A špeciálnu záľubu mali v tých rezortoch, ktoré mali vykonávať domáce úlohy diktované Londýnom a Washingtonom – ministerstvo zahraničných vecí, obrany, vnútra…

Na obrane fungovali protihybridný tím a analytický tím ako súrodenci. Každý robil na tej istej úlohe – na atlantickej, čiže proamerickej agende. Líšili sa len prostriedkami. Protihybridný tím zháňal dáta a informácie o vnútorných nepriateľoch, analytici to vyhodnocovali.

Toto však nebol ich hlavný hriech. Servilné typy, ktoré s uchom na telefóne plnia domáce úlohy naordinované zvonku, sme tu mali za každého režimu.

Novinkou a jedným z hlavných hriechov týchto tímov bolo to, že v záujme NATO pracovali proti veľkej časti slovenskej spoločnosti. Nezameriavali sa len na ruských špiónov a vplyvové (hybridné) operácie Ruska. Okruh nepriateľov rozšírili aj na tých, ktorí vystupovali kriticky voči proamerickej politike vlády. Na čiernych zoznamoch, ktoré dávala za štátne peniaze dokopy Trnkova súkromná spoločnosť Gerulata, končili občania, ktorí nemali správny svetonázor. Alebo správnu geopolitickú orientáciu.

Ani to však nebol ten najväčší hriech novodobých politrukov.

Vrchol arogancie predviedli vo volebnom roku 2023. Ľudia z protihybridného tímu ministerstva obrany vycestovali do Bruselu, kde tvrdili, že bezpečnostnou hrozbou je prakticky celá vtedajšia opozícia (Smer, SNS, Hlas). Žiadali, aby slovenské voľby riešili protihybridné tímy NATO.

Popri tom úradníci ministerstva monitorovali mítingy Smeru a ďalších opozičných strán. Spisovali správy. A posúvali ich „analytickému útvaru“, ktorý pracoval na boji s hrozbami. Čiže na boji s opozíciou.

Dialo sa to za Naďa a Matovičovej, respektíve Hegerovej vlády. A dialo sa to aj za progresívnej vlády Ľudovíta Ódora.

V skratke: štátne úrady sa zneužívali na politický boj. Teda na rozpracovanie a potlačenie opozície ako „bezpečnostnej hrozby“.

Dnes, keď tieto tímy na ministerstve obrany končia, to môžeme považovať za čistky v pravom, pozitívnom význame slova. Úrady sa zbavujú špiny. A že to robia „bad boys“ ako Kaliňák?

Tak to chodí. Dnes na to nikto iný nemá ani silu, ani odvahu. A napokon ani motiváciu.

3. EÚ ochorela

V stredu si EÚ pripomenula 20. výročie svojho rozšírenia o východoeurópske krajiny.

Oslavné frázy o tom, ako nás EÚ ekonomicky a kultúrne pozdvihla, prenecháme zaslúžilým umelcom. V tomto komentári sa pokúsime upozorniť na jadro problému. Je ním fakt, že Európska únia nefunguje. Presnejšie: nezastupuje európske záujmy. EÚ sa mení na atlantický podnik. Už nevystupuje ako silná a ambiciózna zóna voľného obchodu, mieru a prosperity. Vystupuje ako obchodná a finančná divízia NATO. Plní si bojové úlohy. A projekty o voľnom obchode na kontinente končia v múzeu.

V roku 2004, keď sme vstupovali do Únie, to tak nebolo. V tom čase chcela byť EÚ silou, ktorá predchádza vojnám v Európe a namiesto bezpečnostnej konfrontácie ponúka víziu voľného obchodu, ochranu práva a záruky pre slobodu.

EÚ sa za 20 rokov zmenila. Prešla troma krízami. A zakaždým sa zmenila k horšiemu.

Prvá kríza bola finančná po roku 2008. Nemecko vtedy usúdilo, že grécke dlhy – čiže problémy nemeckých bánk – vyrieši dlhovou úniou. Grécke dlhy sa mali bankám (prevažne nemeckým) splatiť novými úvermi, za ktoré bude ručiť EÚ. Keď to Briti odmietli, prišiel plán B – dlhová únia sa mala týkať eurozóny. Stalo sa.

Postup Nemecka a lídrov eurozóny sme vtedy mohli kritizovať. Pretože nebol spravodlivý k malým chudobnejším hráčom, ktorí hospodárili zodpovednejšie než Gréci. Lenže aj pri tejto kritike stále platilo, že EÚ je európsky projekt. Hlavné slovo v Bruseli mali európske mocnosti, hlavne Nemecko a Francúzsko. Malé krajiny namietali, ale dalo sa s tým žiť.

Druhá kríza bola migračná po roku 2015. EÚ v tom čase prišla o rozum. Začala robiť tvrdú protieurópsku politiku. Nemecko – a s ním aj Brusel – otvorili dvere imigrantom z Afriky a Blízkeho východu. A odvtedy ich nevedia privrieť.

Úniu valcujú migračné vlny, prisťahovalecké getá rastú. A riešenia dodnes neexistujú. Ak nerátame bláznivý nápad s migračnými kvótami alebo platbami za neprijatých migrantov z Grécka a Talianska…

Tretia kríza EÚ bola politická po roku 2019. Komisia Ursuly von der Leyenovej natvrdo preformátovala prácu Bruselu – už nemal slúžiť nemecko-francúzskemu motoru Európy (ako to vtedy nazývali v Berlíne a Paríži). Po novom mal Brusel slúžiť geopolitickej a klimatickej agende, ktorá išla tvrdo proti záujmom Nemecka. Mali sa obmedziť palivá z Východu (hlavne z Ruska). Aj za cenu zadusenia priemyslu.

Za von der Leyenovej sa EÚ zmenila na atlantický podnik. Kľúčovými hráčmi už neboli členovia EÚ (ani tí mocní). Kľúčovými európskymi hráčmi sa stali Británia a Spojené štáty. S ich agendou, ktorá nebola obchodná, ale bezpečnostná.

Prejavilo sa to za pandémie, keď eurokomisia nakúpila miliardy amerických a britských vakcín proti covidu – a následne si vynucovala ich plošné nasadenie, hoci neprešli riadnym testovaním.

A naplno sa to prejavilo koncom roka 2021 a začiatkom roka 2022, keď Rusko žiadalo rokovania o novom bezpečnostnom modeli v Európe a na Ukrajine. Za Európu vtedy prehovorili len Londýn, Washington a NATO. Rokovania s Ruskom odmietli. Aj za cenu vojny. Tá sa začala vo februári 2022.

Odvtedy je EÚ zmenená na nepoznanie od pôvodného európskeho projektu. EÚ sa rozbehla do energetických sankcií, ktoré ju potápajú. Súbežne s tým funguje ako banka, ktorá financuje konflikt na Ukrajine. Ten konflikt, ktorý Úniu obchodne a ekonomicky potápa.

Takzvaná euroatlantická jednota funguje vzorne.

Presadzovanie európskych záujmov zas nefunguje vôbec. Nič. Nula. EÚ prestala fungovať ako hráč a suverénna obchodná veľmoc. Namiesto toho tu máme EÚ ako subinku v kuchyni NATO.

Žiaľ, tieto problémy EÚ už nie sú len kozmetické či politické. Sú fundamentálne. EÚ neslúži svojmu účelu: presadzovaniu európskych záujmov.

Riešenia, ako tento potupný stav prelomiť a ozdraviť, sú len dve. Prvé je politické. Spočíva v podpore konzervatívnych a národných síl, ktoré potlačia dominanciu atlantistov a progresivistov v Bruseli.

Druhé je regionálne. Spočíva vo vytvorení druhého, východného jadra Únie, ktoré bude vyvažovať alebo aspoň krotiť politiku Bruselu.

EÚ s pol miliardou obyvateľov má na to, aby v budúcnosti vystupovala ako veľmoc. Hlavne obchodná a technologická.

Aby to raz dosiahla, Európania sa budú musieť emancipovať. Aj mentálne, aj politicky.

4. Bitka o RTVS

Na záver ešte pár viet k štvrtkovým verejným protestom a bitke o RTVS. Májová edícia protestov sa trochu líši od tých pôvodných. Aj témou. Aj obsadením. A nakoniec aj výtlakom.

Po prehre Korčoka od PS odskočila aj SaS, aj KDH. Odmietajú Šimečkovi sekundovať pri zvolávaní protestov. Pochopiteľne. PS napriek masívnej mediálnej podpore prehralo parlamentné voľby. Krátko nato prehralo prezidentské voľby. Spoločné fotografie s brzdami z PS sú to posledné, čo dnes KDH alebo SaS potrebuje.

Zhodou okolností to teda dopadlo tak, že proti zmenám v RTVS na námestí protestovalo len PS. A pár tisíc ľudí.

Je to veľmi vďačná zhoda okolností. „Ruky preč od RTVS,“ zakričali si lídri Progresívneho Slovenska. S rukami na ich RTVS.

Roztomilé.

Dag Daniš / Denník Štandard