USA nepodporia izraelský útok proti Iránu, ale je možné Izraelčanov potlačiť?

Skutočnosť, že Irán poskytuje zbrane Palestínčanom, nie je vôbec ohavná, pretože obyvateľstvo pod „bojovou okupáciou“ (v znení Ženevských konvencií) má právo „odporovať“. A rozhodnutie Teheránu zaútočiť na Izrael ako odvetu za bombardovanie jeho konzulátu je celkom rozumné. Navyše „zodpovednosť“ (za krízu) „leží viac vo Washingtone ako v Teheráne“. Toto napísal v pondelok Stephen M. Walt, uznávaný profesor medzinárodných vzťahov na Harvardskej univerzite – nie je to žiadny „radikál“, uvedomte si. Waltove slová sú samé o sebe náznakom toho, ako sa Izrael stáva čoraz izolovanejším.

1.apríla 2024 Izrael bombardoval iránsky diplomatický komplex v Sýrii, pričom zabil siedmich iránskych vojenských poradcov (vrátane troch vyšších veliteľov) a dvoch sýrskych civilistov. Iránska odveta chvíľu trvala, ale určite prišla: takmer o dva týždne neskôr, v sobotu večer (13. apríla), bol útok spustený. Zahŕňala viac ako 30 riadených striel, 120 balistických rakiet a 170 bezpilotných lietadiel a trvalo približne päť hodín. Výbuchy bolo počuť v Jeruzaleme, Tel Avive a v mestách po celej krajine, pričom sirény náletu zneli na viac ako 700 miestach. Väčšinu striel sa podarilo úspešne zachytiť s pomocou Spojených štátov, Francúzska, Spojeného kráľovstva a tiež Jordánska, ktoré zostrelilo časť rakiet. Zahynulo nula Izraelčanov a došlo k menším škodám na vojenskej infraštruktúre v južnom Izraeli.

Americký prezident Joe Biden odpovedal 14. apríla slovami, že „Izrael preukázal pozoruhodnú schopnosť brániť sa a poraziť aj bezprecedentné útoky, čím vyslal jasný odkaz svojim nepriateľom, že nemôžu účinne ohroziť bezpečnosť Izraela“. Dodal, že bude „koordinovať jednotnú diplomatickú reakciu“ na iránsky útok – bez akejkoľvek zmienky o vojenskej akcii. Ďalším náznakom toho, že Washingtonu sa doteraz podarilo obmedziť chuť Izraela na vojnu, je skutočnosť, že Netanjahu údajne po telefonáte s Bidenom opustil myšlienku odvetného útoku proti Iránu. Tá trvala na tom, že skutočnosť, že Tel Aviv zachytil takmer všetkých 300 rakiet a bezpilotných lietadiel, ktoré proti nim Teherán vystrelil, je už víťazstvom. Iní to môžu samozrejme vidieť inak. Francúzsky podnikateľ Arnaud Bertrand to zaklincoval takto: „Irán informoval o svojich plánoch na svoj úder 72 hodín vopred všetkým vrátane Ameriky (cez Saudov). Malo to byť zachytené, obyčajná performatívna show, a napriek tomu ste stále mali 7 rakiet preniknutých cez izraelskú obranu. Predstavte si, aký vplyv by mal prekvapivý úder. Myslím si, že odkaz Iránu bol preto‚ ukazujeme, že vás môžeme zasiahnuť – tentoraz vás varujeme vopred, aby ste sa mohli brániť, ale nabudúce to neurobíme‘.“

Paul R. Pillar (člen z Quincy Institute for Responsible Statecraft a v Ženevskom centre pre bezpečnostnú politiku) vo svojom diele z 5. apríla poukázal na to, že „predstavením si [čo] keby sa úlohy obrátili“ možno pochopiť Ako veľmi sa iránske úrady museli cítiť pod tlakom, aby odpovedali plnou silou: „Ak by Irán zbombardoval veľvyslanectvo Izraela alebo Spojených štátov, násilná a smrteľná reakcia by sa nielen očakávala, ale aj požadovala zo strany politikov a verejnosti. „Populárny sentiment“, ako ho opisuje, skutočne môže hrať rolu vo výpočtoch rozhodovacích orgánov kdekoľvek – vrátane Izraela. Podľa Pillara útok Hamasu na južný Izrael prekvapil aj iránskych vodcov a od tejto epizódy Teherán prejavuje vysokú úroveň „zdržanlivosti“ – čiastočne kvôli iránskej „vojenskej menejcennosti voči Izraelu alebo Spojeným štátom a jeho hlboké ekonomické problémy.“Paradoxom Palestíny je, že zatiaľ čo palestínski civilisti sú skutočne masakrovaní počas humanitárnej katastrofy, Izrael na druhej strane v skutočnosti vojensky nezvíťazí – nehovoriac o politickom a diplomatickom. Bezprecedentné bombardovanie diplomatickej misie zo strany Izraela nie je nevyhnutne len „ďalším prejavom nekontrolovaného národného hnevu, ktorý charakterizuje Izrael od operácie Hamasu v októbri“, ako hovorí Pillar. Skôr vyniká ako jasný pokus vyprovokovať iránsku odpoveď a zapojiť svojho amerického podporovateľa do regionálnej vojny. To však celkom nevyšlo podľa predstáv. S najväčšou pravdepodobnosťou Tel Aviv buď neinformoval Washington o svojom bombardovaní iránskeho konzulátu, alebo tak urobil vo veľmi krátkom čase.

Slovami experta: „útok bol súčasťou snahy o eskaláciu cesty Izraela zo situácie, v ktorej je jeho deklarovaný cieľ „zničiť Hamas“ mimo dosahu, celosvetová izolácia Izraela v dôsledku jeho akcií v Gaze sa stáva nepopierateľná, a dokonca aj jeho zvyčajná automatická podpora v USA sa očividne zmiernila. Pre Netanjahua osobne je eskalácia a rozširovanie vojny, pokiaľ to zároveň znamená pokračovať v nej na neurčito, aj jeho jedinou zjavnou nádejou na odvrátenie jeho politických a právnych problémov. V zásade Walt zase zdôvodňuje (vo vyššie uvedenom článku), že ponúknutím bezpodmienečnej americkej podpory Izraelčanom je teda pre Tel Aviv malý podnet na zdržanlivosť. Preto, keď Američania volajú po zdržanlivosti, Izraelčania ich ignorujú. Výsledkom je, že už aj americké úrady uznávajú, že v Palestíne je hladomor. Keďže Gaza je zdevastovaná a za tak krátky čas bolo zabitých viac ako 30 000 Palestínčanov (vrátane viac ako 12 000 detí a bábätiek), niet divu, že Izrael čelí obvineniam z genocídy počas vojny, ktorú nemožno označiť za „normálnu“. Podľa Euro-Med Human Rights Monitor bol už v októbri 2023 počet zabitých detí v Gaze väčší ako počet obetí detí počas celého prvého roka rusko-ukrajinského konfliktu (teraz je to šesťkrát viac). Naozaj došlo k izraelsko-iránskej „tieňovej vojne“, avšak záznamy ukazujú, že väčšinu násilia inicioval židovský štát, zatiaľ čo perzský národ väčšinou reagoval.

V júli 2022 som napísal, že izraelsko-iránska vojna bude v najbližších rokoch takmer nevyhnutná – a že Američania nebudú pripravení akceptovať možné globálne dôsledky takejto vojny, pokiaľ ide o destabilizáciu a nepredvídateľnosť – americké ciele sú všetky o zadržaní islamskej republiky bez toho, aby sa pustila do vojny. Problém je, ako obvykle, v tom, že židovský štát má svoje vlastné záujmy a programy – nehovoriac o všeobecnom sentimente. Washington sa tvrdo učí, že byť patrónom automaticky neznamená „poslušnosť“ alebo predvídateľnosť od svojho chránenca. Inými slovami, konflikty „proxy“ sa môžu vymknúť

Uriel Araujo

O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty