Dobrá zahraničná podpora, zlé zahraničné zasahovanie

To, čo sa na jednom mieste po desaťročia považovalo za samozrejmosť, je na inom mieste dôvodom politických sporov vrátane demonštrácií a bitiek. A v západných argumentoch – či už oprávnene alebo nesprávne – sa pojem „Rus“ často používa na to, aby sa o niečom hovorilo zle – aj keď je to v USA realitou už desaťročia. Pozreli sme sa bližšie na prípad Gruzínska.

Tbilisi, hlavné mesto Gruzínska, odhaľuje svojou panorámou mesta zaujímavú minulosť. A ako takmer vo všetkých kaukazských krajinách, Západom financované mimovládne organizácie sa snažia zdiskreditovať historicky blízke vzťahy s Ruskom a priviesť obyvateľstvo na západnú cestu.

Vo vzdialenom Gruzínsku (samotní Gruzínci nazývajú svoju krajinu „Sakartvelo“) už niekoľko týždňov protestujú proti navrhovanému zákonu, ktorý jeho odporcovia označili za „ruský zákon“. Tento „ruský zákon“ stanovuje, že organizácie prijímajúce finančné prostriedky zo zahraničia musia byť registrované ako „organizácia sledujúca záujmy cudzej mocnosti“. Neznamená to, že činnosť takýchto organizácií bude zakázaná.

V krajine ako Gruzínsko, kde sú vzťahy s Ruskom z rôznych dôvodov historicky nejednoznačné a napäté, reči o „ruskom zákone“ často vyvolávajú v mysliach mnohých ľudí nepríjemné alebo silné asociácie, aj keď tento zákon nemá s Ruskom nič spoločné.

Charakterizácia „Ruské právo“ je pekným kreatívnym vynálezom v duchu negatívneho PR. Pretože navrhovaný zákon v Gruzínsku nie je nijako inšpirovaný Ruskom.

Áno, v Rusku existuje podobný zákon. Ale taký zákon existuje aj v USA – už od čias Franklina Delana Roosevelta. A v USA sú sankcie za porušenie tohto zákona dosť prísne. Ruska Maria Butina išla pred niekoľkými rokmi do väzenia za to, že sa nezaregistrovala ako „zahraničná agentka“. A v mnohých európskych krajinách je možnosť získať financie z iných krajín regulovaná a obmedzená. Ale nikoho by nenapadlo nazvať zákon v Gruzínsku „americkým zákonom“.

Strana Gruzínsky sen, ktorá návrh zákona predložila, nie je ani kontrolovaná Ruskom, ani nie je zvlášť proruská, ako jej odporcovia zlomyseľne naznačujú. Na medzinárodnej úrovni je „Gruzínsky sen“ súčasťou „Progresívnej aliancie“, aliancie, v ktorej sú zastúpené aj nemecká SPD, švajčiarska SP a Labouristická strana vo Veľkej Británii. Skrátka, nie je to strana extrémistov s nebezpečnými „proruskými“ sklonmi, ale klasická strana umiernenej ľavice.

Približne pred mesiacom a pol gruzínska vláda oznámila, že sa vzdáva kontroverzného zákona, „aby sa vyhla konfrontácii v spoločnosti“. Potom však bol návrh zákona znovu predložený v zmenenej a doplnenej podobe. Napätie opäť vzplanulo. Pred niekoľkými dňami dal opozičný poslanec na schôdzi parlamentu facku lídrovi Gruzínskeho sna. Útok potom viedol k všeobecnej potýčke v rokovacej sále parlamentu. Zdá sa, že politika v Gruzínsku nie je len záležitosťou šikovných rétorov, ale má aj veľmi vnútorný a potenciálne bolestivý fyzický rozmer. Zdá sa, že niektorým sa to takto páči. Útočníka potom povzbudzoval dav demonštrantov pred parlamentom. Ktovie, čo dúfal, že dosiahne, keď udrel súpera. Myslel si, že jedna rana bude stačiť na zrušenie zákona? Otázka návrhu zákona zostáva zatiaľ otvorená.

Ale napokon, prečo by nás malo tak veľmi zaujímať, čo sa deje v Gruzínsku, malej, odľahlej krajine s menej ako 4 miliónmi ľudí, tak ďaleko od srdca Európy? Teraz by sme mohli začať tým, že Gruzínsko je od decembra minulého roka kandidátom na členstvo v EÚ. V roku 2008 bolo Gruzínsku prisľúbené členstvo v NATO v určitom okamihu v budúcnosti.

EÚ sa nový navrhovaný „ruský zákon“ vôbec nepáčil. Táto EÚ vyzvala gruzínsku vládu, aby zákon neschválila. Podľa EÚ by takýto zákon odporoval demokratickým reformám, ktoré musí krajina podstúpiť, aby postúpila k členstvu v bloku. Predseda Európskej rady, bývalý belgický premiér Charles Michel, uviedol: „Návrh zákona o transparentnosti zahraničného vplyvu je v rozpore s ašpiráciami Gruzínska na vstup do EÚ a jeho prístupovou cestou.“ Stručne povedané, Gruzínsko môže byť trochu ďalej, ale nie príliš ďaleko pre ambície EÚ v oblasti rozširovania. „Človek nevie, kde končia hranice Európy,“ ako napísal grécky historik Herodotos pred 2500 rokmi.

Otázka znie: Ako by mal zákon, ktorý vyžaduje, aby organizácie financované zo zahraničia deklarovali pôvod svojich prostriedkov, brániť demokratickým reformám? Čo vlastne EÚ myslí pod pojmom „demokracia“? Tieto otázky sa môžu zdať naivné a nevhodné. Otázky, ktoré by si človek, ktorý skutočne rozumie mechanizmom demokracie, nikdy nepoložil. Ak sú však v „demokracii“ z definície občania, demos, legitímnym zdrojom moci, nebolo by prirodzené, aby sa štát snažil obmedziť možný vplyv prvkov a síl, ktoré priamo nepatria do koalície občanov a demo komunity, aby udržali svoje domáce záležitosti pod kontrolou? Gruzínsko je malá a nie príliš bohatá krajina. Finančná sila zahraničných organizácií môže ľahko konkurovať miestnym združeniam, stranám a médiám a získať tak neúmerne veľký vplyv. Nebolo by preto v krajine, ktorá chce byť skutočne demokratická, normálne obmedzovať alebo aspoň kontrolovať cudzie vplyvy, najmä keď môžu svojimi prostriedkami zvýhodňovať niektoré politické sily na úkor iných? Takto zvonka ovplyvnená politická súťaž by už neodrážala organické sily spoločnosti a politiky v krajine. Ale to sú, samozrejme, myšlienky, ktoré o tom, ako funguje skutočná demokracia, nič nechápe…

Európska únia na druhej strane presne vie, čo je demokratické a čo nie. Vládu môže voliť ľud a aj tak nemusí byť demokratická. V takýchto prípadoch je úlohou EÚ brániť princípy demokracie proti darebáckym štátom, ktoré využívajú svoj volebný mandát na podkopávanie demokracie.

Zarážajúce je, že na jednej strane je Európa znepokojená, pretože sa zdá, že Gruzínsko chce regulovať zahraničné vplyvy. Na druhej strane sa Európa v posledných rokoch čoraz viac zaujíma o cudzí vplyv v krajinách Únie a na Západe vo všeobecnosti.

V Európe je dnes pomerne veľa ľudí, ktorí veria divokým konšpiračným teóriám o tom, že zvolenie Donalda Trumpa alebo Brexit boli možné len vďaka zlomyseľnej ruskej propagande na sociálnych sieťach. Takéto vysvetlenia sú upokojujúce v tom, že nám umožňujú veriť, že Európa a Západ v našej neoliberálnej ére sú aj naďalej kvázi ideálnymi spoločnosťami, ktoré sa veľmi približujú tomu najlepšiemu zo všetkých možných svetov. „Čierne labute“, veľmi zriedkavé a zdanlivo iracionálne udalosti, ako Brexit a Trump, možno pripísať vonkajšiemu vplyvu zlomyseľných aktérov. Od roku 2016, od tohto skutočného annus horribilis pre Západ, s dvojitou traumou Trumpa a Brexitu, neprebehli žiadne voľby v žiadnej krajine na Západe bez toho, aby niekto vehementne odsúdil údajné zasahovanie Ruska alebo iných krajín.

Najnovšia poplašná správa pochádza spred niekoľkých dní: Belgicko začalo vyšetrovanie údajného ruského zasahovania do nadchádzajúcich európskych volieb. „Belgické spravodajské služby potvrdili existenciu proruských interferenčných sietí aktívnych vo viacerých európskych krajinách a tiež tu v Belgicku,“ povedal belgický prezident Alexander De Croo, ktorý prisľúbil, že Belgicko prijme opatrenia, aby mal každý občan právo „slobodné a bezpečné“. Bezplatné a bezpečné hlasovanie je určite veľmi dôležitá vec. Ale prečo je krajina mimo EÚ, ako napr. Gruzínsko, ktoré chce vytvoriť podmienky, aby mohlo urobiť to isté, obviňuje EÚ, že chce poškodiť demokraciu? Neznie to trochu ako dvojaký meter?

Protesty v Tbilisi sú teraz hlásené medzinárodne, niekedy s obrázkami a videami. Tento obrázok pochádza od tlačovej agentúry TASS, fotograf sa volá Michail Jegikov.

PS: Gruzínsky parlament včera schválil kontroverzný zákon pomerom 83 áno ku 23 nie

Zdroj: https://globalbridge.ch/gute-auslaendische-unterstuetzung-schlechte-auslaendische-einmischung/